Do šedivého socializmu vnášal svetlo. Imrich Vanek bol cool a je načase zistiť to
Diela Imricha Vaneka sú po celom Slovensku, hoci jeho meno je pre väčšinu ľudí neznáme. Zuzana Bodnárová a Svätopluk Mikyta ho znovuobjavujú pre súčasné publikum.
Imrich Vanek robil celý život keramiku. Imrich Vanek robil celý život keramiku, ale nie nejaké misy alebo hrnčeky. On robil keramiku ako sochu.
Imrich Vanek bol totiž sochár, aj keď ho ostatní sochári medzi seba príliš nebrali a nevidela ho tak ani kritika. Jeho diela nájdete po celom Slovensku – v sobášnych sieňach aj na cintorínoch, v reštauráciách, hoteloch a kaviarňach, v škôlkach aj v obchodných domoch.
A predsa sa na neho takmer zabudlo.
Dnes ho výstavou s ľahko provokačným názvom „…keď ešte keramika nebola cool“ pripomínajú Zuzana Bodnárová a Svätopluk Mikyta v brnianskej galérii TIC, ale to je ešte len začiatok.
Pripravujú totiž publikáciu o jeho monumentálnych realizáciách, ktorá predstaví nielen tvorbu, ale zároveň životný príbeh autora, ktorý pracoval do posledného dychu, vo vile na bratislavskej Kolibe, ktorá sa mala stať miestom umeleckých večierkov.
Nikdy k tomu nedošlo, ale ak všetko pôjde podľa plánu, život sa tam opäť s pomocou Vanekových dedičov vráti.
„My nie sme teoretici z nejakej veľkej profesnej inštitúcie a Vanek nie je náš výskumný objekt. Poznali sme ho ako umelca, pre ktorého bola tvorba všetkým, ale aj ako blízkeho priateľa. A dnes chceme na jeho tvorbu upriamiť pozornosť. Chceme ukázať, že možno teraz je čas objaviť ho. Teraz je ten rozhodujúci moment, aby jeho diela nezapadli prachom alebo aby niekto nevzal kladivo a nezničil zvyšok toho, čo po ňom ostalo,“ hovoria.
Vytvorili si vlastný svet a zatvorili sa v ňom
Po prvýkrát stretol Svätopluk Mikyta Imricha Vaneka v roku 2000 na keramickom sympóziu vo fabrike Žiaromat v Kalinove.
Mikyta bol čerstvo po škole, kvôli oddialeniu nástupu na povinnú vojenskú službu vtedy študoval doplnkové štúdium keramiky u Ivice Vidrovej Langerovej na VŠVU, ktorá ho na sympózium do Kalinova pozvala. Mal robiť osobného asistenta sochárovi Jozefovi Jankovičovi.
Imricha Vaneka dovtedy nepoznal. „V tom čase už mal skoro sedemdesiat, ale okamžite sme si sadli. Išla z neho neuveriteľná energia a zároveň mal zmysel pre disciplínu. Práca mu išla ohromne rýchlo a neboli to žiadne drobné formáty, naopak, išiel až na hranu toho, aké monumentálne diela je vôbec z keramiky možné urobiť,“ spomína Svätopluk Mikyta.
Keď videl, čo Vanek s keramikou dokáže, nadchlo ho to. Bol to úplne iný prístup,
