Čo sme robili pred 30 rokmi: Anton Srholec na návšteve a moje vyplnené proroctvo o Berlínskom múre

V téme Čo sme robili v roku 1989 zverejňujeme osobné spomienky Martina M. Šimečku a jeho hostí na udalosti a zážitky v priebehu roka, v ktorom padol komunistický režim, hoci takmer nikto nepredvídal, že sa to stane.

Komunistický systém v strednej Európe sa už otriasal v základoch, v júni boli v Poľsku prvé slobodné voľby, ktoré vyhrala Solidarita a bývalý politický väzeň Adam Michnik sa stal jedným z jej poslancov.

Koncom júna sa Maďarsko a Rakúsko dohodli na uvoľnení svojej spoločnej hranice, čím sa začal masový útek východných Nemcov cez Maďarsko a Rakúsko do západného Nemecka, ktorý vyvrcholil v októbri.

Ale ja som to búrlivé politické leto prežíval v pomalom rytme bezstarostného voľna, ktoré som si vybral ako kurič bez práce. Starali sme sa o našu trojmesačnú dcéru Júliu a dával som pozor na päťročného Miša, ktorý bol vinou svojej neskrotnej energie sám sebe hrozbou.

Moja žena Marta chcela dať Júliu pokrstiť a poprosila Antona Srholca, ktorý vtedy kázal v Blumentáli, aby sa toho aktu ujal. Súhlasil, ale ešte predtým sa u nás z ničoho nič (nemali sme telefón) objavil aj s niekoľkými evanjelickými farármi z východného Nemecka, lebo vedel, že obaja hovoríme po nemecky.

Sedeli sme na záhrade a oni nám rozprávali, ako sa u nich stali evanjelické kostoly centrom odporu proti komunistickému režimu. Napriek tomu boli, podobne ako my, hlboko presvedčení, že režim nemôže padnúť, lebo tajná polícia – u nich Stasi, u nás ŠtB – má všetko pod kontrolou a kedykoľvek nás môže všetkých pozatvárať.

V ten deň sa však zdalo, že nás nechali na pokoji. Bol som sa pozrieť na ulicu, kde obvykle stávali muži v oblekoch – niekedy len preto, aby nám dali najavo, že nás sledujú, niekedy preto, aby našich hostí legitimovali a zistili, kto k nám chodí. Tentoraz však bola ulica prázdna.

Srholec vedel výborne po nemecky, takže debata bola plynulá a spoločne sme sa čudovali, čo sa to v strednej Európe deje, ako je možné, že Maďari a Poliaci sú už takmer slobodní a my stále žijeme ako vo väzení.

Aby som našich nemeckých hostí utešil, vyhlásil som s hranou suverenitou proroka: „Berlínsky múr onedlho padne a Nemecko sa zjednotí.“ Nemyslel som to vážne, ale prišlo mi to ako dobrý nápad.

Protestovali s istým rozhorčením, ako keby išlo o príliš nemiestny žart, a presviedčali ma, že nič také sa nikdy nestane. Srholec sa výborne bavil, pridal sa na moju stranu, ale tiež asi len preto, lebo chcel svojich hostí zbaviť depresie.

O tri mesiace Berlínsky múr padol a o rok a pár mesiacov sa Nemecko zjednotilo. Už nikdy sa mi takú presnú prorockú vetu nepodarilo vysloviť.

Asi preto, lebo je ľahšie prorokovať dobrú budúcnosť v zlých časoch, keďže aj planá útecha myslená položartom je lepšia ako nič.

Keď po novembri 1989 tá dobrá budúcnosť prišla, proroctvá svetlých zajtrajškov by zneli hlúpo a na žarty o dobe temna, ktorá sa s Mečiarom už rysovala, som nemal náladu.