Čo sme robili pred 30 rokmi: O poučení, že čeliť pokušeniu je ťažšie ako čeliť zákazu

V téme Čo sme robili v roku 1989 zverejňujeme osobné spomienky Martina M. Šimečku a jeho hostí na udalosti a zážitky v priebehu roka, v ktorom padol komunistický režim, hoci takmer nikto nepredvídal, že sa to stane.

Najviditeľnejším bitevným poľom s frontovou líniou medzi slobodou a cenzúrou bola vtedy literatúra, lebo umenie bol jediný verejný priestor, kde režim nemal presne určené hranice dovoleného.

Literárne časopisy ako Slovenské pohľady alebo Literárny týždenník (dnes konzervatívne a nečitateľné), boli vtedy niečo ako ľadoborce, ktoré rozrážali zamrznutú krustu normalizácie.

Čítal som ich, ale zároveň som nimi blahosklonne pohŕdal pre ich opatrnosť, ktorú ironizoval už Jaroslav Hašek, keď v roku 1911 založil recesistickú stranu „Mierneho pokroku v medziach zákona“.

Bol som pyšný na svoju zásadovosť, ktorú komunisti ocenili tým, že mi zakázali publikovať. Lenže v lete v roku 1989 dostali moje zásady veľkú trhlinu.

Už dva roky som sa priatelil s básnikom Milošom Žiakom, búrlivákom, ktorý publikoval oficiálne a zároveň sa hlásil k literárnemu disentu – po prvý raz sme sa totiž stretli náhodou u Dominika Tatarku.

Miloš Žiak si vzal do hlavy, že presadí nejaký môj text do oficiálneho časopisu, do mesačníka pre mladých autorov s názvom Dotyky. Vybral jednu moju poviedku publikovanú v samizdate s názvom Indiánske leto.

Presvedčil vtedajšieho literárneho kritika a redaktora Dotykov Róberta Kotiana, aby ju prepašoval do júlového vydania časopisu, a mňa sa len spýtal, či by mi neprekážalo, ak tam poviedka vyjde.

Dostal ma tým nechtiac do morálnej pasce, s ktorou si dodnes neviem rady. Bol som pyšný na svoje zásady, medzi ktoré patrilo, že nebudem oficiálne publikovať, kým iní spisovatelia sú ešte stále zakázaní. Bolo veľmi jednoduché túto zásadu dodržiavať: stačilo neposielať svoje texty a rukopisy do oficiálnych redakcií.

Lenže Miloš Žiak to urobil za mňa, keď moju poviedku priniesol Kotianovi a ten sa rozhodol ísť čelom proti múru.

Dnes sa to javí ako banalita, ale Róbert Kotian musel mať veľkú odvahu na taký partizánsky krok, akým bolo publikovať text nepriateľa režimu bez povolenia z vyšších miest.

Uvedomoval som si, že Kotian, ktorého som vtedy osobne nepoznal, riskuje kvôli môjmu textu, mal som však iný problém: ak dám súhlas na jeho publikovanie, poruším svoje zásady.

Lenže predstava, že mi vyjde poviedka v oficiálnom časopise, bola predsa len lákavá. A tak som na Milošovu otázku len pokrčil plecami a povedal, že mi je to jedno. A tak poviedka v júli pod mojím menom vyšla.

Môžem sa vyhovárať, že som pre jej publikovanie nepohol prstom, ale súčasne som neurobil nič, aby som tomu zabránil v súlade so svojimi zásadami. Z tohto banálneho príbehu vychádza ako morálny víťaz Róbert Kotian, ktorý v mojom mene riskoval oveľa viac ako ja, hoci v mojich očiach patril k tým, ktorými som – súc zásadovým disidentom – dobromyseľne pohŕdal.

Myslím, že November 1989 prišiel pre mňa práve včas a uchránil ma pred ďalšími porušeniami zásad a kompromismi. A zároveň mi táto epizóda pomohla pochopiť, že keď príde na morálne zásady, nemám patent na ich dodržiavanie. A že v živote je oveľa ľahšie čeliť zákazom ako pokušeniam.