Riadi slovenský antidoping: Génový doping už pravdepodobne existuje

ŽANETA CSÁDEROVÁ pracovala pätnásť rokov ako dopingová komisárka, v súčasnosti je riaditeľkou národnej Antidopingovej agentúry Slovenskej republiky (SADA).

V rozhovore sa dočítate:

• Aké látky najčastejšie nachádzajú na Slovensku
• V ktorom športe zistili marihuanu
• Čo je to génový doping
• Či môže byť dopingový komisár so športovcom kamarát
• Prečo je medzi cyklistami toľko astmatikov

Na čo sa vás bežní ľudia najčastejšie zo zvedavosti pýtajú, keď zistia, čomu sa venujete?

Najviac zvedaví sú na priebeh dopingových kontrol a na to, koľko máme pozitívnych testov a v akých športoch. Mnohí ani nevedia, že takáto organizácia existuje a že pre športovcov z toho vyplývajú povinnosti.

Ak sledujete nejaký šport v televízii, myslíte v podvedomí na svoju prácu? Nemávate niekedy pri dominantných výkonoch športovcov pochybnosti?

Odborníci na konkrétne športy niekedy mávajú pochybnosti pri nadľudských výkonoch, ale ja nemám pocit, že by som bola voči športovcom vopred zaujatá.

V minulosti bolo možno viac dodnes neprekonaných výkonov, nad ktorými visí otáznik – napríklad svetový rekord Jarmily Kratochvílovej. Dnes sa však k týmto športovcom ani k vtedajšiemu systému nemôžeme vrátiť. Dokázať by sme to mohli jedine výpoveďami alebo tvrdeniami.

Osobne ma mrzia najmä prípady, keď športovci získali pomocou zakázaných látok olympijské medaily. V súčasnosti môžu byť spätne testované vzorky staré najviac desať rokov, medaily sa odoberajú a prideľujú iným. Nemá to už čaro okamihu.

Koľko dopingových kontrol vykonala Antidopingová agentúra Slovenskej republiky v minulom roku? Ktorí športovci boli testovaní najčastejšie?

Antidopingová agentúra vykonala v minulom roku 318 odberov moču a 114 odberov krvi. Trendom je nárast počtu krvných odberov.

Športovcov rozdeľujeme na tých, ktorí sú v medzinárodnom registri pre testovanie, a tých, ktorí sú v národnom registri. Počet slovenských športovcov v medzinárodnom registri poklesol na 16, v národnom registri je ďalších 23. Pravidlom je, aby mal každý športovec v týchto registroch ročne aspoň tri kontroly.

Najviac testujeme našich najvýkonnejších športovcov, ktorí súťažia v olympijských športoch. Najviac testovaný bol Peter Sagan, ktorý absolvoval 26 odberov. Medzi ženami bola najčastejšie testovaná Anastasia Kuzminová, ktorá absolvovala 18 odberov.

Čím je športovec výkonnejší a čím viac toho vyhrá, tým početnejšie môžu byť dopingové kontroly.

Aké látky najčastejšie na Slovensku nachádzate?

Na Slovensku, ale aj v medzinárodnom meradle dominujú stále anabolické steroidy. Napríklad stanozolol je dostupný aj pre rekreačných športovcov, a to aj z finančného hľadiska. Za steroidmi nasledujú stimulanciá a sociálne drogy.

Predpokladám, že pozitívne testy sa vyskytujú najmä v kulturistike.

Samozrejme, kulturistika je na prvom mieste. Všetky porušenia antidopingových pravidiel za minulý rok sa týkali kulturistiky. Testy v kulturistike vykonávame najmä preto, že dostáva verejné financie a mala by mať určitý počet kontrol. Niektoré krajiny však tento šport úplne vyškrtli z verejného financovania.

Z historického hľadiska sú rizikové cyklistika, atletika a u nás na Slovensku aj hokej – pre sociálne drogy, stimulanciá či kontaminácie doplnkov výživy. Niektorí športovci možno ani nemali úmysel zvýšiť si športový výkon.

Kam smerujú „slovenské“ vzorky? Kde prebieha samotné testovanie?

Naše vzorky sú testované v laboratóriu v rakúskom Seibersdorfe. Je to neďaleko a uľahčuje nám to transport – pri krvných odberoch musíme biologický materiál otestovať v určitom časovom rozsahu.

Testovať naše vzorky však môžu aj iné akreditované laboratóriá, napríklad Medzinárodná cyklistická únia spolupracuje s laboratóriom v Kolíne.

Koľko stojí jeden odber?

Je to finančne náročné. Minimum je 500 eur, ale pri rizikových faktoroch musíme vypracovávať aj dodatočné analýzy a môže sa to vyšplhať aj na 700 eur.

Našich najlepších športovcov testujú okrem vás aj WADA a športové únie či federácie. Môže prísť ku kolízii a napríklad Petra Sagana navštívia v jednom dni dvaja komisári?

Nedávno sa to harmonizovalo. Samotná WADA nie je autoritou, ktorá by testovala športovcov. Najviac kontrol vykonajú národné antidopingové organizácie a za nimi nasledujú medzinárodné športové federácie.

Ako problematické sa ukázalo, že medzinárodné športové federácie začali taktizovať a možno manipulovať s testovaním. Preto v rámci športov ako cyklistika či atletika vznikli samostatné jednotky, ktoré prebrali funkciu riadenia dopingových kontrol. Využívajú pri tom súkromné firmy, ktoré vykonajú proces odberu a spravujú výsledky.

Aby sa predišlo manipuláciám, vznikla Medzinárodná testovacia agentúra, ktorá bude združovať všetky informácie o testovaní a výkonnosti športovcov. Bude plánovať testovania pre významné podujatia ako olympiády.

Zúžilo sa to teda na národné organizácie a Medzinárodnú testovaciu agentúru. Navzájom sa informujeme o testovaniach a málokedy sa stane, že by sa komisári stretli na jednom mieste alebo prišli dva dni po sebe. Trendom je cielené testovanie.

Medzi zakázanými látkami je napríklad inzulín, ktorý ľudské telo vytvára prirodzene. Je na zozname preto, že športovci ho začali vo veľkom zneužívať?

Pri inzulíne sa dokázalo, že môže zvýšiť športový výkon, pretože reguluje metabolizmus sacharidov.

Užívanie inzulínu sa prehuplo z terapeutických dôvodov na nelegálne, čo bolo dôvodom zaradenia na zoznam zakázaných látok. Športovci, ktorí majú cukrovku a musia užívať inzulín, majú možnosť požiadať o terapeutickú výnimku.

Akým procesom prechádza látka, ak má byť zaradená do zoznamu zakázaných?

Existujú na to tri kritériá – zlepšenie športového výkonu, ohrozenie zdravia a poškodenie myšlienky športového ducha a čistého športu. Tretia podmienka je diskutabilná, kritici jej vyčítajú, že nie je založená na výskume. Dôležitejšie však je, aby existovali hodnoverné vedecké práce, ktoré dokážu, že látka zlepšuje výkon alebo ohrozuje zdravie.

Svetová antidopingová agentúra (WADA) má zriadenú komisiu pre tvorbu zoznamu zakázaných látok. Každý rok prebieha v súvislosti so zoznamom otvorená diskusia, vedecké kapacity sa môžu vyjadrovať. Ak látka spĺňa aspoň dve z troch spomínaných kritérií, je zaradená do zoznamu zakázaných. Problémy vznikli napríklad pri meldóniu, ktoré najskôr nebolo zaradené, potom zrazu bolo a ťažko sa dokazovali jednotlivé obdobia.

Zoznam sa aktualizuje tri mesiace pred koncom roka, od januára následne vstupuje do platnosti. Na Slovensku prechádza samostatným legislatívnym procesom a je podložený vyhláškou ministerstva školstva.

Jednotlivé látky sa najskôr dostávajú na monitorovací zoznam, a ak sa ukáže, že niektoré sú viac užívané a spĺňajú kritériá, sú zakázané.

Prečo je na zozname aj marihuana? Ide o spomínanú tretiu, diskutabilnú podmienku?

Marihuana je v mnohých krajinách vrátane Slovenska zakázaná v trestnoprávnej rovine. Je to spoločenský problém. Športový výkon nezvyšuje, ale psychiatri tvrdia, že veľmi negatívne ovplyvňuje zdravie.

Bude sa však pripravovať nový kódex na rok 2021, v rámci ktorého budú mať spoločenské drogy ako marihuana alebo kokaín iné pomenovanie. S tým bude súvisieť aj iné sankcionovanie, ktoré možno bude miernejšie.

Zachytávate medzi slovenskými športovcami užívanie marihuany?

Áno, prípadov bolo viac. Spoločenské drogy sú spájané hlavne s kolektívnymi športmi – zíde sa partia a droga sa medzi nich dostane. Hranica, pri ktorej je dopingový test pozitívny na marihuanu, sa zvyšovala, aby neboli pozitívni aj tí, ktorí sa ocitli v miestnosti a nadýchali sa.

Hranica je dosť vysoká, ale viedli sme napríklad projekt, v rámci ktorého sme testovali mládežníckych hokejistov a zistenia užívania marihuany boli početné.

Medzinárodná cyklistická únia (UCI) v januári zaradila na svoj vlastný zoznam zakázaných látok liek proti bolesti tramadol, ktorý však WADA na zozname zatiaľ nemá. Prečo?

Tramadol je špeciálny liek, ktorý užívali hlavne cyklisti najmä na zmiernenie bolesti. Ak u športovcov potlačíme bolesť, je možné, že na ňu nebudú reagovať prirodzene a poškodia si zdravie.

Tramadol bol najskôr monitorovaný, no zvolený prezident Medzinárodnej cyklistickej únie David Lappartient sa zaviazal, že preňho bude najdôležitejšie práve zdravie jazdcov. Len čo sa stal šéfom, UCI tramadol zakázala.

UCI tramadol deteguje aj sankcionuje inak, než sú nastavené pravidlá WADA. Sankcie sú viazané na finančné postihy, tímy platia pokuty, pričom vieme, že v cyklistike nie je toľko peňazí ako napríklad v hokeji.

Športovci najmä východného bloku roky užívali meldónium, až ho WADA zakázala a bolo z toho množstvo nálezov. Sú nejaké podobné podozrivé látky, pri ktorých sa dá očakávať niečo podobné?

Myslím si, že nie. Momentálne nemáme podobné indície.

Čo je to génový doping, o ktorom sa v posledných rokoch hovorí? Stal sa už realitou?

Ide o vkladanie génov do ľudského organizmu s cieľom zvýšiť športový výkon. Zakladá sa najmä na princípe manipulácie s hormonálnym systémom. Principiálne to funguje podobne ako užívanie syntentického erytropoetínu (EPO) – ak sa vpraví do organizmu, má stimulačné účinky na červené krvinky.

Génový vektor sa naviaže na vírus, s ktorým je vpravený do tela a začne v ňom stimulovať konkrétny hormón. Táto metodika sa používa na terapeutické účely a môžeme uvažovať, že génový doping už pravdepodobne existuje. Nad rozsahom a metodikou môžeme zatiaľ len špekulovať.

Existuje test, ktorý je schopný niečo také odhaliť?

Nie priamy test. Aj krvný doping stimuluje telu vlastné látky, podobne ako vírus pri génovom dopingu – len ťažko môžeme odhaliť, že je to na báze génového dopingu.

Môžeme však sledovať vnútorné prostredie športovca pomocou biologických pasov – krvných a steroidových –, pričom sa pripravujú aj endokrinné biologické pasy. Práve tieto pasy by mohli byť metódou na zisťovanie génového dopingu.

Tieto tri pasy môžu spolu poskytnúť veľmi zaujímavú analýzu vnútorného prostredia športovca.

Juhoafrická bežkyňa Caster Semenyová má zvýšenú hladinu testosterónu, čo jej dáva výhodu oproti ostatným pretekárkam. Svetová atletika prijala pravidlo, podľa ktorého musí absolvovať hormonálnu liečbu alebo nesmie súťažiť. Má takýto prípad spravodlivé riešenie?

Riešenia takýchto prípadov sú náročné. Medzinárodná atletická federácia si, podobne ako cyklistika pri tramadole, sama sprísnila systém posudzovania – nemá to úzke prepojenie s antidopingom.

Odsúhlasili si to, zahlasovali za to a operujú vedeckým predpokladom, že je to problém pre Semenyovej súperky. Ona sa však na druhej strane môže brániť, že sú porušované jej práva. O tom však už antidoping ani IAAF nerozhodujú.

Prečo je podľa vás tak málo pozitívnych nálezov vo futbale? Je naozaj taký čistý?

Myslím si, že v rámci technicko-taktických športov, kam by mohol patriť aj futbal, doping nevie tak výrazne ovplyvniť výsledok. Týka sa to takmer všetkých kolektívnych športov.

Ak by aj jeden hráč bol nadopovaný, ale nedostane sa k lopte, tak nemá priamy vplyv na víťazstvo či prehru. Podobne by to bolo aj v prípade, ak by s niečím experimentoval – poškodil by si zdravie a už vôbec by nebol prínosom.

Môžem povedať, že dobre platení futbalisti sú pravidelne kontrolovaní. UEFA má veľmi prepracovaný systém dopingových kontrol a neustále sa ho snaží rozvíjať.

Sama ste pracovali ako komisárka. Aké máte so športovcami skúsenosti? Berú odbery ako povinnosť alebo niekedy aj frflú?

Čím menej skúseností s dopingovými kontrolami športovec má, tým je to preňho ťažšie. Keď som kontrolovala športové hviezdy, presne vedeli, čo ich čaká a ako k tomu pristupovať. Mali sme však problémy so športovcami, ktorí sa predtým nestretli s dopingovou kontrolou – nebolo im to vôbec prirodzené.

Ako riaditeľka by som sa chcela zamerať na vzdelávanie športovcov – aby budúci reprezentanti mali prehľad o problematike a vedeli, čo ich čaká, prípadne si natrénovali proces dopingovej kontroly.

Ak sú v strese, obmedzuje to športovcov, komisárov aj okolie. Dopingové kontroly prebiehajúce po súťažiach trvajú dlho. Nedávno sa skončili majstrovstvá sveta v hokeji a komisári boli s hráčmi do jednej, druhej v noci na kontrole. Nie je to nič príjemné, a preto by som sa chcela zamerať na oblasť vzdelávania.

Takisto ma teší, že slovenskí športovci antidopingovú agentúru rešpektujú a sami sa chcú spolupodieľať na tvorbe pravidiel. Je pre nás dôležité približovať sa športovým zväzom, klubom i samotným športovcom.

Dôkazom sú memorandá o spolupráci, ktoré máme v tejto chvíli podpísané s viacerými významnými športovými subjektmi na Slovensku, a účasť vybraných športovcov na seminári pre dopingových komisárov, ktoré organizovala Antidopingová agentúra Slovenskej republiky.

Aké vlastnosti by mal mať dobrý dopingový komisár?

Samotné procesy a pravidlá ho naučíme, ale mal by mať „soft skills“. Mal by vedieť so športovcom komunikovať, odhadnúť ho a mať prehľad, či sa na súťaži nestalo niečo, čo športovca rozladilo. Komisár by mal vedieť odhadnúť situáciu tak, aby negatívne neovplyvnila proces kontroly.

Športoví novinári bývajú so športovcami často kamaráti. Je to pri dopingových komisároch prípustné?

Aj my udržiavame priateľské vzťahy so športovcami, ja aj s funkcionármi. Pre mňa je však dôležité zachovať procesy a ich nezávislosť.

Komisári by určite nemali len tak rozprávať, koho idú zajtra testovať. Informácie sa im preto snažíme posúvať čo najtesnejšie pred konkrétnym odberom. Pokiaľ komisár predtým pôsobil v nejakom športe, na ktorý by mohol mať užšie väzby, podpisuje prehlásenie o konflikte záujmov a na ten šport nepôjde.

Za mňa teda kamaráti so športovcami byť môžu, pokiaľ je garantovaná nezávislosť a vzťah je oddelený od profesie.

Aké majú športovci mimosúťažné povinnosti v rámci antidopingu?

Ak sú zaradení do národného registra pre testovanie, musia pravidelne vyplňovať denné miesto pobytu aj presné časy v medzinárodnom systéme ADAMS, aby za nimi mohli dopingoví komisári prísť a vykonať kontrolu. Kalendár vyplňujú na tri mesiace dopredu a môžu si ho priebežne upravovať.

Takže ak sa u športovca vyskytnú neočakávané okolnosti a dá vám o tom vedieť, nemá problém?

Samozrejme. My na národnej úrovni sme veľmi otvorení, len musí komunikovať – napísať mail, zatelefonovať, poslať SMS správu. Musí však komunikovať, pretože ak ho komisár nezastihne a jeho misia je zmarená, ide o porušenie antidopingových pravidiel. Platí pravidlo trikrát a dosť.

Aký proces musí športovec absolvovať, ak chce získať na nejakú látku terapeutickú výnimku? Je to zložité?

Nie je to až také zložité, je to dosť synchronizované aj s medzinárodnou úrovňou. Všetko, čo sa týka lekárskej dokumentácie, musí byť nahrávané práve v systéme ADAMS – je to dôležité aj z hľadiska GDPR, sú to citlivé údaje. Športovec si sám nahráva lekárske správy a manažuje údaje.

My máme zriadenú komisiu pre udeľovanie terapeutických výnimiek. Pozostáva len z lekárov, ktorí majú tiež prístupové údaje do systému. Je presne určené, aké vyšetrenia musí športovec absolvovať, a ak spĺňa podmienky, dostane cez systém schválenú terapeutickú výnimku.

Na systém dohliadajú aj WADA a príslušné športové federácie.

Prečo je medzi cyklistami, ale aj bežcami na lyžiach tak veľa astmatikov?

Povedala by som, že celkovo máme veľa astmatikov. Príčinou je aj prostredie – ak cyklisti jazdia po prašných cestách, môže to vyvolať respiračné ochorenia. Pri bežcoch na lyžiach ide často o záťažovú astmu – chcú podať výkon, ale organizmus sa zrazu vzprieči.

Astmatici však v súčasnosti už nie sú taký veľký problém z pohľadu porušenia antidopingových pravidiel. Pravidlá sa uvoľnili, terapeutické dávky môžu športovci užívať aj bez terapeutickej výnimky.

V období veľkých dopingových škandálov cyklisti podstupovali transfúzie krvi. Ako to fungovalo?

V podstate je to veľmi jednoduché. Zo začiatku cyklisti pri transfúziách prijímali cudziu krv – mohlo to spôsobiť šok pre organizmus. Neskôr využívali vlastnú krv, ktorá im bola odobratá približne tri mesiace pred podujatím. Dva dni pred štartom alebo aj počas pretekov ju opäť prijali.

Prebiehajú krvné transfúzie aj v súčasnosti?

Krvné transfúzie stále existujú, čo ukázala napríklad nedávna operácia Aderlass v Rakúsku a Nemecku. Z pohľadu antidopingových agentúr je veľmi náročné športovcov usvedčiť z transfúzií, pretože to musíte identifikovať na mieste a my nemáme právomoci na to, aby sme urobili nejakú prepadovú akciu.

Veľmi dôležité je, aby antidopingové organizácie spolupracovali s trestnoprávne činnými zložkami. Aj v prípade spomínanej operácie išlo o policajnú raziu. Iba takouto vzájomnou koordináciou je možné odhaliť dopingovú metodiku. Aj v tomto prípade sa sieť postupne začala rozpletať, skupinu riadil nemecký lekár, boli v nej cyklisti či bežeckí lyžiari.

Krvný doping bol, je a nevymizne zo dňa na deň. Dôležité je byť na to pripravený a spoločným úsilím odhaľovať organizované skupiny.

V období Armstronga Slovensko nemalo špičkových cyklistov na svetovej úrovni. Dopovalo sa v slovenskej cyklistike?

Áno, mali sme veľa pozitívnych cyklistov. Od roku 1993, keď začal pôsobiť Antidopingový výbor, mohlo byť osem či deväť prípadov, pri ktorých boli cyklisti obvinení dokonca z prechovávania a distribúcie anabolík a stimulancií.

Množstvo cyklistov sa v tom období taktiež vyhýbalo dopingovým kontrolám. Takže áno, aj u nás v období Armstronga cyklisti s dopingom experimentovali.

Veríte, že testovanie raz bude na takej úrovni, že šport sa úplne očistí od dopingu?

Počty porušení sa môžu znížiť, ale nemyslím si, že je potrebné ťahať do športu viac testovania. Budúcnosť by mala spočívať skôr v tom, že celosvetovo populárne športy by mali mať vlastnú značku v boji za čistý šport.

Reálne si športy môžu robiť, čo chcú – nechať športovcov dopovať a mať to postavené na biznise. Obeťami sú však športovci a ich fyzické aj psychické zdravie.

V bojových športoch fungujú organizácie, ktoré svojich športovcov netestujú.

Áno, ale myslím si, že aj keby otvorene vyhlásili, že sú proti čistému športu a za doping, ľudia si vyberú šou a budú ich naďalej sledovať. Spoločnosť je však na to, aby tento postoj nejakým spôsobom diferencovala.

Zákon o športe sa záväzne postavil proti užívaniu zakázaných látok. Je vo verejnom záujme, aby sa propagovala fair-play a čistota športu. Pravidlá sa porušovať budú, ale je potrebné učiť ľudí kultúre.