Denník N

Pred revolúciou spolupracovala s ochranármi, po Novembri bola pri vzniku Strany zelených a feministického hnutia

Foto - Post Bellum
Foto – Post Bellum

Príbeh bol spracovaný dokumentaristami neziskovej organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov kľúčových momentov 20. storočia. Aj vďaka vašej podpore budeme môcť zaznamenať ďalšie príbehy: https://postbellum.darujme.sk/1779.

Ľubica Lacinová sa narodila 15. júna 1959 v Bratislave. Matka bola slobodná a v tom čase bolo ťažké uživiť sa a postarať sa o dieťa. Preto malú Ľubicu už od niekoľkých mesiacov vychovávala stará mama v Skalici, kde žila so svojimi dvomi sestrami.

Stará mama sa rozviedla ešte počas prvej Československej republiky, čo bolo vtedy tiež veľmi zriedkavé. Finančne sa museli všetky tri sestry poskladať na živobytie. Stará mama viedla do roku 1947 po svojich rodičoch pohostinstvo a pracovala len krátko ako predavačka, takže mala veľmi nízky dôchodok. Poistné, ktoré si platila ako živnostníčka, jej neuznali. Matka pracovala v Bratislave ako účtovníčka.

Základnú školu vychodila Ľubica v Skalici, neskôr sa počas prvého ročníka gymnázia presťahovali so starou mamou k matke do Bratislavy. Aj keď stará mama bola živnostníčka, doma sa o politike ani socialistickom zriadení nehovorilo, hlavné bolo nejako finančne prežiť.

„Doma sa u nás nejaký veľký odboj nepestoval,“ hovorí Ľubica. Bolo však jasné, že na prestížne gymnázium na Novohradskej ul. v Bratislave sa dostala len vďaka tomu, že už bola prijatá na gymnázium v Skalici a po presťahovaní do Bratislavy bola táto škola najbližšie k jej bydlisku.

August ’68 trávila deväťročná Ľubica s jednou zo sestier starej mamy u jej priateľky v Prahe. Pamätá si, ako mladí ľudia počas okupácie odmontovávali čísla domov a označenia ulíc, aby sa sovietske vojská nemohli orientovať. V Prahe strávili celý týždeň, kým sa obnovila doprava a mohli sa vrátiť domov.

Od detstva sa zaujímala o archeológiu, ale počas gymnázia si uvedomila, že nemá vhodný kádrový pôvod na to, aby ju mohla študovať. Išlo o odbor humanitných vied a tam zohrával správny kádrový profil veľkú rolu.

Keďže jej išla matematika, prihlásila sa na štúdium fyziky, kde bola aj reálna šanca na prijatie. To sa jej podarilo, ale prijali ju na externé štúdium. Jej zmysel nebol logický: študenti museli absolvovať rovnaké skúšky ako denní študenti, nemali však nárok na prospechové štipendium, ani si nemohli počas školského roka privyrobiť.

Aj na prírodovedeckej fakulte boli predmety ako politická ekonómia, marxisticko-leninská filozofia či vedecký komunizmus povinné: „Na politickej ekonómii ma zaujalo, že v prvej časti nás učili politickú ekonómiu kapitalizmu, čo malo pre nás študentov fyziky určitú logickú štruktúru. V druhej časti sme sa učili politickú ekonómiu socializmu a to už žiadnu logickú štruktúru nemalo,“ spomína si s úsmevom.

Foto – archív Ľ. L.

Fotografka a „ochranárka“

Na študentských internátoch na tzv. Mlynoch sa v čase vysokoškolských štúdií zapojila do činnosti fotografického krúžku, ktorý organizoval výstavy a rozbehli aj študentskú súťaž. Matematicko-fyzikálna fakulta mala pri Dunaji pod hradným kopcom vlastný študentský klub, kde sa konali zaujímavé kultúrne akcie, ako napr. koncert Jaromíra Nohavicu. Všetky študentské aktivity sa však konali pod hlavičkou Socialistického zväzu mládeže.

Počas druhej polovice štúdia pracovala ako pomocný vedecký pracovník na Ústave normálnej a patologickej fyziológie SAV, kam aj po promócii v roku 1983 nastúpila na študijný pobyt a ašpirantúru. Tento ústav spolupracoval s pracoviskom vo Filadelfii v USA a Ľubica dúfala, že sa tam po ašpirantúre dostane na ročnú stáž. V niektorých ústavoch SAV to bolo v 80. rokoch bežnou praxou.

Popri práci sa chcela naďalej venovať fotografii. Záujmové činnosti pre pracujúcich boli za socializmu organizované v Obvodných kultúrnych a spoločenských strediskách, v tzv. ObKaSS-och. Vďaka fotografii sa už na vysokej škole zoznámila s Lýdiou Šuchovou, ktorá bola jednou zo zakladateliek Stromu života, a cez ňu sa dostala k bratislavským ochranárom združeným v Slovenskom zväze ochrancov prírody a krajiny (SZOPK), ktorí v tom čase dokončovali publikáciu Bratislava/nahlas.

Aktívne sa zapojila do týchto ochranárskych projektov. So Štátnou bezpečnosťou síce žiadnu osobnú skúsenosť nemala, ale keď bola v roku 1988 za úradníkmi na ObKaSS-e dohadovať organizačné detaily plánovanej fotografickej výstavy, zdalo sa jej, že úradníci sa k nej správajú inak ako obvykle. Keď sa ich na to opýtala, odpovedali jej: „No, vy neviete? Boli tu z Februárky (vtedajšie sídlo ŠtB, pozn. autora) a pýtali sa na vás.“

V základnej organizácii ochranárov – zvanej ZO 6 vtedy boli Ján Budaj, Mikuláš Huba, Ján Langoš a ďalší. Mladší ochranári ako Ľubica boli v ZO 13, ktorú viedol Juraj Flamik. Obidve skupiny však úzko spolupracovali.  „Niekedy sme si hovorili 613-ka,“ spomína.

Ľubica sa venovala predovšetkým záchrane technických a kultúrnych pamiatok. Tieto záchranné akcie sa konali cez víkendy, keď ochranári vyrážali po celom Československu. Cez letné prázdniny organizovali brigády Stromu života, kde mladí ľudia pracovali šesť hodín denne bez zárobku a potom sa zúčastňovali kultúrno-vzdelávacích akcií, na ktoré boli pozývaní aj ľudia mimo oficiálnej kultúry.

Tieto tábory boli zastrešené SZM a robili sa v spolupráci s príslušným štátnym podnikom, ktorý ich financoval. Aj keď brigádnici pracovali zadarmo, SZOPK musel pre nich zorganizovať stanové mestečko a zabezpečiť stravu. Jedným z miest, kde sa konalo viacero letných táborov, bola Banská Štiavnica.

Niekoľko turnusov organizovali aj pri obci Mužla, kde pomáhali urýchliť archeologické práce pred plánovaným zaplavením kanálov vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros, alebo pri Jurskom Šúri, kde opravovali Blahutov kanál.

V lete 1988 organizovali niekoľko turnusov na sanáciu strechy gotického kostolíka svätého Víta v Rusovciach. Keď už boli zabezpečené všetky povolenia, prišlo sa na to, že kostol nie je odsvätený a naďalej patrí cirkvi, takže paradoxne SZM malo opravovať cirkevný majetok. Výsledkom bolo, že každý druhý deň prichádzala na stavbu buď hygienická kontrola, alebo predstavitelia krajského výboru KSS a ústredného výboru SZM.

Rok 1992 – Schumacher College, Veľká Británia. Ľubica prvá zľava, tretia zľava Charlene Spretnak. Foto – archív Ľ. L.

Koniec socializmu sa blíži

„Že komunistický režim padne, som neočakávala. Myslela som, že sa ho budeme snažiť stále vylepšovať a zmierňovať, ale že by úplne padol, v to som nedúfala,“ hovorí.

Už na jar 1989 však vnímala, že sa niečo deje. Začiatkom roku dostali ochranári pozvánku pre troch ľudí na stretnutie mladých európskych Zelených do západného Berlína. Ľubica bola jednou z vybraných. Pravdepodobne aj vďaka tomu, že ako ašpirantka na SAV vedela komunikovať v angličtine, čo nebolo v tej dobe bežné.

Povolenie vycestovať, čo znamenalo vydanie vycestovacej doložky políciou, trvalo zvyčajne niekoľko mesiacov. Pozvánka prišla neskoro a Ľubica mala na vybavenie len dva týždne. Na jej veľké prekvapenie ju bez problémov prijala náčelníčka pasového odboru polície a vycestovacia doložka bola vybavená už za dva dni! „Vtedy mi došlo, že sa niečo naozaj mení,“ spomína si.

Dňa 17. novembra 1989 sa zúčastnila vernisáže každoročnej výstavy Fotografia Academica v Pardubiciach, na ktorej prezentovali svoje práce študenti a absolventi vysokých škôl. Bola pozvaná prevziať si cenu za fotografie z Moskvy aj napriek tomu, že boli skôr kritické. Ceny odovzdával Ján Šmok, zakladateľ samostatnej katedry fotografie na pražskej FAMU. Vďaka jeho pôsobeniu patrila FAMU po celý čas normalizácie k relatívne slobodným prostrediam.

O udalostiach na Národnej triede v Prahe v ten istý deň sa dozvedela až po návrate do Bratislavy 19. novembra. Väčšina z ochranárov sa stala spoluzakladateľmi VPN, ktoré v prvých týždňoch sídlilo v kanceláriách SZOPK na dnešnej Mariánskej ulici v Bratislave, odkiaľ sa neskôr presťahovali do Mozartovho domu.

Ľubica sa aktívne podieľala na rozmnožovaní materiálov a zbieraní podpisov. Po čase sa však musela rozhodnúť, či sa vzdá svojej vedeckej kariéry a pridá sa k VPN, tak ako väčšina ochranárov. V júni ’89 obhájila dizertačnú prácu a začiatkom novembra sa už pripravovala na ročný pobyt vo Filadelfii.

Mala šťastie: „Vízum som si vybavovala práve v novembri ’89. Všetci vedci, čo tam chodili na stáže, prešli nejakými rozhovormi na Februárke a zrejme museli všetci niečo podpísať. U mňa to už nestihli.“

Nakoniec sa rozhodla, že pôjde v marci 1990 do USA a vo VPN sa neangažovala.

V decembri 1989 sa však pridala k tej skupine ochranárov, ktorí neodišli zo svojich zamestnaní a založili Stranu zelených – prvú politickú stranu pôsobiacu na celom území vtedajšej ČSFR. Jej program sa týkal predovšetkým životného prostredia.

Išlo hlavne o to, že SZOPK už mal určitú štruktúru a jeho členovia mali organizačné skúsenosti a tieto chceli poskytnúť spontánne sa objavujúcim skupinám, ktoré sa po novembri chceli venovať zelenej agende, ale chýbali im skúsenosti. Projekt nedopadol až tak úspešne.

„Trochu sme sa inšpirovali okolitými krajinami, napríklad aj Nemeckom, kde tiež existovala vtedy ešte neúspešná Strana zelených. Brali sme to tak, že by tu mala byť nejaká pravicová strana, nejaká ľavicová strana a Zelení by mali byť ako samostatná strana,“ vysvetľuje.

Do strany sa však dostali aj ľudia, o ktorých minulosti netušili: „Mali sme zásadu, že za nás nebude kandidovať žiadny komunista, ale hneď od začiatku sa medzi nás dostali nejakí eštebáci. A dosť tam škodili. To sme zistili až neskôr, keď sa začali lustrácie, koho všetkého sme tam mali. Nevedeli sme ich ani identifikovať, ani sa proti nim brániť,“ opisuje situáciu krátko po Novembri.

Čo sa týka ostatných novovzniknutých strán, spomína si na svoje obavy spojené so vznikom KDH v súvislosti s obnovou klerikálneho štátu, keďže hnutie malo dosť vysoké preferencie.

Potešilo ju však zvolenie Václava Havla za prezidenta vtedy ešte ČSSR dňa 29. decembra 1989. „Zdalo sa mi, že Dubček má už svoje najlepšie časy za sebou,“ dodáva.

Foto zo seminára pre ekoaktivistov v roku 1994. Vedľa Ľubice Lacinovej sedí Dieter Bricke – člen nemeckej Strany zelených a bývalý nemecký generálny konzul. Foto – Ľ. L.

Nové záujmy a aktivity po návrate z USA

V USA strávila Ľubica nakoniec jeden a pol roka, keďže už bolo jednoduché si pobyt predĺžiť. O dianí doma sa dozvedala z tlače, ktorú pravidelne dostávala v balíkoch od mamy s niekoľkotýždňovým oneskorením.

Okrem vedeckej práce sa v USA oboznamovala s feministickým hnutím, ktorého myšlienkam sa venovala po návrate na Slovensko. Začala aktívne spolupracovať so združením ASPEKT a pravidelne publikovala články v ich časopise, ktorý bol prvým feministickým časopisom v bývalom Československu.

Podieľala sa aj na príprave prvého projektu o mapovaní situácie rodovej otázky na Slovensku, keď sa jej naskytla príležitosť získať grant Európskej únie na rozvoj ženských hnutí.

Po pobyte v USA bola Ľubica jednou z mála, ktorá vedela pripraviť podklady na získanie grantu. Iniciovala založenie Aliancie žien Slovenska, ktorá sa pokúsila zosieťovať existujúce združenia a organizácie zaoberajúce sa ženskou otázkou. Prvým projektom Aliancie bolo zadanie prieskumu u sociologickej agentúry Fokus o postavení žien v spoločnosti zo získaného grantu. Na základe výsledkov prieskumu vznikla kniha Ona a on, ktorá bola prvou publikáciou k téme postavenia žien na Slovensku.

Po návrate koncom roku 1991 už v Československu prebiehali diskusie o budúcej forme spoločného štátu. Ľubica ťažko niesla prejavujúce sa tendencie za osamostatnenie Slovenska: „Ja som bola za zachovanie Československa.“

Aktívne sa zapojila do činnosti Hnutia československého porozumenia, ktoré sa zasadzovalo za zachovanie spoločného štátu a ktoré viedol signatár Charty 77 Vladimír Čech. Podieľala sa aj na zbieraní podpisov proti rozdeleniu štátu a za vyhlásenie referenda, ktoré boli doručené na Pražský hrad.

Strana zelených pôvodne presadzovala federáciu pozostávajúcu z troch častí: Čiech, Moravy a Slovenska. Tento koncept však nezískal podporu verejnosti. Pred parlamentnými voľbami v júni 1992 sa zo spoločnej strany oddelila Strana zelených na Slovensku, ktorá presadzovala rozdelenie Československa. To bol aj hlavný rozpor v strane.

Do volieb išli nakoniec dve strany zelených – pôvodná, pôsobiaca celorepublikovo, a tá slovenská. Ľubica bola predsedníčkou slovenskej republikovej organizácie československej strany. Po rozdelení 1. januára 1993 by táto strana automaticky zanikla, a preto zaregistrovali ako jej nástupnícku stranu Zelenú ligu, ktorá sa po krátkom čase spojila s Demokratickou stranou. V tejto strane bola Lacinová už len radovou členkou. Po následnom spojení s SDKÚ stranu opustila.

Po absolvovaní kurzu „zelenej“ filozofie na Schumacher College v juhovýchodnom Anglicku v roku 1992 priviedla na Slovensko jednu z vedúcich osobností amerického univerzitného ekofeminizmu Charlene Spretnak, a tým aj tento myšlienkový smer.

V máji 1993 odišla Ľubica do Mníchova, kde pôsobila na univerzite až do roku 2001. Postupne ukončila svoje aktivity pre Alianciu žien Slovenska, ktorá sa po jej odchode sprofesionalizovala a zmenilo sa aj jej zameranie.

Po štúdiách v Nemecku a v USA sa začala špecializovať na biofyziku a dnes sa zaoberá fyziológiou na bunkovej úrovni. Príležitostne prispieva do publikácií pre laickú verejnosť alebo prednáša na tému determinácie rodových úloh.

Naďalej sa intenzívne zaujíma o politické a spoločenské dianie na Slovensku, hoci politicky sa už neangažuje: „Minulý rok sa tu ukázalo veľa schopných mladých ľudí. Dobre nastúpili a mohli by niečo dokázať. Nepotrebujú až tak veľmi radiť od nás starších,“ dodáva optimisticky.

Seminár organizovaný Alianciou žien Slovenska v roku 1997. Zľava Katarína Farkašová, Ľubica Lacinová, Helena Woleková a Brigita Schmognerová. Foto – archív Ľ. L.

 

Post Bellum SK je nezávislá občianska iniciatíva, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Príbehy 20. storočia

Teraz najčítanejšie

Náš život je vo vašich rukách. Ilustračné foto – Paddy O’Sullivan/Unsplash