Ako si klasickí liberáli a konzervatívci vedeli podať ruky a v čom je to poučné pre dnešok
Boli to páni, ktorí si vedeli podať ruky, sadnúť za stôl a dohodnúť sa v prospech spoločného dobra.
V období klasického, t. j. britského, liberalizmu konzervatívci a liberáli vedeli nájsť spoločnú reč, podať si ruky a dosiahnuť dohody a vzájomné kompromisy. Pre dnešok by to malo byť inšpirujúcou dejinnou skúsenosťou.
Korene klasického (t. j. britského) liberalizmu siahajú k postojom whigov v 17. storočí. Kým toryovia uprednostňovali moc panovníka a privilegované postavenie anglikánskej cirkvi, whigovia zastávali parlamentarizmus, slobodné podnikanie a myšlienku náboženskej tolerancie.
Filozofi ako John Locke, David Hume, Adam Smith či lord Acton neodmysliteľne patria k myšlienkovému svetu, ktorý formoval idey klasického liberalizmu a ich politické konzekvencie. Postupne rozvíjali myšlienky o prirodzenej rovnosti ľudí, o prirodzených právach človeka na život, majetok a slobodu, o voľnom trhu, ale aj otázky náboženskej slobody, svedomia či mravného konania.
Sloboda (individuálna, náboženská, politická aj ekonomická) bola najvyšším politickým cieľom klasického (britského) liberalizmu. Kľúčová otázka popritom znela: „Ako vládne ten, kto vládne?“
Práve v priorite otázky o spôsobe a kvalite vládnutia spočívala schopnosť kompromisov
