Denník N

Fico do Moskvy chcel, hoci nemusel

Viacero okolností naznačuje, že v budúcom roku sa otvorí okno strategickej slabosti Slovenska. Premiér ho pootvára už dnes.

Foto - TASR
Foto – TASR

Autor je riaditeľom Inštitútu pre stredoeurópsku politiky (CEPI)

Odkedy premiér Robert Fico ohlásil, že chystá oficiálnu návštevu Moskvy, nebolo jasné to hlavné: prečo je pre Slovensko potrebná, čo má byť jej nosnou témou a čo ňou chce dosiahnuť. Najväčším problémom predsedu vlády i Slovenska je to, že to nie je celkom jasné ani po nej.

Aby sme si rozumeli: premiér Fico nie je ani zďaleka jediným lídrom z krajín Európskej únie a NATO, ktorý sa tento rok vybral rokovať do Kremľa. Ale je možno jediným, ktorý sa tam hrnul, hoci k tomu nemal pádny dôvod.

Francúzsky prezident Hollande musel s Ruskom riešiť otázku zmluvných kompenzácií za nedodanie vojenských lodí Mistral. Premiér Orbán zase hostil ruského prezidenta v Budapešti, lebo Maďarom končil dlhodobý kontrakt na dodávky plynu a potreboval dohodnúť parametre nového.

Zjednodušene povedané, Hollande aj Orbán s Putinom rokovať museli, aj keby nechceli. A slovenský premiér chcel, aj keď nemusel. Ktorá otázka dvojstranných vzťahov si v júni 2015 vyžadovala rokovať s Ruskom na najvyššej úrovni z iniciatívy Slovenska, zostáva po všetkých zverejnených informáciách trochu záhadou.

Blížia sa voľby

Teoreticky sa núka aj ďalšia možnosť, že Robert Fico do Moskvy chcel aj musel. O osem mesiacov budú parlamentné voľby, do konca mandátu jednofarebnej vlády Smeru sa treba postarať o záujmy sponzorov a niektorí z nich ich v Rusku stále majú. A na tento motív sa potom nabalí ďalšia agenda.

Cieľ júnovej návštevy Moskvy sa od jej ohlásenia menil niekoľkokrát. Po jej ohlásení začiatkom decembra 2014 ju sám premiér Fico zdôvodnil „významnými hospodárskymi projektmi“, ktoré treba posunúť ďalej. V apríli už plánovaná cesta dostala výslovne „pracovný charakter“. Jej agendu mala pomôcť dotvoriť slovensko-ruská medzivládna komisia zvolaná do Bratislavy na 5. – 6. mája.

Podľa vládnych zdrojov oboznámených s jej priebehom sa však skončila rozpačito. Na základe jej záverov sa slovenská strana rozhodla skončiť projekt Cyklotrónového centra ešte z roku 1994. Jeho zariadenie uskladnené v ruskom Dubne chceme speňažiť, ruská strana je proti. Zároveň sa podarilo pripraviť na podpis aj niekoľko malých zmlúv o spolupráci v oblasti cestovného ruchu, poľnohospodárstva, dopravy, vedy a výskumu.

Hlavné témy júnovej cesty do Moskvy napokon premiér Fico ohlásil cez ruskú tlačovú agentúru TASS: tranzit plynu cez územie Slovenska (téma, ktorou sa medzivládna komisia primárne nezaoberala), spolupráca v jadrovej energetike a niektoré ďalšie projekty, ako je „licencovaná výroba ruskej vojenskej techniky v SR“.

Čo teda premiér Fico v Moskve vybavil v dvoch najkontroverznejších témach?

1. Eastring

Doteraz slovenskí plynári a diplomati prezentovali tento nový projekt ako prepojenie plynovodných sústav strednej Európy a východného Balkánu (Rumunska a Bulharska). V prvej fáze má mať kapacitu dvadsať miliárd kubíkov ročne a potečie severo-južným smerom. Až neskôr, v druhej fáze, sa má upraviť na dvojsmernú prevádzku s vyššou kapacitou tak, aby bol perspektívne otvorený aj preprave iných a lacnejších zdrojov plynu, než je ten ruský (Azerbajdžan), ak dorazia k južnej hranici Únie.

Vďaka týmto zámerom Eastring získal podporu Európskej komisie, dostal sa na jej zoznam prioritných projektov, podporila ho celá V4 a nedávno formou memoranda aj vlády zainteresovaných krajín. Do toho im premiér Fico (z Moskvy) oznámil, že je to celé naopak: Eastring je prípojkou na nový ruský plynovod Turecký prúd. Ak bola cieľom snaha vysvetliť Rusom, že projekt nie je proti nim, zašiel priďaleko.

Zdá sa, že problémom je aj taktika, o ktorej sa v rozhovore pre TA3 preriekol minister zahraničných vecí Lajčák („hovoríme každému partnerovi, čo si myslíme, že chce počuť“). Výsledok bilancuje na svojom blogu expert na energetiku Karel Hirman: moskovská cesta slovenského premiéra ohrozila silné konkurenčné výhody Eastringu a skomplikovala ďalšie úsilie o širokú podporu projektu medzi európskymi partnermi. V spoločnosti Eustream z toho majú ťažkú hlavu.

2. Vojenská spolupráca

Z tlačovej konferencie po rokovaniach s premiérom Medvedevom sme sa dozvedeli, že chceme s Ruskom modernizovať protilietadlový a protiraketový systém S-300. Slovensko ho získalo pri delení federácie, o jeho servis sa starala firma Miroslava Výboha a zjavne v tom chce pokračovať. V dnešnej situácii je to správa veľmi vážneho dosahu. Možno sa právom pýtať, či sa týmto zámerom už napríklad zaoberala Bezpečnostná rada štátu.

Hlavný záujem Slovenska je udržať sa v strategickom rámci, určenom zvýšením spoločnej obrannej kapacity NATO na východnom krídle NATO. Keď sa naši susedia a spojenci pripravujú na lepšiu obranu regiónu pred vojenskou silou Ruska, my chceme s Rusmi modernizovať S-300, aby sme ho potom ponúkli na obranu proti nim?

Okrem toho, že to znie ako vtip, to nesedí ani fakticky. V minulosti sme viackrát chceli S-300 zapojiť do cvičení NATO mimo územia SR, ale ruská strana nám to neumožnila. Navyše po tom, čo Poľsko ohlásilo nákup amerického raketového systému Patriot, to vyzerá ako nové strategické pnutie a súperenie v regióne – v čí prospech?

Okno strategickej slabosti

Nevidíme do hlavy premiéra Fica, nevieme, v akom bol počas návštevy mentálnom a ľudskom rozpoložení. Ale v prípade jeho obdivu k prezidentovi Putinovi značná miera improvizácie v medzinárodných otázkach, „neukotveného pragmatizmu“ či služby sponzorom Smeru môžu byť pre Slovenskú republiku strategickým rizikom.

Najhoršie návštevy Moskvy sú tie, bez ktorých sa dalo zaobísť. Ukazujeme nimi väčšiu slabosť, svojvoľnosť a geopolitickú improvizáciu, než je pre malé štáty v strednej Európe v tomto historickom momente vhodné.

Slovensko nie je štrukturálne slabou krajinou, cez ktorú by Rusko vedelo ľahko rozkývať jednotu Únie a NATO. No zjavné rozpory v pozíciách Slovenska a zmiešané signály Ficovej vlády smerom ku Kremľu naše postavenie zbytočne oslabujú a devalvujú.

Ba dokonca je na mieste vysloviť aj takúto obavu: na najbližší rok sa otvára okno strategickej slabosti Slovenskej republiky. Vyplýva z kombinácie rôznych faktorov: vyhrotenej predvolebnej kampane, v ktorej bude figurovať aj otázka Ruska; záujmu Smeru dostať do budúceho parlamentu SNS; vratkej verejnej mienky a nízkej odolnosti slovenskej spoločnosti voči ruskej propagande; pokračujúceho biznis záujmu na vojenskej spolupráci s Ruskom, neprehľadnej taktiky slovenskej vlády pri predaji podielu Enelu v Slovenských elektrárňach a pri dostavbe jadrovej elektrárne Mochovce, ako aj prebiehajúcej kampane ministra Lajčáka na post generálneho tajomníka OSN (ktorá má šancu na úspech len pri udržaní dobrých vzťahov s Ruskom).

Súhra týchto faktorov vytvára na obdobie 2015 – 2016 krátkodobejšie oslabenie Bratislavy, ktorú môže Moskva efektívne využiť.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Miroslav Výboh

Komentáre

Teraz najčítanejšie