Prvá ozajstná kniha
Pri opätovnom čítaní sa mi stalo prvý raz, že som v knihe nenašiel ani stopu detského nadšenia.
Mal som sedem rokov a do ruky sa mi dostala kniha Ruda Morica Oktávia ide stovkou. Bol som druhák na základnej škole, a teda ešte malý na to, aby som premýšľal nad škaredými spôsobmi privlastnenia si knihy formou takzvanej straty, za ktorú sa, tuším, knižnici platil trojnásobok ceny. No knihou som bol taký očarovaný, že som o ňu nemohol prísť, a tak som si ju aspoň pred vrátením celú úhľadne prepísal do poriadne hrubého zošita. Ten sa samozrejme potom stratil v smetiach spolu so všetkými nepotrebnými vecami zo školy.
Keď som už ako dospelý začal vymetať antikvariáty, pátral som aj po detských knihách, do ktorých som bol kedysi zamilovaný. Postupne som vysliedil všetky, na ktoré som si spomenul. Opätovný domov u mňa našli Ferdo Mravec, Smelý zajko, Rozprávky uja Rémusa, Nevedko, Kráľ uhorčiak, Ujo Fjodor, pes a kocúr, Hrdinský zápisník, Majster detektív Kalle Blomqvist… Všetky som ich znova s radosťou niekoľkokrát prečítal. Okrem Oktávie, ktorá ma kedysi donútila k nadľudským pisárskym výkonom.
