Denník N

Čo sme robili pred 30 rokmi: O poučení, že čeliť pokušeniu je ťažšie ako čeliť zákazu

 

V téme Čo sme robili v roku 1989 zverejňujeme osobné spomienky Martina M. Šimečku a jeho hostí na udalosti a zážitky v priebehu roka, v ktorom padol komunistický režim, hoci takmer nikto nepredvídal, že sa to stane.

Najviditeľnejším bitevným poľom s frontovou líniou medzi slobodou a cenzúrou bola vtedy literatúra, lebo umenie bol jediný verejný priestor, kde režim nemal presne určené hranice dovoleného.

Literárne časopisy ako Slovenské pohľady alebo Literárny týždenník (dnes konzervatívne a nečitateľné), boli vtedy niečo ako ľadoborce, ktoré rozrážali zamrznutú krustu normalizácie.

Čítal som ich, ale zároveň som nimi blahosklonne pohŕdal pre ich opatrnosť, ktorú ironizoval už Jaroslav Hašek, keď v roku 1911 založil recesistickú stranu „Mierneho pokroku v medziach zákona“.

Bol som pyšný na svoju zásadovosť, ktorú komunisti ocenili tým, že mi zakázali publikovať. Lenže v lete v roku 1989 dostali moje zásady veľkú trhlinu.

Už dva roky som sa priatelil s básnikom Milošom Žiakom, búrlivákom, ktorý publikoval oficiálne a zároveň sa hlásil k literárnemu disentu – po prvý raz sme sa totiž stretli náhodou u Dominika Tatarku.

Miloš Žiak si vzal do hlavy, že presadí nejaký môj text do oficiálneho časopisu, do mesačníka pre mladých autorov s názvom Dotyky. Vybral jednu moju poviedku publikovanú v samizdate s názvom Indiánske leto.

Presvedčil vtedajšieho literárneho kritika a redaktora Dotykov Róberta Kotiana, aby ju prepašoval do júlového vydania časopisu, a mňa sa len spýtal, či by mi neprekážalo, ak tam poviedka vyjde.

Dostal ma tým nechtiac do morálnej pasce, s ktorou si dodnes neviem rady. Bol som pyšný na svoje zásady,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Čo sme robili v roku 1989

Teraz najčítanejšie