Denník N

Milan Dobeš tvorí výrazný svet pohybu a svetla, dnes má 90 rokov

Maľba, 1960.
Maľba, 1960.

Patrí k najznámejším slovenským výtvarníkom vo svete, jeho diela ilustrujú dnešné vydanie novín.

Ako prvý spomedzi výtvarníkov bývalého Československa vystavoval na Documente v Kasseli, prestížnej celosvetovej prehliadke, už v roku 1968. Narodil sa v Přerove, ale celý jeho tvorivý život sa odohráva v Bratislave.

Variovaniu geometrických znakov vo farbe, v ploche, priestore a čase – inak povedané, hľadaniu objektívnych zákonitostí vizuality – sa Milan Dobeš venuje nepretržite od polovice šesťdesiatych rokov. Odvtedy dodnes nezmenil princípy svojho výtvarného vyjadrenia. Už jeho prvé objekty charakterizuje technická dokonalosť a vizuálna harmónia. Využil v nich možnosti uplatnenia najnovších poznatkov techniky v umeleckej tvorbe, a tak prejavil vieru v úspešnosť našej civilizácie založenej na racionalite. Uplatnil v nich svoju priestorovú predstavivosť, umelecký talent a zručnosť.

Milan Dobeš pred svojím obrazom Maľba, 1960.

Dynamický konštruktivizmus

Opisný realizmus, ku ktorému ho viedlo štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v 50. rokoch, opustil rozhodným spôsobom už pred koncom prvej polovice nasledujúceho desaťročia. Vo chvíli, keď našiel možnosti vyjadriť jasnou geometrickou skladbou a konštrukciou to, čo ho na súčasnosti fascinovalo a čo vyjadrovalo jeho životný pocit, sústredil sa na nové výtvarné vyjadrenie. V priebehu krátkeho času zapojil do svojich diel pohyb a svetlo. Jeho prvé objekty komorných rozmerov boli farebne komponované mobily, v ktorých použil elektromotor, zložené z pravidelne usporiadaných geometrických prvkov, kde plynulo rotovali jednotlivé časti.

Onedlho ich vystriedali monumentálnejšie kompozície. Svoj autorský program nazval „dynamický konštruktivizmus“. Publikoval ho dodatočne, roku 1988, keď už bola dávno jeho tvorba celosvetovo známa.

K uchopeniu komplexnosti umeleckého zážitku už chýbal len sluchový vnem. Milan Dobeš mal už skúsenosť s divadlom, konkrétne baletom. Bol zrejme viac ako väčšina jeho rovesníkov-výtvarníkov citlivý na zakotvenie umeleckého diela v priestore a čase. Aj táto skúsenosť mu dala odvahu komponovať polymúzické projekty. Začiatkom sedemdesiatych rokov vytvoril svetelno-kinetický program na symfonické skladby Toshira Mayuzumiho a Krzystofa Pendereckého. Uspel v medzinárodnej súťaži a získal možnosť ich realizovať. Stali sa súčasťou koncertov, ktoré naštudoval American Wind Symphony Orchester a prezentoval na turné v USA (1971). Milan Dobeš sa osobne podieľal na tvorbe tohto, v tom čase nevšedného umeleckého zážitku.

Medzitým sa Milan Dobeš zúčastnil medzinárodných výstav konštruktivistického a kinetického umenia v Európe a Južnej Amerike, prestížnej prehliadky aktuálnej svetovej výtvarnej scény Documenta 4 v nemeckom Kasseli (1968) a Expo ’70 v japonskej Osake. Rozvíjaniu svojho konštruktivistického autorského programu ostal celoživotne verný. Tvoria ho kineticko-svetelné objekty, často veže, ktorých časti pulzujú v rytme alebo rotujú, ale i sugestívne optické stabily, zväčša reliéfy, a množstvo grafiky, v ktorej dokázal sprítomniť efemérny pocit pohybu.

Centrálna príťažlivosť, 1962.
Tomáš Štraus otvára výstavu Milana Dobeša v Prahe 1966.
Výstava Milana Dobeša v Prahe 1966.
Maľba, 1960.

Dobešovu výstavu, na ktorej sa predstavil ako konštruktivista a kinetista, otvoril Tomáš Štraus najprv v Galérii Cypriána Majerníka v Bratislave (1965). O rok neskôr sa konala v Prahe (1966). Bola to prelomová udalosť z hľadiska akceptácie nových, s jazykom geometrie a najnovších technických poznatkov súvisiacich tendencií rovnako v slovenskom, ako aj v československom výtvarnom umení. Konštruktivizmus mal internacionálny rozmer a ním sa aj slovenské umenie, v tom čase na čele s protagonistom tendencie Milanom Dobešom, priblížilo k aktuálnemu pohybu na medzinárodnej scéne.

Tomáš Štraus umelcovu tvorbu interpretoval v kontexte tradície európskych a ruských avantgárd. Výtvarná avantgarda sovietskeho Ruska má svoje nezastupiteľné miesto v európskom kontexte. Bez mien ako Vladimir Malevič, Alexander Rodčenko či Vladimir Tatlin a mnohých iných autorov, bez charakteristiky suprematizmu, rayonizmu, lučizmu, konštruktivizmu a ďalších tendencií, ktoré svojou tvorbou nastolili, by sa ťažko písali dejiny umenia 20. storočia.

Konštruktivistická kompozícia, 1960.
Pohyb svetla v priestore, 1968.
Pohyb priestoru XX, 1992.
Červený maják, 1967.
Kinetický objekt, 1964.
Reflexný objekt, 1985.

Viera v pokrok

Do povedomia európskej kultúrnej verejnosti vošla ruská avantgarda vďaka akceptácii, ktorú získala už počas dvadsiatych rokov, keď zanechala výraznú stopu na všetkých s geometriou, objektivizáciou, znakovými systémami a racionalizmom súvisiacich výtvarných tendenciách. Tieto sa radikálne rozišli nielen s popisom, ale i s inšpiračnou väzbou na vizuálnu skutočnosť.

Počas medzivojnového obdobia sa nielen obohatili o nové prúdy v celosvetovom kontexte – v tejto súvislosti možno pripomenúť aktivity skupiny The Stijl, konkretizmus Maxa Billa, hydrospacializmus Gyulu Kosiceho, poľský i taliansky konštruktivizmus –, ale stali sa aj východiskovou bázou pre progresívne trendy v dizajne, architektúre a pedagogickej výučbe. Najvýznamnejšia z nich, nemecký Bauhaus, akceptovala prostredníctvom výtvarnej orientácie svojich pedagógov výdobytky ruskej avantgardy: zmena výtvarnej orientácie Vasilija Kandinského z lyrickej na geometrickú abstrakciu je toho dôkazom. V kontaktoch medzi jednotlivými okruhmi roztrúsenými v Európe zohral nezameniteľnú úlohu ďalší originálny ruský umelec, El Lisickij.

Kinetický objekt na zelenom páse diaľnice v Montevideu, 1969.

Geometrické a konštruktívne tendencie sa vďaka svojej prepracovanej teórii stali jednou z východiskových báz funkcionalistickej architektúry. Zásadným spôsobom ovplyvnili nový životný štýl, rezonujúci s aktuálnymi výdobytkami vedy a techniky.

Tvorbu Milana Dobeša, tak ako celok konštruktivistických tendencií vrátane kinetizmu, ktorý predstavuje ich ďalšie vývojové štádium, charakterizuje viera v technický a umelecký, teda aj spoločenský pokrok.

Tento názor bol počas liberálnych šesťdesiatych rokov v Československu samozrejmosťou. Dôvodom na optimizmus bola aj pluralitná umelecká scéna, na ktorej oficiálne dominovali nefiguratívne tendencie: súvisela s uvoľnením politickej atmosféry. Verilo sa v socializmus s ľudskou tvárou. Situáciu problematizoval až ďalší politický vývoj po roku 1968. Po okupácii Československa vojskami Varšavského paktu sa postupne menila aj situácia v kultúre a umení. Tvorba autorov, ako bol Milan Dobeš, sa začala vnímať ako cudzorodá, ako „prienik buržoáznej ideológie“ do socialistického umenia.

Mnohí výtvarníci sa pod tlakom vládnucej ideológie vzdali svojho presvedčenia a vrátili sa k opisnému realizmu. Nie však Milan Dobeš. Uvažoval v duchu avantgárd, ktoré umenie a remeslo, dizajn, architektúru, maľbu, sochárstvo, scénografiu, fotografiu, film… vnímali ako rovnocenné tvorivé disciplíny tak, že jedna druhú ovplyvňujú a dopĺňajú. Nerobilo mu preto problém stiahnuť sa z úrovne vysokého umenia a venovať sa sféram, ktoré boli ideológmi menej prísne sledované.

Milan Dobeš hrá na nástroji svetelno-kinetického objektu, 1971.

Idea celistvosti sveta a optimizmus

Tvorba Milana Dobeša sa počas sedemdesiatych a osemdesiatych rokov vytratila z domácich oficiálnych výstav voľnej tvorby, on však neprerušil vnútornú kontinuitu svojho výtvarného smerovania. Ako autor, ktorý ani v živote, ani v umení neuznával limitujúce hranice konvencií, našiel možnosť uplatniť sa v kontexte úžitkového umenia, a to bez toho, že by bol čo len trochu zľavil zo svojho individuálneho názoru a rukopisu. Aj naďalej slobodne uplatňoval jazyk geometrie najmä v riešeniach exteriérov i interiérov budov. Dekoratívne umenie nepodliehalo ideologickej doktríne ani v období tzv. normalizácie sedemdesiatych a osemdesiatych rokov 20. storočia.

Pre Milana Dobeša, ako pre väčšinu osobností konštruktivizmu a kinetizmu, je samozrejmá idea celistvosti sveta a optimistický postoj. Verí, že mu individuálna snaha dokáže vtlačiť pečať jedinečnosti. Takto jeho tvorbu chápali aj významní svetoví teoretici umenia a dávali ju do súvislostí s celosvetovým hnutím týchto tendencií. Vtedy sa ocitol v rovnakej pozornosti ako najznámejší umelci a skupiny druhej polovice 20. storočia, nevynímajúc leningradský Cybertheater a moskovskú skupinu Dviženie na čele s Levom Nusbergom, a to v publikácii jedného z najvýznamnejších svetových teoretikov konštruktivizmu a kinetizmu, Franka Poppera, Kinetické umenie – Svetlo a pohyb, environmentálne umenie a akcie (Die Kinetische Kunst. Licht und Bewegung Umweltkunst und Akcion) v Kolíne nad Rýnom roku 1975.

S prvými možnosťami opätovne otvorených hraníc po Nežnej revolúcii (1989) umelec nadviazal utlmené kontakty so zahraničím, s kruhmi, ktoré si neprestali vážiť jeho kreativitu a jasnosť vyjadrenia. Roku 2001 založila v Bratislave Nadácia Milana Dobeša privátne múzeum s umelcovým menom. Daroval tam nielen svoje diela, ale aj vlastnú zbierku svetového konštruktivizmu, ktorú získal od kolegov v priebehu desaťročí výmenou za svoje práce.

Pohyb modrých farieb, 1994.
Pohyb farieb, 1994.
Pohyb farieb, 1997.
Pohyb farieb, 1994.

Nový priestor pre múzeum

Múzeum viac ako pätnásť rokov prezentovalo okrem Dobešovej stálej expozície výstavy v medzinárodnom kontexte najvýznamnejších osobností tendencie, ktorej umelec zasvätil svoj život. Pred dvomi rokmi zmenilo majiteľa a presťahovalo sa do Ostravy-Vítkovíc. Tu, priamo v železiarňach, v sugestívnom multifunkčnom kultúrnom priestore Gong, ktorý jedinečne vyriešil architekt Josef Pleskot, otvorili 11. júla v poradí už druhú výstavu Milana Dobeša, venovanú jeho životnému jubileu. Tentoraz umelcovu tvorbu v sugestívnych stretnutiach dopĺňajú diela svetových konštruktivistov z umelcovej pôvodnej zbierky.

Pri spätnom pohľade na viac ako polstoročie konzekventne artikulovanej umelcovej tvorby je potrebné pripomenúť, že Milan Dobeš je nielen protagonistom kinetického umenia na Slovensku a v bývalom Československu, ale aj protagonistom v súčasnosti preferovaných polymúzických projektov, ktoré prepájajú divadlo, hudbu, výtvarné umenie a videoart v aktuálnych rámcoch vizuálnej kultúry, pričom vo výslednom diele pracujú s novými technológiami.

On sám sa naďalej každodenne venuje tvorbe, koncipovaniu nových objektov, grafike a v posledných rokoch aj kresbe. Brilantnosť prednesu a dokonalosť stvárnenia sú pozadím pre optimistické posolstvá jeho neutíchajcej aktivity.

Kultúra

Teraz najčítanejšie