6,84 eura na deň. Bol som hladný, lebo som mesiac skúšal, ako žije dôchodca

Mám pred sebou celý mesiac máj a vo vačku 212 eur, ktoré mi zostali z pomyselného dôchodku po odrátaní pravidelných mesačných výdavkov bežnej bratislavskej dôchodkyne. Do kože dôchodcu skočím bez prípravy ako bývalý kaviarenský povaľač.

Tak, ako sa amatérsky bežec odpáli hneď na začiatku na prvých pretekoch, aj ja so svojím prvým dôchodkom nenarábam najrozumnejšie.

Po skončení týchto 31 dní som vyčerpaný a obdivujem dôchodcov. Obdivujem, ako zvládajú vyžiť za malé peniaze, a menej sa už čudujem, prečo sa tak radi chytajú sociálnych sľubov a istôt politikov. Dôchodok je smiešny peniaz, s ktorým sa pri troche snahy a cviku dá prežívať, no nie žiť.

1. týždeň

V prvý deň sa veľmi neobmedzujem, neviem sa hneď naladiť na šetrenie a odoprieť si bežné pôžitky ako dobré jedlo či kávičky.

Raňajky, obed aj večeru vyriešim domácou pizzou za 2,80 eura. Bežne miniem viac aj na obed, a tak si doprajem ešte kávu s citronádou za 2,40 eura. Nie je to príjemné, ale tringelty už nedávam, rýchlo platím a odchádzam.

Asi nikdy som sa viac netešil na rodinnú oslavu u starých rodičov, v sobotu vynechám raňajky a hneď sa ponúknem dvomi rezňami a koláčmi. Kávy sa stále nechcem vzdať, s citronádou je to tradičných 2,40.

V nedeľu ma čaká prvý väčší nákup v hypermarkete. „Neprišla mi poštou klubová karta,” sťažuje sa dôchodkyňa pri pokladni. Doteraz ma zmienka o podobných benefitoch za vernosť skôr otravovala, no nejaká zľava za predošlé nákupy by sa mi zrazu hodila.

Všetko je drahé. Mäso ešte drahšie, zatiaľ ho nekupujem. Neviem si predstaviť, ako vydržím s dôchodkom celý mesiac, keď pri pohľade na týždenný nákup bežného dôchodcu vidím tak jeden a pol večere. Mäso v ich košíkoch často chýba a ja nerozumiem: v starobe už nechutí, alebo je to niečo ako stredovek, keď si ho dopriali len majetnejší?

Pomaly prehodnocujem svoj pohľad na deti, v budúcnosti by som si asi nejaké mal zaobstarať. Investícia do starostlivých synov, dcér a ich vnúčat sa mi vidí ako väčšia istota dôstojnejšieho dožitia, než keby som sa mal iba opierať o ktorýkoľvek z dôchodkových pilierov.

Za banány, chlieb, šošovicu, smotanu, pagáče, tvarohy a jogurty zaplatím deväť eur. Najviac ma potešia lacné korporátne jogurty, stoja iba 20 centov. Až doma zistím, prečo. Jogurt v poloprázdnom tégliku vyzerá, ako keby z neho niekto odjedol.

Čaká ma zhruba dvadsať pracovných dní a môj najväčší problém je, ako sa zasýtim v práci. Smutne počúvam, ako sa kolegovia dohadujú na obede v neďalekej reštaurácii, ktorá je zrazu mimo mojich možností.

Zatiaľ sa držím plánu dostať do seba mäso a čo najviac kalórií, a tak idem do McDonaldu. Za dva cheeseburgery dám dve eurá, hlad ma neopúšťa. Odchádzam, aby som neminul aj rozpočet na ďalší deň.

Núdzové zásoby – banán a sójový rez – ma na chvíľu upokoja. Večer sa teším na pracovnú kávu, ku ktorej by som pri troche šťastia mohol dostať keksík. Zo stretnutia nič nebude, rýchla večera je jeden cheeseburger.

Raňajky sú každý deň ten najmenší problém, nikdy nepohrdnem ani krajcom zo starého gumeného chleba. Čo nie je plesnivé, to je dobré. Celozrnnosť a bio pôvod ma netrápi, v obchode idem iba po cene.

V utorok večer idem na vyhlásenie najlepších novinárskych prác, som úplne vyhladovaný. O jedle a alkohole zadarmo sa dozviem až na mieste. Nič viac som si nemohol želať. Doma ešte načnem tvaroh, nevládzem ho dojesť a zaspávam. Ráno je už skysnutý a zbytočne strácam nákup za asi 50 centov.

Čo si môžem v skromných časoch priať viac ako lacný pokrm, ktorý mi vydrží skoro štyri dni? Hrniec šošovicovej omáčky striedam s cestovinami a cheeseburgerom, a tak mi neprekáža, že sú to niekedy moje raňajky, obed aj večera.

Tradičný obed s príborom a za stolom nestíham, prekvapivo dobre ho nahradila čokoládová snickerska za akciovú cenu a mastné šišky. Kolegovia ma prikrmujú ďalšími sladkosťami, neriešim, či z ľútosti alebo zo srandy a beriem, čo núkajú.

Prečítajte si

Zvyknúť sa dá na všetko, aj na mizerný dôchodok

2. týždeň

Nový pracovný týždeň začínam dojedaním zvyškov z víkendu. Rozbehnem sa ku kolegovi, má bábovku. Bežne by som ju asi slušne odmietol. Zo zvyku si ešte pozerám obedové menu v mojej obľúbenej reštaurácii. Na krkovičku musím rýchlo zabudnúť.

Ubehlo jedenásť dní a mne zostáva len niečo vyše polovice z rozpočtu. V kinách nasadili film Avengers, o pár dní dajú aj Mad Max, reklame sa v meste a na webe nedá uniknúť. Nutkanie obetovať 14 eur na dva lístky skúšam potlačiť. Pri mojich výdavkoch môžem zabudnúť, že by som si niekedy našetril na akúkoľvek dovolenku.

V strede týždňa ma čaká výjazdové rokovanie vlády v Špačinciach, tam by mohli mať aj lacné pohostinstvo. Je to lepšie, ako som čakal, novinárom nachystajú bagety a kávu zadarmo. Neriešim, či ujedám zo špajzy premiéra alebo radnice, a pohostím sa.

Čo jeden deň ušetrím, nasledujúci nerozvážne strácam. Kolegovia ma zlákajú do novej reštaurácie v okolí. Pôžičky od nich odmietam, verím, že takto dôchodca nefunguje. Menu stojí až 4,50, nezvládol som to a ľutujem, že som sa podvolil. Zo situácie aspoň niečo vyťažím a dojedám trojuholník pizze z kolegovho taniera.

Až príliš neskoro zistím, že najdrahšie sú pre mňa obedy mimo domova, no aj tak neodolám haluškám za necelé štyri eurá. Závistlivo pozerám na kolegyňu, ktorá si dáva kofolu.

3. týždeň

„Zhrešíme?“ pýta sa ma kolega po ceste z obeda, či si kúpime sójový rez. On kaloricky, ja finančne. „Zober mi ten lacnejší,“ vravím mu. Mám šťastie, lepší a šťavnatejší bol práve v akcii. Lacná cukrovinka ešte z čias socializmu si nízku cenu drží dodnes a stáva sa mojou obľúbenou a takmer jedinou sladkosťou. Je utorok 19. mája a ja si kupujem svoje prvé a posledné žuvačky v mesiaci.

Najčastejšie chodím cez obednú prestávku do lacnej vývarovne, ktorej sa niektorí kolegovia oblúkom vyhýbajú. Výber je skôr voľba menšieho zla a čo najväčšieho úžitku. Zapáči sa mi kuracina, je na riedkej vínovej omáčke – jedinom alkohole, ktorý ochutnám od vyhlásenia Novinárskej ceny. Na terase si prisadnú dve ženy, ktoré zvolili rovnaké menu ako ja. Omáčka sa zdá jednej z nich skazená. Súhlasím s jej pocitmi, no nechať niečo na tanieri neprichádza do úvahy.

Boj o prežitie chcem napriek finančným problémom oživiť, na sobotný večer zorganizujem menšiu stretávku spolužiakov z vysokej školy. Určujem si kvótu dve pivá za štyri hodiny posedenia. Stretávame sa v centre mesta. Takticky meškám hodinu, aby som sedel pri prázdnom pohári čo najkratšie. Pivo, hovorím čašníčke. Čaká, aké si vyberiem, poteším sa. „To lacnejšie.“

V zle vetranej a zafajčenej miestnosti mi začína byť nevoľno. Čerstvý vzduch pred podnikom nepomôže a ja cítim, ako mi rýchlo klesá tlak. Bez rozmýšľania si objednám kolu. Nespýtal som sa na cenu, dúfam, že nebude drahá.

Pivo a nealko, to mám tak na tri hodiny. Skupinka zavelí na zmenu podniku, nie som veľmi nadšený, ešte som ani nestihol dopiť. Dlho nevydržíme ani tam, vôbec som nečakal, že budeme vymetať bratislavské podniky. Po dvoch pivách dostávam neznesiteľný hlad, spolužiaci ho idú zahnať do stánku s hotdogmi.

Ak sa k nim pridám, môžem ísť potom rovno domov, alebo ešte vydržím a zostanem sa zabávať. Peniaze si odložím na kofolu, hoci už asi prepíjam budúci obed. Čašníčka sa príde spýtať, či si dám aj druhú. To je znamenie na odchod a lúčim sa. Odchádzam bez peňazí, triezvy aj hladný.

4. týždeň

Týždeň pred ukončením testu mi zostáva už iba asi desať eur, chytá ma panika. Kde sú predajné akcie šmejdov s vidinou honosných obedov alebo predvolebné gulášové párty, kde by som za pár teplých jedál možno zapredal svoj hlas? Ak by sa stalo čokoľvek nečakané, napríklad s mojou chladničkou, oprava by musela počkať do ďalšieho mesiaca alebo by som skúsil, či sa naozaj dá žiť iba zo vzduchu.

Vstupuje do toho aj choroba. Zvyšných pár eur vrazím do pomarančov, dávam si pozor, aby som nekúpil viac ako kilo. Práve som minul posledné peniaze z dôchodku a päť dní pred koncom mesiaca žijem na dlh.

Choroba sa zhoršuje, bolesť a únava mi aspoň trochu potlačí chuť do jedla. V kancelárii nájdem staré tabletky proti bolesti. Na pár posledných dní mám už iba pečivo, vrecko ryže a trochu cestovín, musím ísť ešte nakúpiť za peniaze, ktoré v podstate nemám. Tesco ma sklamalo, skúšam Kaufland. Mrazené polotovary sa zdajú ako rozumné riešenie, pizzu za 1,50 len tak niekde nenájdem. Aj tak prestrelím o takmer 20 eur.

Nejako tých pár dní prežijem, no už sa teším, ako sa to celé skončí. Prvého júna sa vraciam v starej forme, najviac sa teším na dobré obedy. Zo zvyku si to ešte zrátam, ku koncu dňa som minul približne 18 eur. S prípravou večere sa netrápim, bežím do Ikey na hermelín a môj obľúbený marcipánový koláč „princeznina tortička.“ Hádžem do seba dve kávy, sladené nápoje a sladkosti, môžem sa ísť dať ostrihať. Opäť žijem.