Šéf najväčšej detskej nemocnice: Na urgente môžu čakať deti aj vyše štyroch hodín, ak nie sú v akútnom stave

Prečo sa deti boja lekárov?

Mám pocit, že sa neboja deti, ale skôr na ne prenášajú svoj strach rodičia. Ale mám to podložené len skúsenosťami, nevidel som o tom výskumy. Každý dospelý má v nejakej miere syndróm bieleho plášťa – keď zbadá doktora v bielom a ešte k tomu v nemocničnom prostredí, evokuje to uňho pocit strachu.

Z čoho?

Z neznáma. Prispievajú k tomu aj články o chybách nemocníc alebo seriály. Človek potom príde do nemocnice s nejakou predstavou, ktorá sa často nemusí stretnúť s realitou. Nemyslím si, že deti majú tieto skúsenosti, preto si myslím, že majú skôr prenesený strach z rodiča. Snažíme sa preto oslovovať obe skupiny – aj dieťa, aj rodiča.

Čo musíte najčastejšie rodičom vysvetľovať, keď prídu? Pýtajú sa vás na medializované prípady z iných nemocníc ako napríklad zámena krvi alebo kolena, ktoré mali operovať?

U nás sa to často nestáva, ale u dospelých to vysvetľovať musia. Nás sa pýtajú najmä na praktické otázky – kto môže byť pri dieťati, ako dlho a ako často. Zodpovedať tieto otázky trvá najdlhšie, a aj preto sme pripravili videá, kde to vysvetľujeme, aby sme odbremenili kolegov. Rodičia si tak budú môcť doma v pokoji s menším stresom pozrieť videá, kde budú mať všetky informácie.

A lekári budú mať viac priestoru, aby hovorili s rodičmi o zdravotnom stave dieťaťa. O tom, na aké vyšetrenia pôjde, aká je prognóza. Okrem praktických otázok majú potom rodičia aj také kuriózne, ako napríklad, aké máme programy v televízii. Ale nie je ich veľa.

Je pre lekára a sestry zložitejšie hovoriť s detským pacientom a jeho rodičom, než keď hovoria s dospelým pacientom?

Je to úplne iný typ komunikácie. Som gastroenterológ pre dospelých, a keď som sem prišiel, musel som sa naučiť pri komunikácii veľa vecí. Dieťa často