Mŕtvi žijú s nami. Mimoriadny román o dedičstve násilia, rasizmu, otroctva aj o dedičstve lásky
Román Jesmyn Ward Spev duchov je mimoriadny. Príbehom, formou rozprávania i naliehavosťou tém, ktoré sú nadčasové. Je krásny. Magický. No zároveň je aj mrazivo nepríjemný.
Na začiatku sledujeme očami trinásťročného Joja zvliekanie zabitej kozy z kože. Bezvládne zviera visí dolu hlavou a prudkými ťahmi z jej tela oddeľujeme vrchnú vrstvu, aby sme videli, čo ukrýva, čo je v nej, z čoho sa skladá, a zároveň – aby sme ju mohli ďalej použiť. Inak to nejde. Inak sa neukáže, čo je vo vnútri.
Chlapec pri tejto krvavej práci asistuje svojmu starému otcovi, ktorého volá láskavo „pap“ (v skutočnosti sa však veľmi symbolicky volá River, teda rieka). Niečo, čo bolo ešte pred pár minútami živé, sa tu obracia naruby, citlivou vrstvou navrch, napospas svetu. A rovnako sa naruby prevráti aj obsah chlapcovho žalúdka, hoci veľmi chce vydržať, hoci veľmi chce starému otcovi ukázať, že je veľký a silný a smrť sa ho nedotkne. „Rád si myslím, že viem, aká je smrť,“ hovorí hneď v prvej vete románu.
Podobne naruby – citlivou (krvavou) vrstvou von – prevracia autorka aj svoje postavy. Jesmyn Ward nám vo svojom románe Spev duchov ponúka nádherne magický a miestami až neznesiteľne fyzický svet, v ktorom zuby drkocú ako kocky v pohári a v žilách cítime pomalé prelievanie našej krvi. Knihu ocenenú Národnou knižnou cenou za rok 2017 prináša vydavateľstvo Inaque v preklade Ane Ostrihoňovej.
V koži nesprávnej farby
Trinásťročný Jojo má dvoch starých otcov. Jeden je černoch, s ním žije v spoločnom dome a
