Denník N

Pila som nonstop a bála sa, že vytriezvenie ma zabije, vraví autorka Zápisníka alkoholičky

Michaela Duffková. Foto – Deník N/Ludvík Hradilek
Michaela Duffková. Foto – Deník N/Ludvík Hradilek

Niekedy partneri nechcú nič iné, než aby sa človek liečil, a keď sa vylieči a postaví sa na vlastné nohy, nie sú pripravení, že už mu nemusia byť oporou, vraví vyliečená alkoholička, ktorú pitie pripravilo o manželstvo.

Hoci má Michaela Duffková ešte len dvadsaťsedem rokov, už toho zažila dosť. Závislosť od alkoholu, úspešné liečenie, otcovu samovraždu aj nový začiatok. Autorka úspešného blogu Zápisník alkoholičky teraz chystá knihu a rieši, ako pomôcť tým, čo uviaznu v rovnakej špirále ako ona.

„Ľudia u nás vôbec nevedia, ako sa správať k alkoholikovi, či už pred liečbou, alebo po nej. Veľmi často sa stáva, že vyliečený alkoholik ide s kamarátmi na oslavu, povie, že nepije, a niekto mu povie: ,Tak si s nami dáš o rok.‘ Takto to nefunguje, alkoholik by si už nemal dať nikdy,“ hovorí Duffková v rozhovore pre český Deník N.

Čo vás priviedlo k alkoholu?

Myslím, že to bola súhra okolností. S manželom som nebola úplne dlho, otehotnela som a presťahovali sme sa k jeho rodičom na kraj Prahy. Takže nové prostredie a nová rola matky. Nie som presvedčená, že som na ňu bola v tej chvíli pripravená, hoci je dcéra to najlepšie, čo mám.

Mala som dvadsaťtri rokov, a keď si to zrekapitulujem, možno som s tým nebola vnútorne zmierená až tak, ako som si myslela. Keby som to mala zhrnúť pár slovami – frustrácia, nespokojnosť, strácala som sa v živote.

Na blogu naznačujete, že podiel na tom malo aj prvé tehotenstvo, ktoré ste ukončili.

Určite ma to poznamenalo a poznačilo to celý náš vzťah s manželom. Rozhodli sme sa tak, pretože sme spolu boli naozaj krátko, asi mesiac a pol alebo dva. Dohodli sme sa, ale aj keď som už vravela, že som možno nebola zrelá na dieťa, tak… Na toto sa mi hrozne zle hľadá odpoveď.

Pýtam sa preto, že z vášho rozprávania sa zdá, že dôvody, ktoré privedú mladú ženu k alkoholu, sú iné než u muža.

Áno. Myslím, že u mňa sú to naozaj typické rysy, ktoré sa objavujú pri ženskom pití. U žien je to viac spojené s nespokojnosťou, so sklamaním, s traumatickými zážitkami. Alebo je to situácia, keď ste zrazu namočená v niečom, v čom absolútne byť nechcete.

Foto – Deník N/Ludvík Hradilek

Na blogu opisujete, že to bol najprv jeden pohár vína, potom dva… Ako vyzeral váš deň, keď ste boli v najhoršej fáze?

Najhoršia fáza bola tak dva mesiace pred liečbou. Do poslednej chvíle som chodila do práce, takže som ráno vstala a bolo mi zle, pretože som večer pila. Došla som do práce, to už som mala také ľahké trasenie rúk, bola som podráždená a potila som sa.

V práci som urobila, čo som mala, a už od druhej, keď som vedela, že o štvrtej pôjdem domov, som bola upnutá na ten pohárik. Teda tam už nešlo o pohárik, pila som rovno z PET fľaše, pretože som si chodievala do vinotéky po sudové víno.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Cesta k zdraviu

Rozhovory

Teraz najčítanejšie