Denník N

Obvodný lekár: Štyridsať percent pacientov ku mne chodí zbytočne

Lekár Marián Ilenčík. Foto - Karol Sudor
Lekár Marián Ilenčík. Foto – Karol Sudor

Ak nás niečo ničí, tak sú to nekvalitné nemocnice a urgenty, lebo ľudia majú pocit, že všetko musia mať priamo pred domom, tvrdí lekár Marián Ilenčík, bývalý riaditeľ nemocnice a primár chirurgie.

Váš otec Ambróz mal dvoch bratov kňazov. Keďže odišli do zahraničia, rodina mala problémy s komunistami.

Prvý otcov brat odišiel už ako desaťročný cez saleziánske misie do Francúzska. Vtedy to fungovalo tak, že saleziáni chodili po chudobných veriacich rodinách, a keď našli vhodné deti, rodičom odporučili dať ich do saleziánskej školy. Tam ich vychovávali, vzdelávali a pripravovali na kňazstvo.

Otcov druhý brat vyštudoval teológiu na Slovensku, v 50. rokoch pôsobil ako kňaz v Močenku. Keď prišli komunistické perzekúcie, hrozilo mu väzenie. Podarilo sa mu ujsť cez Dunaj do Rakúska.

Na loďke boli šiesti, ale prešli len dvaja. Štyroch zastrelili pohraničníci. Faktom je, že komunisti sa potom vyvršovali na našom otcovi, bránili mu v kariérnom postupe.

Ako je možné, že vás potom vzali na medicínu?

Najskôr ma vzali na chémiu, keďže na ňu sa nehlásilo veľa ľudí. Potom mi však brat odporučil medicínu. Vraj to mám skúsiť, lebo tam má kamaráta a od neho vie, že v Martine na internáte to žije – študenti sa tam dobre zabávajú, popíjajú a naháňajú dievčatá. Brat študoval matematiku a fyziku a smial sa, že musí stále sedieť v študovni a učiť sa.

Prijali ma, lebo prišiel rok 1968, uvoľnenie pomerov, éra Dubčeka. Roky 1968 a 1969 boli jediné dva, počas ktorých sa mohli na vysoké školy dostať aj deti z rodín nevyhovujúcich socialistickým predstavám. Urobil som písomné testy aj ústne pohovory, takže nebolo o čom.

Mimochodom, škoda, že to tu prevalcovali tanky Varšavskej zmluvy a že nás v tom Západ nechal. My, mladí ľudia, sme totiž vtedy boli pripravení postaviť sa okupantom. Ja aj môj brat sme dokonca dve noci prespali pred obecným úradom v Modrom Kameni, lebo sa hovorilo, že tam budú vydávať zbrane. Boli sme mladí, plní revolty.

Rodičia sa nebáli?

Jasné, že áno. Mama si kľakla na kolená a prosila nás, aby sme nešli do mesta, kde boli tanky. Eufória, ktorú naša generácia zažila v rokoch 1967 až 1969, sa už nikdy neopakovala. Ľudia chceli spontánne brániť krajinu, oduševnene a zadarmo prispievali na užitočné veci, dobrovoľne chodili v sobotu do práce, ale politické vedenie rozhodlo, že skloníme hlavy. To dočasné nadýchnutie spoločnosti si intenzívne pamätám dodnes.

Vráťme sa ešte k medicíne. Prijímacie pohovory ste takmer nestihli.

Bodaj by som ich stíhal, keď som najskôr zašiel za kamarátom Ďurom Fábrym, ktorý študoval v Žiline. Týždeň sme tam popíjali, aj noc pred pohovormi, takže som logicky zaspal na raňajší vlak. Chcel som sa na to vykašľať, veď som bol prijatý na chémiu, ale Ďuro ma presvedčil, že možno to stihnem stopom.

Cestou som teda stopoval a zastavila mi Tatra 603. Šofér sa má spýtal, kam idem. Povedal som, že meškám na prijímačky v Martine, ale príliš mi neveril – bolo sedem ráno a pohovory sa začínali o ôsmej, čo sa nedalo normálne stihnúť. Pán za šoférom, z ktorého sa vykľul nejaký riaditeľ podniku v Bytči, však zavelil: Otoč to, veď stihneme aj poradu. A odviezli ma.

Nemeškali ste?

Meškal, prišiel som päť minút po ôsmej, pohovory už bežali. Hneď medzi dverami mi vynadali, ale nakoniec mi umožnili sadnúť si a robiť testy. Za trest ma potom ako prvého vzali na ústne skúšky. O štvrť na desať som mal po všetkom. Úspešne.

V prvej polovici 70. rokov ste začínali ako chirurg vo Veľkom Krtíši. V čom to bolo iné oproti dnešku?

Vo všetkom. Vtedy neboli niektoré špecializácie, tak sme robili všetko – od zašívania rán na úrazovke cez naprávanie zlomenín, brušnú chirurgiu až po ťažké traumatologické operácie. Viete, ako to fungovalo na dedinách – všade sa používali cirkuláre, tak sme šili najmä šľachy, amputovali prsty a podobne.

Plastika vtedy ešte neexistovala, rovnako ani sonografia či CT, takže sme netušili, či má človek roztrhnutú slezinu, pečeň, cievu či črevo. Mali sme k dispozícii len krvný obraz, k tomu röntgen a svoje ruky. Presný problém v bruchu sme teda hľadali ručne.

Potrebovali sme intuíciu, veľa skúseností a odvahy. Dnes chirurgom veľmi pomáhajú diagnostické prístroje, takže vedia, čo operovať, kým my sme museli rezať neraz aj zbytočne – učili nás totiž, že radšej desiatich zbytočne otvoriť, ako raz niekoho zanedbať a nechať zomrieť.

Ľudia pri takýchto zákrokoch aj umierajú. Ako sa s tým dá vyrovnať?

Ak ste si istí, že ste pre záchranu pacienta urobili všetko, vyrovnáte sa s tým.

Nemali ste problém ani po prvom mŕtvom?

Nie, hoci na medicíne nás nik psychologicky nepripravoval na to, ako sa vyrovnávať so smrťou. Poviem konkrétny príklad, ktorý ma citovo výrazne zasiahol. Vtedy som ešte len asistoval staršiemu chirurgovi. Medzi Krtíšom a Lučencom bol pri ceste azda 40 rokov upravovaný pomníček. Zomreli tam dve mladé dievčatá, čašníčky, ktoré vzali do auta nejakí opití šialenci.

Chlapci sa predvádzali a havarovali. Jedna dievčina vypadla z auta a bola hneď mŕtva, druhú nám doviezli s rozbitou lebkou. Operovali sme ju, mala trieštivú zlomeninu, konkrétne vpáčenú kosť do mozgového splavu. To bolo také krehké, že sa to nedalo zošiť. Nevedeli sme pomôcť, hoci sme strašne chceli, a len sme sledovali, ako nám pod rukami umiera 18-ročné dievča. Bolo to kruté. Po operácii sme sedeli v šatni, otvorili sme si fľašku a plakali sme.

Takéto situácie prinášajú neraz aj obvinenia zo strany príbuzných, že lekári neurobili všetko, čo mali.

Opäť poviem skutočný príklad. Mali sme pacienta, môjho rovesníka a kamaráta, poznal som aj jeho otca, ten si tykal s naším primárom. Kamarát havaroval a udrel si hrudník o volant. Mal sériovú fraktúru rebier.

Po pár dňoch sa mu stav zlepšil, nevideli sme žiadny problém. Na konci týždňa prišiel jeho otec a pýtal sa, či ho nemôže vziať domov. Primár hovoril, že všetko je v poriadku, ale nech tam ostane pre istotu aj cez víkend.

Chystali sme sa po šichte domov, keď zrazu vletela dovnútra sestra, nech okamžite ideme za tým kamarátom, lebo odpadol. Kým sme ho začali operovať, zomrel. Rozumiete, mladý chalan, ktorého otcovi sme pred chvíľou povedali, že je v poriadku a v pondelok ide domov. Strašná tragédia. Ten otec potom prišiel a povedal, že to dal prešetriť znalcom. Primár mu odpovedal, že rozumie, že by spravil to isté. Pitva ukázala, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Rozhovory

Teraz najčítanejšie

Foto – TASR/AP