Jeden rok na Antarktíde. Slovák prezrádza, ako ho zvládol s 20 Sovietmi a jedným Američanom

Čo pre človeka znamená dostať sa pracovne na Antarktídu?

Obrovskú radosť z toho, že vidí aj ten svet, kam sa mnohí nikdy nedostanú. Teším sa, lebo v živote mi bolo dopriate navštíviť každý svetadiel.

Ako sa vedec bez vysokej školy dostane pracovne tak ďaleko?

V tom čase som už desať rokov na Lomnickom štíte meral kozmické žiarenie. Zostavil som a rozbehol na to špeciálnu aparatúru s detektormi, nik si však s ňou netrúfal ísť na polárnu stanicu Vostok v Antarktíde. Vtedy mali podobné detektory na neutróny vlastne len Rusi a Kanaďania.

Na expedíciu ma odporučil kolega Jožo Ilenčík, čo bol jadrový fyzik, ktorý za nevyjasnených okolností v roku 1979 zomrel v hoteli na sympóziu v Jerevane. O tom, čo sa mu stalo, som sa dozvedel až po návrate z Antarktídy. Predtým však stihol s Rusmi dohodnúť spoluprácu, v rámci ktorej som vycestoval.

Predo mnou tam bol merať kozmické žiarenie náš spoločný šéf, doktor Pavel Chaloupka, po ňom zase kolega z Prahy Stando Fischer. Následne sa tieto aktivity na nejaký čas zrušili, ale keď sa začali stavať nové budovy a objekty na polárnej stanici, Jožo vybavil aj obnovenie meraní.

Po príchode som tam dokonca našiel starú stanicu aj s aparatúrou na meranie neutrónovej zložky kozmického žiarenia, hoci už bola v podstate pod ľadom.

Po vás tam prišli robiť výskumy aj ďalší Slováci?

Netuším, na stanici Vostok zrejme nie, aspoň o tom nemám informácie. Predo mnou ich však bolo dosť. V roku 1955 bol vyhlásený Medzinárodný geofyzikálny rok. Šlo o spoluprácu medzi krajinami, v rámci ktorej sa začal aj výskum Antarktídy, podpísalo ju aj Československo. Lenže naša krajina na to nemala ani techniku, ani lode, ani peniaze, preto sa spojila so Sovietmi. Hovorí vám niečo meno Antonín Mrkos?

Český astronóm?

Presne tak, ale aj meteorológ. Bol prvým vedcom z Československa, ktorý vstúpil na pôdu Antarktídy s cieľom robiť výskum, zúčastnil sa dvoch expedícií koncom 50. a začiatkom 60. rokov. Už pred ním tam však bol v roku 1929 Václav Vojtěch. Po Mrkosovi tam boli viacerí, napríklad Oldřich Kostka a Oldřich Praus. Kostka, žiaľ, v roku 1960 na stanici Mirnyj tragicky zahynul.

V časoch ciest Mrkosa sa vlastne parcelovali územia Antarktídy, čiže sa vytyčovalo, čo bude patriť USA, Sovietom a ďalším krajinám, vtedy aj vznikali prvé tamojšie stanice. Mrkos inak pracoval aj na Lomnickom štíte, hoci ja osobne som ho tam už nestretol. O jeho zážitkoch v roku 1963 vyšla kniha Naši v Antarktíde.

Ako ste sa prepravili na stanicu Vostok neďaleko južného magnetického pólu?

Z Bratislavy som letel do Moskvy, kde som týždeň sedel v hoteli, kým sa medzi obomi štátmi vyjasnili podmienky a kým ma oboznámili so všetkým potrebným. Nehovorili mi v podstate nič nové, všetko som mal naštudované.

Z Moskvy som letel do Leningradu, to už ma sprevádzal jeden ruský vedec. V Leningrade sídlil ústav Arktídy a Antarktídy, kde ma vybavili na expedíciu všetkým potrebným okrem aparatúry, ktorú som si viezol z domova.

Napríklad som nafasoval vrece adekvátneho oblečenia. Vtipné bolo, že v Leningrade ma ubytovali v luxusnom hoteli, ale vôbec mi nepovedali, že si ho budem musieť sám zaplatiť. Nasledovali horory, lebo som na to, samozrejme, nemal peniaze.

Z Leningradu som sa prepravil do Odesy, kde už čakala loď. Vyplávali sme 30. októbra 1978 – na moje narodeniny. Cesta loďou k pobrežnej polárnej stanici Mirnyj trvala 85 dní, teda takmer tri mesiace. Oboplávali sme takmer celú Antarktídu.

Dôvod?

Pri pobreží fungovalo viac staníc a všade sa vykladali ľudia aj zásoby, Mirnyj bol až posledná stanica. Z nej sme potom leteli ešte 1500 kilometrov lietadlom Iľjušin Il-14 do vnútrozemia na našu stanicu Vostok. Trvalo to asi päť hodín.

Najskôr však nastal problém, lebo hneď po príchode na Mirnyj sme sa všetci z lode opili. Letieť sme pritom mali už o štvrtej ráno. Osobne som sa prebral na operačnom stole na chirurgii. Všade ticho a tma, myslel som si, že sa na mňa Rusi vykašlali a nechali ma tam. Vyšiel som z miestnosti a oni spali rozhádzaní a opití všade naokolo. Našťastie bol silný vietor a let sa musel o deň posunúť.

Tak to bola fakt dlhá cesta z Bratislavy na Vostok.

Nuž, Američania už vtedy lietali na Antarktídu na svoju polárnu stanicu McMurdo z Nového Zélandu lietadlami typu Hercules C-130. Cez túto stanicu vlastne dodnes prechádzajú všetci, čo idú aj na stanicu Amundsen-Scott, ktorá je prakticky na južnom zemskom póle.

Aké tam bolo ročné obdobie?

Prišli sme v januári, čo je na Antarktíde leto. Vtedy bolo stále svetlo, takže Rusi nám dali hodinky s 24-hodinovým ciferníkom, aby sme vedeli, či je deň alebo noc. Niekedy v marci sa svetlo zmenilo na šero, až nastala tma, brieždiť sa znovu začalo až koncom septembra. Oba javy – polročné svetlo aj polročná tma – sú deprimujúce, ťažko sa na to zvyká, niektorým z toho trochu prepínalo v hlave.

Čo ste nosili oblečené?

Kožené bundy, ktoré som „nafasoval“ v Leningrade, som predal ešte v Odese. Na Antarktíde som nosil prešívané nohavice a kabáty, ktoré boli naplnené ťavou srsťou. Čiapku som si vzal z domu, klasickú lyžiarsku, rukavice palčiaky tiež. Obúvali sme si takzvané valenky, čo boli z filcu vylisované čižmy. Skvelá obuv do chladu.

Ako ste si tam prali?

Asi pätnásti sme sa priebežne striedali v kuchyni, čiže sme pomáhali kuchárovi. Ten, na koho vyšla služba, mal právo na takzvanú baňu, teda saunu. Pri nej bola aj nejaká práčka sovietskej výroby, niečo ako u nás Romo, ale oveľa horšie. Raz som do nej hodil svoje džínsy, ktoré som nosil v interiéri, a ostali mi z nich prakticky len nite. Prací prášok sme nemali, do vody sme strúhali mydlo.

Mimochodom, kto dokázal vydržať vonku nahý pri mínus 50 stupňoch aj pri plus 50 stupňoch v saune, ten sa stal členom tamojšieho klubu 100.

Zvládli ste to?

Žiadny problém. Dokonca mám fotografie, že keď bolo len mínus 25, tak som bol vonku do pol pása vyzlečený. V porovnaní s bežnými teplotami sa mi zdalo, že je to strašné teplo. Za môjho pôsobenia tam totiž bola najnižšia nameraná teplota mínus 83,5 stupňa Celzia, štandardom bolo mínus 70 stupňov. Na to sa však dalo zvyknúť. Vnútri sme mali generátormi vykúrené na 14 až 15 stupňov.

Je pravda alebo mýtus, že keď človek v takej nízkej teplote močí, moč zamrzne ešte pred dopadom na zem?

To je strašná hlúposť. Ani moč, ani pľuvanec pred dopadom nezamrznú, tak rýchlo to nestihnú. Zaujímavé je iné – keď zamrzne smrad, tak ho cítite neustále. Jeho molekuly vtedy totiž stoja a nemajú sa ako rozptýliť. Kolega z USA tam mal latrínu, kde mrzlo, a tá teda nebola práve naším obľúbeným miestom. Nielen pre cencúle, ale najmä pre zápach.

Keďže tam nie je kanalizácia, kde končili splašky?

Za našich čias sa všetko splachovalo do nádrže, ktorá sa pravidelne prečerpávala do obrovskej jamy.

Koľko vás tam bolo?

Dokopy dvadsaťdva – ja, jeden Američan a dvadsať Sovietov. Žiadne ženy. Američania tam preto ďalším chlapom hodili kopu časopisov Playboy a zároveň Biblií. Práve z týchto zdrojov som