Denník N

Život po uhlí. V čom sa môže horná Nitra inšpirovať príbehom belgického Genku

Uhlie je v Genku už len v múzeu. Foto N - Tomáš Benedikovič

Zelené mesto. Belgickému Genku sa tak hovorí napriek tomu, že posledných sto rokov ho ovplyvňovala ťažba čierneho uhlia.

Po tom, čo bane zavreli a podzemné štôlne zaliali betónom, aby nikomu ani len nenapadlo ťažbu opäť obnoviť, sa musí Genk vyrovnávať s tým, akým mestom chce byť v budúcnosti.

Poslednú baňu v tomto meste zavreli v osemdesiatych rokoch a len málokto by si vtedy dovolil tvrdiť, že sa o ňom raz bude hovoriť ako o úspešnom príbehu. Koniec ťažby spôsobil 20-percentnú nezamestnanosť a nespokojnosť obyvateľov. Po banských spoločnostiach v meste zostali len chátrajúce budovy.

S odstupom času je Genk dobrým príkladom toho, ako sa dá s koncom uhoľného baníctva úspešne vyrovnať.

O tomto meste hovorí obdivne aj neúspešný prezidentský kandidát Maroš Šefčovič, ktorý bol podpredsedom Európskej komisie zodpovedným za energetiku – tento týždeň dostal v Komisii nové portfólio. Ako príklad dobrej praxe sa Genk viackrát spomína aj v akčnom pláne, z ktorého si má brať príklad horná Nitra, kde sa uhlie prestane ťažiť zhruba o päť rokov.

Už pri pohľade na honosné budovy s veľkorysými oknami, ktoré tu postavili banícke spoločnosti, sme vedeli, že 66-tisícové belgické mesto nemá veľa spoločného s Novákmi alebo s Prievidzou a porovnávať ich bude veľmi ťažké.

„Toto sú naše zámky,“ predstavil nám banícke oblasti v Genku Paul Boutsen, ktorý je tu známy ako aktivista proti zatváraniu baní. Z administratívnych budov v Novákoch zámky nikdy nebudú, no Genk stál v minulosti pred podobnými výzvami, akým budú čeliť tie slovenské v najbližších rokoch.

Inšpirovať sa môžu minimálne odhodlaním Genku nestať sa zomierajúcim regiónom bez budúcnosti.

Ťažobná veža bývalej bane, ktorá je dnes súčasťou múzea v aréli C-mine. Foto N – Tomáš Benedikovič

Na miesta, kde kedysi fungovali bane a pracovali tisícky ľudí, sa dnes Genk snaží prilákať obyvateľov, aby tu oddychovali. V C-mine je napríklad veľa podnikov s terasami aj voľné sedenie, kde sa ľudia môžu stretávať. Foto N – Tomáš Benedikovič

Foto N – Tomáš Benedikovič

Prvý pokus zavrieť bane: dvaja mŕtvi

Bane riadili život v celom Genku. Prakticky v každej rodine bol aspoň jeden človek, ktorý pre ne pracoval, v niektorých rodinách vyrastali celé generácie baníkov.

Banské spoločnosti neboli obyčajným veľkým zamestnávateľom v meste. Baníkom postavili domy, školy pre ich deti, zakladali futbalové kluby, mali vlastné asociácie aj filharmóniu.

Kontrolovali, ako sa baníci o svoje domy starajú, či si udržiavajú záhradu. Riaditeľ baní bol vplyvnejší ako primátor. Okrem toho baníci dostávali 300 kíl uhlia pre rodinu zdarma, mali lacné pôžičky na bývanie a mohli zadarmo cestovať vlakom. Zarábali priemernú mzdu, teda asi toľko čo belgickí učitelia.

A jedného dňa sa mal život, ako ho baníci poznali, skončiť. V šesťdesiatych rokoch sa vláda pre privysoké dotácie pokúsila zavrieť prvú z troch baní v Genku, kde pracovalo asi 5000 ľudí.

V roku 1966 začali nahnevaní baníci, ktorí mali strach o svoju budúcnosť, ostro štrajkovať. Počas pochodu z jednej bane do druhej zničili koľajnicu, ktorá ich spájala s okolitými mestami, rozbili elektrické stožiare a vyvalili semafory, napísal vtedy o protestoch New York Herald Tribune.

Polícia pri potláčaní protestov zabila dvoch baníkov. Situácia bola taká vážna, že belgická vláda musela sľúbiť, že nezavrie ďalšiu baňu, kým baníkom nenájde nové pracovné miesta. Plus baníkom zvýšili plat.

Baňu Zwartberg nakoniec zavreli, no odpor, na ktorý belgickí politici pri zatváraní baní narazili, ich tak vystrašil, že sa v Genku ďalších dvadsať rokov neodvážili siahnuť na zvyšné dve bane.

Jos Medo pracoval pod zemou 14 rokov. Tvrdí, že ak by mal opäť možnosť ťažiť uhlie, využil by ju. Na obrázku ukazuje, aké hlučné boli prístroje, ktoré baníci používali na hĺbenie chodieb. Foto N – Tomáš Benedikovič

Bývalí baníci si v areáli bývalej bane Waterschei vytvorili múzeum. Podarilo sa im zachrániť množstvo vybavenia a dokumentov. Areál je dnes známy ako centrum zelenej energetiky Thor Park. Foto N – Tomáš Benedikovič

Johannes Ooms pod zemou odpracoval 27 rokov. Ako vedúci odborov sa zapojil aj do debaty o zatváraní baní a po ukončení ťažby pomáhal vytvoriť klubovňu pre bývalých baníkov, ktorí sa cítili osamelí. Foto N – Tomáš Benedikovič

Smútok za baňami

Vrátili by ste sa do bane, ak by ste mohli?

„Áno, samozrejme,“ odpovedá Jos Medo, ktorý pod zemou pracoval 14 rokov.

A nebolo to zlé pre vaše zdravie?

„Bolo,“ priznáva.

Na stenách okolo nás visia obrázky baníkov, ktorým vinou prašného prostredia, v ktorom pracovali, sčerneli pľúca.

Jos Medo a Johannes Ooms o baníctve nehovoria ako o bežnom zamestnaní, alebo ako o práci, ktorá im zničila zdravie. Vravia o ňom s nežným pátosom ako o starých dobrých časoch.

„Práca pod zemou je špeciálna v tom, že je to vaša identita. Musíte spolupracovať, aby ste boli v bezpečí. Máte veľkú zodpovednosť, a to aj keď ste jedným z najmenej dôležitých zamestnancov,“ hovorí Ooms.

So zavretím baní Medo ani Ooms nesúhlasia dodnes.

Ich nadšenie je pre nás nepochopiteľné. Je pravda, že banícke spoločnosti sa o svojich zamestnancov dobre starali, no na druhej strane ich cynicky využívali.

Najvyššie platy mali tí, ktorí

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Ťažba uhlia na hornej Nitre

Teraz najčítanejšie