Denník N

Teroristi tam neboli, hovorí český fotograf, ktorý cestoval so sýrskymi utečencami

Vojna v Sýrii trvá už štvrtý rok a z krajiny vyhnala takmer štyri milióny ľudí. Drvivá väčšina z nich utiekla do susedných krajín, niektorí však útočisko hľadajú aj v Európe. Prichádzajú napríklad cez grécky ostrov Kos blízko tureckého pobrežia. Foto - TASR/AP
Vojna v Sýrii trvá už štvrtý rok a z krajiny vyhnala takmer štyri milióny ľudí. Drvivá väčšina z nich utiekla do susedných krajín, niektorí však útočisko hľadajú aj v Európe. Prichádzajú napríklad cez grécky ostrov Kos blízko tureckého pobrežia. Foto – TASR/AP

Stanislav Krupař je český fotograf, ktorý minulý rok zažil pokus sýrskych utečencov dostať sa do Európy. Jeho reportáž vysvetľuje, prečo sú mnohí z nich ochotní riskovať svoje životy.

Sfetovaní mladíci na nich neustále kričali, bili a hnali dopredu. Pred skupinou 59 ľudí sa zrazu objavil bizarný industriálny pohľad – svetlá Alexandrie, druhého najväčšieho egyptského mesta na pobreží Stredomoria, sa miešali s horiacimi výparmi miestnej rafinérie, ktoré sa spolu s poslednými lúčmi súmraku odrážali od konečne pokojnej hladiny mora.

Oni však mysleli na jediné – dostať sa na loď, ktorá ich odvezie do Európy. Za každú cenu.

Ich pokus zachytili dvaja novinári, ktorí útrapy sýrskych utečencov zažili na vlastnej koži. Wolfgang Bauer z nemeckého týždenníka Die Zeit a český fotograf Stanislav Krupař spravili minulý rok jedinečnú reportáž o tom, ako to vyzerá, keď sa zúfalí Sýrčania snažia utiecť pred útlakom a ťažkými podmienkami do európskych krajín.

„Z osobnej skúsenosti hovorím, že z Egypta utekajú Sýrčania práve pred terorizmom. Či už terorizmom skupín okolo prezidenta Bašara Asada, alebo terorom islamistických skupín,“ hovorí pre Denník N Krupař, ktorý za fotoreportáž získal minulý rok prvé miesto v Czech Press Photo.

Prečo sa bohatý Sýrčan zverí pašerákom

Ústrednou postavou ich príbehu bol Amar (jeho skutočné meno reportéri zmenili), 50-ročný Sýrčan pôvodom z Homsu, jedného z najväčších miest v krajine. Pred začiatkom občianskej vojny v roku 2011 patrila jeho rodina k zámožným občanom – v Homse vlastnili najväčšiu jazykovú školu v meste.

Potom však prišla vojna a liberálny Amar pred ňou utiekol do Egypta. Tak ako odhadom 300-tisíc jeho krajanov. Zobral so sebou aj svoju ženu a tri dospievajúce dcéry.

Amar sa nestratil ani v Káhire. Začal dovážať nábytok z ázijských krajín, chodil na pracovné cesty, zamestnával ľudí. Darilo sa mu a nemal dôvod riskovať život pre cestu do Európy. Všetko sa zmenilo, keď v lete 2013 egyptská armáda zvrhla demokraticky zvoleného prezidenta Mohammada Mursího z Moslimského bratstva.

Predtým Egypťania sýrskym utečencom ochotne pomáhali, teraz na nich aj pod vplyvom nenávistnej propagandy štátnych médií čoraz častejšie útočili. Vláda pod vedením generála Abdela Sisího zaviedla Sýrčanom v Egypte vízovú povinnosť a čoraz častejšie začala zadržiavať utečencov v interných táboroch. Amar sa spolu s rodinou dostali do patovej situácie.

„Ako mnohí iní Sýrčania aj on začal mať strach z pomerov v Egypte. Nakoniec nemal inú možnosť, ako vydať sa na more, na tú smrtiacu cestu do Európy, pretože iná cesta nie je,“ vysvetľuje Krupař, čo viedlo relatívne bohatého Sýrčana k tomu, že opustil svoju rodinu a vydal sa na nebezpečnú cestu s veľmi nejasným koncom.

„Ja sám som bol prekvapený z toho, že taký bohatý človek sa musí vydať na túto ponižujúcu cestu. No na to, aby sa Sýrčania dostali do Európy priamo, by potrebovali európske víza. Pre tých ľudí je však úplne nemožné získať ich už v krajinách, ako je Egypt, takže sú odsúdení cestovať nelegálne,“ hovorí český fotograf, ktorý celú cestu fotil na svoj iPhone. Spolu s kolegom totiž pracovali v utajení, inak by sa na loď s ďalšími utečencami nikdy nedostali.

Trvalo týždeň, kým sa vôbec dostali na more. Medzitým ich pašeráci presúvali z bytu do bytu, prežili únos od konkurenčného gangu.

Ich pokus preplávať Stredomorie nakoniec skončil len pár kilometrov od egyptského pobrežia. A nakoniec skončili v rukách pobrežnej hliadky a vo väzení. Amarov plán, dostať do Nemecka najskôr seba a potom zvyšok svojej rodiny, stroskotal.

Medzi mlynskými kameňmi

Ak sa chcú sýrski utečenci dostať do Európy cez more, cesta z Egypta je v porovnaní s Líbyou bezpečnejšia. Prejavuje sa to však aj na cene – za miesto na lodi musia zaplatiť okolo tritisíc dolárov. Výsledkom je, že egyptskú cestu preferujú najmä bohatí Sýrčania.

„Ľudia, ktorých sme na našej ceste stretli, väčšinou v Sýrii nemali problém s peniazmi. Často takto utekajú celé rodiny, takže ak si sumu vynásobíte napríklad piatimi ľuďmi, je to finančne náročné. S Amarom sme sa rozprávali aj o tom, či by si trúfol aj na cestu cez Líbyu. Premýšľal o tom, ale nakoniec to neriskol. Pokiaľ si to môžu ľudia aspoň trochu dovoliť, tak sa do Európy skúšajú dostať cez Egypt. Chudobnejším Sýrčanom zostáva oveľa nebezpečnejší prechod cez Líbyu,“ hovorí Krupař.

Počas pobytu v egyptskom väzení napríklad stretli muža, ktorý kedysi v Sýrii viedol prosperujúcu fabriku na výrobu čokolády.

Krupař tvrdí, že Sýrčania sú dnes medzi mlynskými kameňmi. Na jednej strane sú vojská prezidenta Asada, na druhej radikálni islamisti. „Tí ľudia nenávidia obe skupiny a snažia sa uniknúť, aby ich to nezomlelo. Nikto nechce žiť v neznesiteľných podmienkach alebo v stálom ohrození života,“ hovorí Krupař o skúsenosti so sýrskymi utečencami.

Čo hovorí na reči politikov, ktorí utečencov spájajú s terorizmom? „Sýrčania presne pred takýmito ľuďmi utekajú. Ja osobne som stretol len jedného chlapca, ktorý na mňa pôsobil radikálnym dojmom, dôsledne sa modlil päťkrát denne, to však ešte nie je známka toho, že ide o teroristu. Rozumiem politikom, že je občas jednoduchšie ľudí strašiť, akoby mali ponúkať konštruktívne riešenia, ale toto je dosť falošná cesta,“ myslí si Krupař.

Nemôžeme sa uzavrieť

Amarov príbeh nakoniec sa skončil pre neho šťastne. V septembri minulého roka sa mu nakoniec podarilo dostať do Nemecka, kde okamžite získal politický azyl, a v marci sa k nemu pripojil aj zvyšok rodiny. Musel však hrať vabank.

„Nakoniec si vybavil falošný pas, cestoval do Nairobi a odtiaľ do Nemecka. Vyšlo ho to 14- alebo 17-tisíc eur a navyše mu hrozilo, že ak by jeho pas odhalili ešte v Afrike, deportovali by ho naspäť do Damasku v Sýrii. Keď sa do toho pustil, bol som úplne zúfalý, pretože ak by ho deportovali, hrozil by mu doma trest smrti. Skončil by niekde v pivnici tajnej polície a už by sa odtiaľ nikdy nedostal,“ vysvetľuje Krupař.

Dnes musí 51-ročný Amar začínať od nuly. Jeho rodina kedysi dávala ľuďom možnosť učiť sa cudzie jazyky, dnes je v pozícii študenta on sám. Dúfa, že sa mu neskôr podarí získať prácu, a podľa Krupařa, ktorý sa s ním priatelí dodnes, je odhodlaný robiť takmer čokoľvek.

„Sledujem osudy Sýrčanov, ktorých som spoznal v Egypte a ktorým sa podarilo dostať do Európy. Najväčším problémom je jazyk a sám som zvedavý, ako tí ľudia dopadnú. Nebudú to mať ľahké, pretože rozdiely v mentalite sú obrovské. Arabi sú veľmi vďační, ale zároveň hovoria, že sa tu necítia úplne doma. Viacerí z nich sú rozhodnutí vrátiť sa do Sýrie hneď ako sa tam skončí vojna.“

Pre ostrieľaného fotografa bola reportáž z Egypta jedna z „najdivokejších životných skúseností“. Medzi utečencami však získal veľa dobrých priateľov a viacerí z nich mu občas volajú a pýtajú sa ho, ako sa má. Ani on nevie, aké je správne riešenie dnešnej utečeneckej krízy. Jednou vecou si je však istý.

„Riešením nie je to, že sa ako Európa uzavrieme pred svetom. Musíme hľadať spôsob, ako týchto ľudí zachrániť pred smrťou na mori alebo zabitím Asadovými či islamistickými vojskami,“ hovorí fotograf.

Teraz najčítanejšie