Čo sa môže koalícia PS/Spolu naučiť od britskej New Labour
Viac než terajšie rozdelenie postov bude dôležitá koordinácia politík a naratívov počas celého volebného obdobia a naprieč celou koalíciou.
Pri dnešnej situácii a polarizácii v britskej politike je New Labour vhodným terčom kritiky pre takmer kohokoľvek. Kopnú si do nej tak dnešní corbynovskí labouristi, pre ktorých Blair s Brownom zradili pôvodnú myšlienku strany pracujúcich, ako aj postcameronovskí konzervatívci, ktorým prekáža mnoho vecí vrátane užšej spolupráce s Európskou úniou. A každý si, samozrejme, rád kopne za inváziu do Iraku.
Pritom žiadna britská vláda nedokázala od konca druhej svetovej vojny uskutočniť také veľké zmeny v toľkých oblastiach spravovania štátu ako práve vlády Tonyho Blaira a Gordona Browna. I keď mali za trinásť rokov bezpochyby mnoho prešľapov a škandálov, nikdy nezabudnem, ako ma v predposlednom ročníku strednej školy v Anglicku na hodinách politiky udivovali odkazy na ich reformy, ktoré ukazovali, čo všetko sa dá v krajine zmeniť a zlepšiť v relatívne krátkom čase. Tony Blair je stále jediným labouristickým premiérom, ktorý vyhral voľby, od roku 1974.
Zmeny ako osamostatnenie národnej banky, schválenie zákona o ľudských právach, reforma snemovne lordov, najvyššieho súdu či vytvorenie lokálnych parlamentov v Škótsku, Walese či Londýne transformovali stáročia trvajúce štandardy a inštitúcie. Podpísanie Veľkopiatkovej dohody, ktorá ukončila desaťročia trvajúci konflikt v Severnom Írsku, bolo síce zavŕšením dlhotrvajúcej aktivity predchádzajúcich vlád, no reálne detaily dohody sa dokončovali až pod Blairom.