Posledná vec, na ktorú Bratislavčania zabudli byť hrdí

Bežím svoj klasický nedeľno-ranný rituálny beh v Malých Karpatoch nad Bratislavou, všade hmla, len jedna vec ma donúti okamžite zastať – v strede chodníka sa rozčapil dobre stavaný muflón a nie a nie odísť. Dívame sa chvíľu na seba, jakživ som muflóna nevidel, tie rohy sú monumentálne. V mysli zratúvam najskôr hriechy, potom vedomosti o skladbe stravy muflónov, napokon sa neochotne presunie preč, ale ten pocit, ktorý mávam počas behov v Karpatoch vždy, príde aj teraz – doma je tu on, ja som tu len hosť.

Nikdy sa neprestanem diviť tomu zázraku – pohoriu obkrúženému hlavným mestom bez toho, aby ho to hlavné mesto celkom zničilo. Ako sme to dokázali? Napriek komunistom, ktorým nebola svätá ani synagóga, ani Staré Mesto, napriek raným kapitalistom mečiarovského typu a neskorším developerom násobiacim metre počtom ľudí, ktorých na ne umiestnia – napriek týmto všetkým sa nám podarilo vybudovať státisícové hlavné mesto bez toho, aby sme vyrúbali, zosídliskovali, zcestnateli tú krehkú rovnováhu Malých Karpát, priamo vrastených do jeho útrob – kde zvieratá a rastliny naďalej víťazia nad ľuďmi.

Na svojich výbehoch zo sídliska často stretávam srnky a iné zvery, mnohé sa mi kamikadze štýlom tisnú pod nohy, najmä ak idem skoro ráno a ony – rozospaté nečakali tak skoro človeka. Občas v hlave preratávam, čoho som videl viac – ľudí alebo zvierat? Len raz som skúsil Karpatmi bežať v noci – v čelovke sa odrážalo toľko párov očí, že to bolo horšie než Blair Witch.

Samozrejme,