Denník N

Kto jak Slovák cíti, nech sa surfu chytí. Alebo radšej nie

Detail z obálky knihy. Zdroj - Marenčin PT
Detail z obálky knihy. Zdroj – Marenčin PT

Nový román Michala Hvoreckého Tahiti ponúka šťavnatý námet a rozpačitý výsledok.

Obálka knihy šikovne vyvoláva očakávania. Kdesi v tropickej exotike na skalnom brale čnie slovenský dvojkríž. Z názvu a predbežnej informácie vieme, že sme súčasťou literárneho scenára, podľa ktorého po prvej svetovej vojne Slováci nezakotvili vo vzniknutom Československu, ale našli svoj samostatný domov na Tahiti.

Udialo sa tak pod taktovkou Milana Rastislava Štefánika, tejto priam renesančnej postavy a charakterovo veľmi členitej osobnosti prelomu 19. a 20. storočia. Na obálke člen posádky lietadla (Štefánik?) máva rukou smerom k pôvabnej Tahiťanke. Máme tu teda aj erotické pnutie a iskrivý námet budovania štátu, za ktorým možno „hľadať ženu“.

Odtiaľto plynie predstava šťavnatej story o napĺňaní veľkých osobných ambícií, o psychologických peripetiách rozorvanej osobnosti, neukojenom libide a snovaní štátotvorných fantázií pri žuvaní dužiny kokosového orecha v tieni palmy.

Zároveň sa nám pred očami črtá text, ktorý by sa nemusel brániť nádychu dobrodružna, repertoáru vyšinutých postáv, mystike džungle, šialenstvu či pralesnej psychedélii. A to všetko vo víre spriadania národnej identity, ktorá by mohla v rýchlom spáde smerovať do bizarných podôb. Takých, ktoré čitateľom zatrasú pri myslení na dnešok a možnú blízku budúcnosť.

Toto všetko sa nového románu Michala Hvoreckého týka. Aj keď skôr okrajovo.

Veľa dejepisu

Hodnotiť dielo na základe očakávaní je, samozrejme, diskutabilné. Ale nie je to zakázané. Navyše v prípade, ak máme do činenia s dobrým námetom, ktorý hneď tlačí do mysle chytľavé možnosti realizácie. Buďme však kóšer a venujme sa tomu, čo v knihe naozaj je.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Kultúra

Teraz najčítanejšie