Denník N

Píšem o vzťahoch, to ma zaujíma, tvrdí Ivana Dobrakovová

Ivana Dobrakovová (1982) vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo anglického a francúzskeho jazyka na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracuje ako prekladateľka z francúzštiny a taliančiny na voľnej nohe. Od roku 2005 žije v Turíne v Taliansku.
Ivana Dobrakovová (1982) vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo anglického a francúzskeho jazyka na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracuje ako prekladateľka z francúzštiny a taliančiny na voľnej nohe. Od roku 2005 žije v Turíne v Taliansku.

Poviedky z jej najnovšej knihy, s ktorou sa dostala do desiatky Anasoft litera, Matky a kamionisti (Marenčin PT, 2018) sú zo slovenského aj talianskeho prostredia. V tomto sú rovnaké ako ich autorka – IVANA DOBRAKOVOVÁ – Slovenka žijúca v Taliansku. Jej témou je práve táto „dvojdomosť“ a vzťahy, písaním chce podať svedectvo o tom, čo vidí, ako vníma realitu. Vyrástla na Monty Pythonoch a aj keď jej texty nie sú o jednoduchých témach, tvrdí, že žartovať sa dá o všetkom. Jej najnovším literárnym úspechom je Cena Európskej únie za literatúru.

 

Matky a kamionisti je poviedková kniha. V piatich príbehoch sa stretávame s piatimi ženami. Ako vznikala? Napísali ste päť nových textov pre túto zbierku alebo ide o výber?

Pri svojej prvej knihe som mala asi deväťdesiat poviedok a vybrala som z nich pätnásť. Tieto som už písala s tým, že budú v knihe. Prvé boli slovenské, Otec a Veronika, a vznikli už dávnejšie. Neskôr som napísala dve talianske, ktoré mali byť od začiatku spolu. A potom mi napadla tretia slovenská, o Ivane, ktorá ich mala dopĺňať. Medzičasom vznikli aj iné poviedky, niektoré som uverejnila v časopisoch, ale do knihy, do konceptu tejto knihy, sa mi nehodili.

Prečo sa malo týchto päť poviedok ocitnúť spolu v jednej knihe? Čo je tá niť, ktorá ich spája?

Myslím si, že to vystihuje názov Matky a kamionisti. Všetky texty spája vzťah dcér s matkami a s mužmi. Pôvodne som zamýšľala knihu nazvať Matky, dcéry a kamionisti, ale napokon odtiaľ dcéry vypadli. Kamionisti preto, že muži vystupujúci v textoch sú v podstate len takí „kamionisti“. Väčšinou nemajú celé meno, niekedy len iniciálu alebo prezývku a niekedy ani to nie. A slovo kamionisti vychádza z poslednej poviedky, ktorú som dlho volala Moja kamionistická poviedka. Je o dievčati, ktoré nadväzuje vzťahy na čete, kde stretáva veľa kamionistov. Tí stále niekam cestujú, nikdy nie sú doma.

Vzťahy sú večnou témou a vy ich odkrývate s istou dávkou odvahy, akoby ste obnažovali nie seba, ale to, čo vidíte.

Neviem, či ide priamo o odvahu. Skôr je to tým, že pri písaní ma nikto nevidí. A akosi mi nie vždy dochádza, že po tom, ako text uverejním, si ho niekto môže aj prečítať. Keď píšem, väčšinou sa snažím o niečom podať svedectvo. Nie o sebe, aj keď cez seba, ale bolo by pre mňa zbytočné písať niečo, čo nepovažujem za pravdivé. Ako to vidím, tak to aj napíšem. Nie všetko som však potom schopná uverejniť. Niekedy mi dodatočne dôjde, že som zašla priďaleko, že je to z rôznych dôvodov nepublikovateľné, ale tieto poviedky, sa mi zdá, ešte mohli ísť von.

Máte autocenzúru, ktorá vám radí, čo môže ísť von a čo by malo zostať v zásuvke?

Určite. Niektoré texty mám dokonca aj zaheslované. To pre prípad, že by spadlo lietadlo

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Anasoft litera

Rozhovory

Teraz najčítanejšie

Foto – TASR/AP