Rekviem za našu generáciu, ktorá šesťdesiatym rokom vďačí za vôňu slobody a horkosť jej straty
Treba bubnovať na poplach! Nechať sa paralyzovať hrôzou považujem, symbolicky, za trestný čin.
August 1968 si každoročne pripomíname ako tragédiu. Vstup „spriatelených“ vojsk Varšavskej zmluvy ukončil komunistický experiment so „socializmom s ľudskou tvárou“. Bolo to zlyhanie jednej ilúzie. Zlyhanie politikov, ktorí v mene tejto ilúzie mobilizovali voličov, a zlyhanie ľudí, ktorí ilúzii podľahli. A keď sa prebrali, vydržali vzdorovať v mene slobody len niekoľko krátkych chvíľ. Naše zlyhanie! Dôsledky toho masového a masívneho zlyhania sú dodnes prítomné v nás a okolo nás.
Šesťdesiate roky však znamenali aj novú vlnu vo filme (Forman, Němec, Jasný, Chytilová, Jakubisko…), v literatúre (Kundera, Vaculík, Škvorecký, Chudožilov, Machonin…), v médiách (Literární noviny, Reportér, Zošity, Plameň, Host do domu, Mladá tvorba, Kultúrny život…), v muzike, v úvahách o politike a inde. Duch vtedajšej doby bol presýtený revoltou, ktorej nositeľom, ako sa čoskoro ukázalo, bola tenučká vrstva intelektuálov – v dnešnom žargóne Klausa, Okamuru a ďalších „kaviareň“ alebo „slniečkari“. Československo však nebolo osamoteným pupkom sveta. Niečo sa dialo v celom našom civilizačnom priestore – v USA to bola generácia beatnikov (Kerouac, Ginsberg, Corso…), v Anglicku generácia rozhnevaných mladých mužov (Kingsley a ďalší)… A ako bonus pre nás, Čechoslovákov, začali byť na chvíľu aspoň trochu priestupné hranice.
Nebyť „šesťdesiatok“, moja generácia nemá osobný zážitok vône slobody a horkosti jej straty.
S týmto zážitkom v sebe sme (niektorí) vstúpili do udalostí okolo novembra 1989. Skutočnú demokraciu sme však poznali najmä len z počutia, čítania, diskusií v uzavretých komunitách.
Prešlo tridsať rokov.
