Gestapo mu odvlieklo do lesa celú rodinu. Ako rómsky partizán Ján Lacko oficiálne neexistoval
Zabudnuté osudy rómskych hrdinov objavuje nový film.
O tom, že jej pradedo bol partizánom, sa Vera Lacková dozvedela z rozprávania svojej starkej. Rozprávkovo zafarbený príbeh z vojny počúvala ako dieťa so zatajeným dychom.
Koloval v ich rodine a tam mal – ako jedno z mála svedectiev o tejto zabudnutej kapitole dejín – zostať a pozvoľna miznúť. Oficiálne totiž u nás žiadni rómski partizáni neboli. Takmer nič sa o nich nevie, nemajú pomníky, nevenujú sa im historické knihy ani štúdie.
Keď mladá filmárka začala skladať skutočnú podobu rodinného príbehu, musela začať odznova.
Navštívila desiatky inštitúcií, v archívoch sa prehrabala tonami papierov. Výsledkom jej päťročného úsilia bude dokumentárny film s názvom Ako som sa stala partizánkou. A nebude len o jednej rodine.
„Rómovia sú vnímaní výhradne ako obete, pritom medzi nimi boli aj aktívni hrdinovia, ktorí sa po boku majority zapojili do Povstania. Mali k vlasti pozitívny vzťah, vedeli sa za jej hodnoty postaviť. To zásadne prevracia pretrvávajúci stereotyp Rómov ako neschopných aktivity,“ hovorí pravnučka Jána Lacka.
Tragédia v Turčeku
Ján Lacko sa narodil v roku 1901 v Dolnom Turčeku pri Turčianskych Tepliciach. Bola to nemecká dedina, v ktorej po stáročia nažívali vedľa Nemcov Rómovia bez problémov. To všetko sa zmenilo po vzniku slovenského štátu a najmä po začiatku druhej svetovej vojny.
Podomový predavač látok a muzikant (podľa pamätníkov ovládal husle, violončelo aj kontrabas) bol pri svojich cestách viackrát zatknutý ako podozrivý kočujúci živel.
Súd v Dolnom Kubíne ho v septembri 1942 poslal do pracovného tábora v Dubnici nad Váhom. Odtiaľ sa mu podarilo utiecť, potom ho však znovu zatkli a väznili od marca do júna 1943.
Zrejme aj pod vplyvom týchto skúseností s ľudáckym režimom sa Lacko pridal k odboju. Stal sa členom partizánskych skupín Kremnická jednotka Gejza Lacka, Jegorovova skupina, I. a II. partizánska brigáda M. R. Štefánika. Opäť ho chytili a poslali do tábora v Dubnici.
Medzitým sa gestapo pomstilo jeho rodine. Doma nechal 69-ročnú mamu Máriu, manželku Rozáliu (36 rokov) a štyri dcéry – Margitu (17), Gabrielu (14), Rozáliu (2 roky) a Valériu (2 mesiace). Kým ušli a skrývali sa pri Banskej Bystrici, gestapo im vypálilo dom.
Keď sa v novembri 1944 rodina do dediny vrátila, všetkých ich zatkli. Ženám kázali zobrať si najnutnejšie veci a viedli ich do lesa pod zámienkou, že ich vedú k ich novému domu. V lese ich