Denník N

Život po uhlí. V čom sa môže horná Nitra inšpirovať príbehom belgického Genku

Uhlie je v Genku už len v múzeu. Foto N - Tomáš Benedikovič
Uhlie je v Genku už len v múzeu. Foto N – Tomáš Benedikovič

Zelené mesto. Belgickému Genku sa tak hovorí napriek tomu, že posledných sto rokov ho ovplyvňovala ťažba čierneho uhlia.

Po tom, čo bane zavreli a podzemné štôlne zaliali betónom, aby nikomu ani len nenapadlo ťažbu opäť obnoviť, sa musí Genk vyrovnávať s tým, akým mestom chce byť v budúcnosti.

Poslednú baňu v tomto meste zavreli v osemdesiatych rokoch a len málokto by si vtedy dovolil tvrdiť, že sa o ňom raz bude hovoriť ako o úspešnom príbehu. Koniec ťažby spôsobil 20-percentnú nezamestnanosť a nespokojnosť obyvateľov. Po banských spoločnostiach v meste zostali len chátrajúce budovy.

S odstupom času je Genk dobrým príkladom toho, ako sa dá s koncom uhoľného baníctva úspešne vyrovnať.

O tomto meste hovorí obdivne aj neúspešný prezidentský kandidát Maroš Šefčovič, ktorý bol podpredsedom Európskej komisie zodpovedným za energetiku – tento týždeň dostal v Komisii nové portfólio. Ako príklad dobrej praxe sa Genk viackrát spomína aj v akčnom pláne, z ktorého si má brať príklad horná Nitra, kde sa uhlie prestane ťažiť zhruba o päť rokov.

Už pri pohľade na honosné budovy s veľkorysými oknami, ktoré tu postavili banícke spoločnosti, sme vedeli, že 66-tisícové belgické mesto nemá veľa spoločného s Novákmi alebo s Prievidzou a porovnávať ich bude veľmi ťažké.

„Toto sú naše zámky,“ predstavil nám banícke oblasti v Genku Paul Boutsen, ktorý je tu známy ako aktivista proti zatváraniu baní. Z administratívnych budov v Novákoch zámky nikdy nebudú, no Genk stál v minulosti pred podobnými výzvami, akým budú čeliť tie slovenské v najbližších rokoch.

Inšpirovať sa môžu minimálne odhodlaním Genku nestať sa zomierajúcim regiónom bez budúcnosti.

Ťažobná veža bývalej bane, ktorá je dnes súčasťou múzea v aréli C-mine. Foto N – Tomáš Benedikovič

Na miesta, kde kedysi fungovali bane a pracovali tisícky ľudí, sa dnes Genk snaží prilákať obyvateľov, aby tu oddychovali. V C-mine je napríklad veľa podnikov s terasami aj voľné sedenie, kde sa ľudia môžu stretávať. Foto N – Tomáš Benedikovič

Foto N – Tomáš Benedikovič

Prvý pokus zavrieť bane: dvaja mŕtvi

Bane riadili život v celom Genku. Prakticky v každej rodine bol aspoň jeden človek, ktorý pre ne pracoval, v niektorých rodinách vyrastali celé generácie baníkov.

Banské spoločnosti neboli obyčajným veľkým zamestnávateľom v meste. Baníkom postavili domy, školy pre ich deti, zakladali futbalové kluby, mali vlastné asociácie aj filharmóniu.

Kontrolovali, ako sa baníci o svoje domy starajú, či si udržiavajú záhradu. Riaditeľ baní bol vplyvnejší ako primátor. Okrem toho baníci dostávali 300 kíl uhlia pre rodinu zdarma, mali lacné pôžičky na bývanie a mohli zadarmo cestovať vlakom. Zarábali priemernú mzdu, teda asi toľko čo belgickí učitelia.

A jedného dňa sa mal život, ako ho baníci poznali, skončiť. V šesťdesiatych rokoch sa vláda pre privysoké dotácie pokúsila zavrieť prvú z troch baní v Genku, kde pracovalo asi 5000 ľudí.

V roku 1966 začali nahnevaní baníci, ktorí mali strach o svoju budúcnosť, ostro štrajkovať. Počas pochodu z jednej bane do druhej zničili koľajnicu, ktorá ich spájala s okolitými mestami, rozbili elektrické stožiare a vyvalili semafory, napísal vtedy o protestoch New York Herald Tribune.

Polícia pri potláčaní protestov zabila dvoch baníkov. Situácia bola taká vážna, že belgická vláda musela sľúbiť, že nezavrie ďalšiu baňu, kým baníkom nenájde nové pracovné miesta. Plus baníkom zvýšili plat.

Baňu Zwartberg nakoniec zavreli, no odpor, na ktorý belgickí politici pri zatváraní baní narazili, ich tak vystrašil, že sa v Genku ďalších dvadsať rokov neodvážili siahnuť na zvyšné dve bane.

Jos Medo pracoval pod zemou 14 rokov. Tvrdí, že ak by mal opäť možnosť ťažiť uhlie, využil by ju. Na obrázku ukazuje, aké hlučné boli prístroje, ktoré baníci používali na hĺbenie chodieb. Foto N – Tomáš Benedikovič

Bývalí baníci si v areáli bývalej bane Waterschei vytvorili múzeum. Podarilo sa im zachrániť množstvo vybavenia a dokumentov. Areál je dnes známy ako centrum zelenej energetiky Thor Park. Foto N – Tomáš Benedikovič

Johannes Ooms pod zemou odpracoval 27 rokov. Ako vedúci odborov sa zapojil aj do debaty o zatváraní baní a po ukončení ťažby pomáhal vytvoriť klubovňu pre bývalých baníkov, ktorí sa cítili osamelí. Foto N – Tomáš Benedikovič

Smútok za baňami

Vrátili by ste sa do bane, ak by ste mohli?

„Áno, samozrejme,“ odpovedá Jos Medo, ktorý pod zemou pracoval 14 rokov.

A nebolo to zlé pre vaše zdravie?

„Bolo,“ priznáva.

Na stenách okolo nás visia obrázky baníkov, ktorým vinou prašného prostredia, v ktorom pracovali, sčerneli pľúca.

Jos Medo a Johannes Ooms o baníctve nehovoria ako o bežnom zamestnaní, alebo ako o práci, ktorá im zničila zdravie. Vravia o ňom s nežným pátosom ako o starých dobrých časoch.

„Práca pod zemou je špeciálna v tom, že je to vaša identita. Musíte spolupracovať, aby ste boli v bezpečí. Máte veľkú zodpovednosť, a to aj keď ste jedným z najmenej dôležitých zamestnancov,“ hovorí Ooms.

So zavretím baní Medo ani Ooms nesúhlasia dodnes.

Ich nadšenie je pre nás nepochopiteľné. Je pravda, že banícke spoločnosti sa o svojich zamestnancov dobre starali, no na druhej strane ich cynicky využívali.

Najvyššie platy mali tí, ktorí pracovali v najprašnejšom prostredí pri razení nových chodieb. Jemný kamenný prach sa im usádzal v pľúcach a menil ich na kameň. Bane ich teda podplácali za pomalú smrť. „Väčšina tých, ktorí zarábali najviac, je už mŕtva,“ hovorí 76-ročný bývalý baník Ooms.

V bani odpracoval 27 rokov, a tak mohol ísť po ukončení ťažby rovno do dôchodku. Pozná ľudí, ktorých po ukončení ťažby čakal veľmi ťažký život a mali problém zamestnať sa vo fabrikách, lebo boli zvyknutí na úplne iný typ práce.

Klubovňa pre baníkov v Thor Parku. Foto N – Tomáš Benedikovič

Baníci si so sebou do podzemia v minulosti brali aj vtáky v klietke. Keď vták stratil vedomie, museli sa ponáhľať na povrch. Foto N – Tomáš Benedikovič

Po ukončení ťažby uhlia si bývalí baníci vytvorili vlastné múzeum, do ktorého prinášali veci, ktoré sa im spájali s prácou pod zemou. Foto N – Tomáš Benedikovič

Medo sa po zatvorení baní odsťahoval do Antverp, kde si našiel prácu ako čistič priemyselných strojov. Táto práca bola podľa neho horšia ako tá pod zemou. „Vedeli sme, že v baniach je veľa prachu, ale pri priemyselnom čistení vôbec neviete, čo vdychujete. Práca v baniach bola definitívne lepšia,“ hovorí.

Mnohí baníci boli proti zavretiu baní, pretože neverili, že v ich živote nastane pozitívna zmena. Nedokázali si predstaviť, ako bude ich život bez baní vyzerať. Videli, ako sa v Genku usádzajú nové firmy a po pár rokoch sa sťahujú preč alebo bankrotujú.

„Tieto veľké medzinárodné kapitalistické firmy jednoducho prišli a odišli,“ hovorí Ooms. Spomína na firmu Siemens, ktorá do Genku prišla v šesťdesiatych rokoch, no zbalila sa a odišla skôr, než v meste zatvorili prvú baňu.

Ťažba uhlia bola pre mnohých baníkov a ich rodiny zárukou stability, ktorá tak ľahko nezmizne. Utiekali sa sem dokonca aj po tom, čo v meste ukončili ťažbu.

Začali sa schádzať v chátrajúcich budovách banských spoločností a nosiť sem svoje dokumenty, prilby, výstroj a pracovné nástroje, z ktorých začali budovať malé múzeum. Pár z nich začalo robiť cez víkendy komentované prehliadky pre obyvateľov mesta.

Mnohí baníci a ich rodiny po strate práce osameli, a preto pre nich v múzeu baníci spolu s Oomsom vytvorili klub, kde sa mohli schádzať a spomínať spolu na bane, ktoré spájali celé mesto.

https://danielkerekes.carto.com/builder/77b0cc11-ea27-437b-a4e6-699f326f2d35/embed

Bývalé bane v Genku. Kliknutím na bod sa zobrazí fotografia a popis. Mapa N – Daniel Kerekes

Mesto, ktoré zomiera

„Keď sme vedeli, že už nemáme inú možnosť a všetky bane sa zavrú, zamerali sme sa na päť oblastí,“ začína svoje rozprávanie bývalý primátor Genku Jef Gabriels. V osemdesiatych rokoch, keď boli zavreté zvyšné dve bane, Winterslag a Waterschei, prišlo o prácu 10-tisíc ľudí, teda každý šiesty človek v meste. Časť z nich odišla do penzie, časť zostala bez práce.

Prioritou bolo nájsť ľuďom nové zamestnanie.

Po druhé, museli ich preškoliť, aby si mohli hľadať novú prácu. V priebehu 14 mesiacov vtedy preškolili 6-tisíc ľudí.

Po tretie, chceli ľudí presvedčiť, že aj bez baní môžu mať pocit istoty a bezpečia. Investovali do rozvoja mesta, rozšírili kanalizáciu, osvetlenie, zeleň v meste.

Po štvrté, museli sa postarať o opustené budovy a pozemky, ktoré v meste zostali po baníckych spoločnostiach.

Poslednou, piatou oblasťou bolo bývanie. Domy, ktoré vlastnili bane, nestačilo jednoducho odpredať ľuďom. „Keď niečo kontrolujete štyridsať rokov a potom zrazu prestanete, viete, čo sa stane,“ opatrne načrtne problém s bývaním Gabriels.

Typické tehlové domy, v ktorých bývali baníci. Dnes v nich bývajú ich potomkovia, prípadne ich mesto využíva ako sociálne bývanie. Foto N – Tomáš Benedikovič

Bývalý primátor Genku Jef Gabriels. Foto N – Tomáš Benedikovič

Budovy baníckych spoločností považujú obyvatelia Genku za svoje zámky. Jedna z najkrajších sa nachádza v Thor Parku. Foto N – Tomáš Benedikovič

Mnohé rodiny sa podľa neho o domy nevedeli starať a mesto nemalo moc baníckych spoločností, ktoré mohli najrôznejšie opravy baníkom strhnúť z výplaty. Pasovali sa dokonca s takými problémami, že banícke domy postavené v tridsiatych rokoch nemali kúpeľne, a preto ich museli prerobiť.

Podľa Francine Quantenovej, ktorá má už roky na starosti strategický rozvoj Genku, stálo zatvorenie baní a ukončenie uhoľného priemyslu v meste asi 75 miliónov eur. Najviac – 30 miliónov – do rozvoja investovalo mesto. Dvadsať miliónov získali z Európskej únie a dvadsaťpäť miliónov od súkromných investorov.

„Na konci deväťdesiatych rokov sme tento program uzavreli. Ak by sme sa aj naďalej zaoberali len sociálnymi aspektmi, stali by sme sa chudobným mestom s množstvom chudobných ľudí,“ vysvetľuje Quantenová.

„Pred rokom 2000 sme sa začali pýtať: Akú rolu chceme mať v regióne?“ dopĺňa ju súčasný primátor Wim Dries.

Baníctvo sa u nich skončilo a na automobilku Ford, ktorá v meste sídlila od roku 1963 a v najlepších časoch zamestnávala až 13-tisíc ľudí, sa tiež nemohli spoliehať dlhodobo.

„Naše mesto bolo vybudované na priemysle, ktorý zomieral,“ hovorí Quantenová.

Čierne diery

Na kraji mesta dvadsať rokov chátrali ťažobné veže a banícke stavby, ktoré boli kedysi pýchou mesta.

Po tom, čo bolo v Limburgu objavené čierne uhlie, začali sa banícke spoločnosti v jednotlivých mestách predháňať v získavaní tých najschopnejších zamestnancov. A ako ich presvedčíte, že práve vaša baňa je tá, v ktorej chcú pracovať?

„Riaditelia baní si najali najlepších architektov a súťažili medzi sebou, ktorá budova je tá najkrajšia,“ hovorí sociálny pracovník Paul Boutsen, ktorý sa v Genku angažoval proti zatvoreniu baní a neskôr proti schátraniu baníckych stavieb. „Čím by bol Limburg, ak by sme zbúrali všetky banícke budovy?“

V neďalekom meste Heusden-Zolder sa v areáli bývalých baní dodnes pravidelne koná veľký trh. Táto tradícia tu prežíva ešte z čias, keď sa v meste ťažilo uhlie. Foto N – Tomáš Benedikovič

Časť cesty po Limburgu nás sprevádzal Paul Boutsen, ktorý si ako mladý skúsil prácu v baniach, no väčšinu života bol sociálnym pracovníkom v Genku. Foto N – Tomáš Benedikovič

Areál baní v meste Heusden-Zolder v čase, keď sa tu ešte ťažilo uhlie. Foto N – Tomáš Benedikovič

Po ukončení ťažby zo stavieb dvadsať rokov mizol život a banícke stroje strácali svoju hodnotu. Na začiatku 21. storočia boli historické pamiatky v zlom technickom stave, vo viacerých z nich boli povybíjané okná či nefunkčné nástroje zapadnuté prachom.

Ak chceli budovy zachrániť, museli prísť na to, čo s nimi bude. Vedeli, že zo všetkých stavieb nemôžu urobiť múzeá.

Primátori z regiónu Limburg, ktorí sa po ukončení ťažby vo svojich mestách trápili s rovnakými problémami, vytvorili Regionálnu platformu baníckych oblastí a každý mesiac spolu s baníkmi a manažérmi diskutovali o tom, ako by radi pretvorili opustené bane.

„Primátori chceli pre svoje mestá to najlepšie. Z bývalých baní by sme mali všetci najradšej múzeá, aby návštevníci videli, ako sa u nás ťažilo,“ hovorí Boutsen. Nebola to však jediná možnosť, o ktorej na stretnutiach diskutovali.

„Nerozhodli sme sa pre malé a stredné podniky, nákupné centrum, rozvoj bývania. To by bolo veľmi jednoduché. Túto cestu si vybralo množstvo iných miest. Bola to príležitosť priniesť do mesta niečo celkom nové,“ vysvetľuje Quantenová, ako sa rozhodovali, čo urobiť s baníckymi centrami v Genku.

V čase, keď primátori diskutovali o budúcnosti svojich miest, sa už v genskej bani Winterslag začali schádzať mladí umelci. Mesto ju totiž odkúpilo od firmy, ktorá mala na starosti ukončenie ťažby a za symbolickú cenu ju prenajala umelcom na príležitostné a neskôr pravidelné kultúrne akcie. Budovy to zachránilo pred úplným spustnutím a po čase dokonca začali priťahovať pozornosť.

Jednou z ďalších výziev bolo udržať si v regióne mladých ľudí, pretože doma nevideli žiadnu perspektívu a obyvateľstvo rýchlo starlo. Región navyše potreboval zlepšiť kvalitu života, podporiť šport, kultúru a rekreačné aktivity. „V Genku sme stavili na inovácie a kreativitu,“ hovorí Quantenová.

Banícke budovy zrekonštruovali a v ich priestoroch sa dnes nachádza napríklad vysoká škola dizajnu, kino, umelecké inštalácie, konferenčné a kancelárske priestory či vedecké centrum na výskum zelenej energie.

V Genku sa nachádzali tri zo siedmich uhoľných baní v Limburgu. V neďalekom Beringene, napríklad v areáli bývalej bane, vybudovali desať metrov hlboký bazén na potápanie aj s rôznymi druhmi rýb a autovrakov. Pod haldou, ktorá tam po ťažbe ostala, je ukryté nákupné centrum.

V meste Houthalen zrekonštruovali hlavnú budovu baní a vytvorili v nej centrum pre organizácie a startupy, ktoré sa venujú zelenej ekonomike.

Veľký banícky areál zostal aj v meste Heusden-Zolder. V jednej časti budov vystavujú staré banícke stroje a fotografie, v ďalších plánujú vybudovať hotel. Na rekonštrukciu budov minuli 23 miliónov eur z Európskej únie.

V neďalekom meste Beringen z baní urobili nákupné centrum a z haldy detské ihrisko. Foto N – Tomáš Benedikovič

Na halde v Beringene je množstvo preliezačiek. Foto N – Tomáš Benedikovič

Nákupné centrum v Beringene, kde postavili nákupnú zónu, je počas dňa plné áut. Foto N – Tomáš Benedikovič

„Ak by sme začali skôr a nenechali budovy chátrať, stálo by to menej,“ hovorí Boutsen. V areáli baní býva raz týždenne trh, na ktorý prichádza asi štyritisíc ľudí. Tradičné trhy tu prežívajú ešte od čias, keď fungovali bane.

„Trh býval každé dva týždne, vždy v deň, keď baníci dostávali výplatu. Ich manželky stáli pri bráne, brali výplatu a okamžite bežali nakúpiť potraviny,“ hovorí Boutsen, ktorý v tejto bani ešte ako študent jedno leto pracoval.

Podľa neho sa tak ženy snažili predísť tomu, že ich manželia pôjdu rovno do krčmy a celú výplatu prepijú. Dodáva, že v okolí bane to veľmi žilo, uživilo sa tu viac ako štyridsať krčiem.

Po zatvorení baní spolu s vtedajším primátorom Jefom Gabrielsom navštívili mnohé banícke mestá v Európe, aby zistili, aké má Genk vyhliadky do budúcnosti. A tie najlepšie nápady a know-how potom uplatnili vo svojom meste.

Zavrite slovenské bane, nečakajte

C-mine je považovaná za výkladnú skriňu Genku. C ako kultúra (culture), kino (cinema), kreativita (creativity) a uhlie (coal). Centrum vzniklo v areáli bývalej bane Winterslag, kde sú dodnes dve vysoké ťažobné veže obklopené vysokou školou dizajnu, múzeom, kinom a obrovským oceľovým labyrintom.

Mesto chcelo mať z C-mine dynamické kultúrne centrum pulzujúce životom. Od centra je vzdialené asi polhodinu pešej chôdze a primátor sa spočiatku bál, že keď ho v roku 2012 otvoria, obyvatelia sem nebudú chodiť.

„Ale keďže je tam kino, chodí tam každý. Boli sa tam pozrieť už všetci obyvatelia Genku,“ hovorí primátor Wim Dries.

Thor Park je druhou baníckou lokalitou v Genku. Je pomenovaný po bohovi blesku Thorovi a v najbližších rokoch sa chce stať jedným z piatich najúspešnejších európskych centier pre inovatívny výskum energie.

„Sme na ceste k tomuto cieľu,“ hovorí profesor z Katolíckej univerzity v Leuven Ronnie Belmans, ktorý vedecké centrum vedie.

„To je špičkový človek. Keď chce premiér vedieť čosi o energetike, zavolá Belmansovi,“ hovorí nadšene Paul Boutsen.

Centrum zelenej energie v Thor Parku cez deň vyzeralo opustene. Stovky zamestnancov sa pred horúcim letným počasím skrývali vo vnútri. Foto N – Tomáš Benedikovič

Profesor z Katolíckej univerzity v Leuven Ronnie Belmans, ktorý vedie vedecké centrum v Thor Parku. Foto N – Tomáš Benedikovič

Súčasťou vedeckého centra Thor Park sú aj historické budovy z čias baní. Foto N – Tomáš Benedikovič

Thor Park začali budovať presne pred desiatimi rokmi. Vedci z okolitých univerzít sa spojili s výskumnými centrami a vybudovali si v Genku výskumné centrum. Stačilo im šesť rokov na to, aby sa sem mohli začať sťahovať prví vedci.

Belmans nám vysvetľuje, že tu pracujú napríklad na batériách novej generácie, v ktorých už nebude tekutina, čím budú bezpečnejšie a vydržia dlhšie. Testujú tu aj prototypy vysokonapäťových rozvodov z Japonska. „Keď niekomu poviete, že testujete technológie z Japonska, to už je niečo,“ chváli sa Belmans.

Od roku 2005 Genk investoval do pretvorenia chátrajúcich baníckych centier 250 miliónov eur. Väčšinu z nich získali z Európskej únie, od vlády a od súkromných firiem, zvyšných 60 miliónov vložilo do projektov samotné mesto.

Napriek množstvu superlatívov, ktoré sa s Thor Parkom spájajú, je jeho nové centrum, ktoré stálo desiatky miliónov eur, v čase našej návštevy ľudoprázdne. „Bežne je tu veľa študentov, ale tí už sú na prázdninách,“ vysvetľuje nám Belmans.

Okrem vedeckého centra, ktoré zamestnáva asi 350 ľudí, sa tu nachádza škola, kde sa učia stredoškoláci spolu s dospelými, ktorí chcú zmeniť svoju špecializáciu. Počas školského roka je tu o asi 1200 ľudí viac.

Aj v Thor Parku zostala stáť uprostred areálu vysoká ťažobná veža. Belmansa sa pýtame, aké je šéfovať centru, ktoré sa zameriava na inovatívne druhy energetiky, a pritom sa z okna celý deň pozerať na pomník uhoľných baní.

„Odraz tej ťažobnej veže v našich oknách je pre fotografov asi najobľúbenejším záberom v Genku,“ smeje sa Belmans. Mnohí to vnímajú ako metaforu starého a nového sveta.

Uhoľné bane podľa neho patria do minulosti a odporúča nám, aby sme ich čo najskôr zavreli aj na Slovensku. „Ak môžem, dám vám jednu radu: Čakanie nie je riešením. Zvládnete to? Áno. Bude to bolieť? Áno.“

V bani sme všetci čierni

„Tam býva Talian, Talian, Turek, Belgičan, Turek,“ ukazuje na okolité domy Ryul Marie Louisová. Býva v jednom z typických murovaných domov neďaleko bane Waterschei, ktoré kedysi banské spoločnosti postavili pre svojich zamestnancov. Jej muž bol tiež baníkom, tak ako takmer všetci, ktorí žijú v ich okolí.

Bane menili nielen podobu mesta, ale aj jeho obyvateľov. Po tom, čo v Genku pred sto rokmi objavili uhlie, začali doň prichádzať ľudia z celej Európy a neskôr aj zo vzdialenejších krajín.

Belgičania nevedeli, čo majú s objaveným uhlím robiť, preto si ako prvých na pomoc zavolali Poliakov, ktorí už mali skúsenosti s hĺbením kilometrových chodieb.

Moderné bludisko v areáli C-mine, kde sa kedysi ťažilo uhlie. Foto N – Tomáš Benedikovič

Foto N - Tomáš Benedikovič
Súčasný primátor Genku Wim Dries. Foto N – Tomáš Benedikovič

Mešita v neďalekom Beringene. Veľká časť obyvateľov v Limburgu je z moslimského prostredia. Foto N – Tomáš Benedikovič

Po druhej svetovej vojne zas prišla väčšia vlna Talianov, pretože Taliansko si chcelo po prehratej vojne napraviť reputáciu a európskym krajinám posielalo lacnú pracovnú silu.

Netrvalo to však dlho, lebo v päťdesiatych rokoch pri jednom banskom nešťastí v Belgicku zomrelo 136 talianskych robotníkov a ďalších už krajina neposlala. Neskôr do Belgicka prichádzali najmä ľudia zo Španielska, z Turecka a Maroka.

„V meste je veľmi veľa Turkov,“ upozorňovala nás pri ubytovaní majiteľka, ktorá prenajíma letný dom. Pýtame sa jej, či sa ich bojí. „Nie, len vás to môže prekvapiť, keď prídete do centra. Nevyzerá to tu veľmi ako európske mesto,“ hovorí. Okolo domu nie je žiaden plot, tak ako ho nemá väčšina miestnych obyvateľov. Pred domom má záhradný nábytok, veľkú pohodlnú hojdačku, črepníky na kvety, bylinky.

Keď sa v roku 2011 obyvateľov Genku pýtali, čo ich v meste najviac znepokojuje, najčastejšie spomínali problémy s dopravou – neprimeranú rýchlosť a neregulované parkovanie, znečisťovanie mesta odpadkami a vlámačky. Belgicko je z európskych krajín jedným z najbezpečnejších miest a podľa štatistík Genk v pocite bezpečnosti dosiahol lepšie skóre než väčšina podobne veľkých belgických miest.

V súčasnosti má viac ako polovica obyvateľov Genku iné než belgické korene. Pätina obyvateľov je pôvodom z južnej Európy, pätina z Turecka a sedem percent sú ľudia z Maroka. Medzi mladými je rôznorodosť ešte výraznejšia. Tri štvrtiny ľudí do 30 rokov majú iné než belgické etnické zázemie, polovica z nich pochádza z moslimských rodín.

„Sme veľmi rôznorodé mesto,“ hovorí súčasný primátor Genku Wim Dries. „Moja dcéra má jedenásť rokov. V jej triede je päť detí z Flámska, štyri talianske deti, päť pochádza z tureckých rodín, päť z marockých. Sedia spolu v jednej triede a učia sa,“ hovorí primátor.

Ľudia v meste cítia, že aj keď sa snažia udržať komunitu pokope, nie vždy je to jednoduché a skupiny Talianov, Poliakov, Turkov, Maročanov a Belgičanov sa od seba čoraz viac oddeľujú. „Keď sa bane zatvorili, niečo sa zmenilo,“ hovorí Ooms.

Bane boli podľa neho tmelom, ktorý celé mesto držal pokope, a vďaka nim nepoznali rasizmus. Pod zemou sa muži museli spoľahnúť jeden na druhého bez ohľadu na to, odkiaľ pochádzali či akej farby pleti boli, vytvorili si dokonca spoločný slang zložený z najrôznejších jazykov. „V bani sú všetci čierni,“ povie známe miestne príslovie, ktoré ľudia spomenú vždy, keď sa reč zvrtne na prisťahovalcov.

„Po celom svete je dnes medzi ľuďmi oveľa viac napätia, než bolo pred dvadsiatimi rokmi. Súhlasím s tým, že to v Genku sčasti spôsobilo aj zatvorenie baní, ale je to spôsobené aj tým, čo sa deje vo svete, migračnou krízou. Napriek tomu si myslím, že u nás v Genku stále držíme pevne pokope,“ hovorí súčasný primátor Wim Dries.

Po 50 rokoch odišla aj automobilka

Genk si pred pár rokmi prešiel ešte jednou zaťažkávajúcou skúškou, ktorá Slovensko ešte len čaká. V roku 2014 u nich po päťdesiatich rokoch ukončila výrobu automobilka Ford, ktorá v najlepších časoch zamestnávala 13-tisíc ľudí. Ku koncu už to bolo len asi 4-tisíc zamestnancov, no spolu s okolitými službami a dodávateľmi sa jej odchod dotkol až 10-tisíc ľudí.

Podľa primátora to však pre mesto nebol taký šok ako zatvorenie baní. „Tri roky po zatvorení Fordu sme mali rovnakú mieru nezamestnanosti ako pred jeho odchodom,“ povedal Dries.

V súčasnosti je v Genku deväťpercentná nezamestnanosť. „Je to najnižšie percento od zatvorenia baní,“ hovorí primátor. Napriek tomu je stále o asi štyri percentá vyššia než celoštátny priemer.

Na mieste, kde stál Ford, do troch rokov vyrástla nová montovaná hala logistickej spoločnosti H. Essers, ktorá je v súčasnosti najväčším zamestnávateľom v Genku.

Ford aj banícke spoločnosti dali svojim zamestnancom vysoké odstupné, a to desať mesačných platov. Aj keď pri ukončení ťažby to bolo trochu zložitejšie a manažéri s baníkmi vyjednávali postupne.

Prví baníci, ktorí s odchodom súhlasili, dostali takmer ročné odstupné. Tí, ktorí vyjednávali dlhšie, získali celú penziu a mohli odísť do dôchodku. „Mám priateľov, ktorí vtedy mali tridsaťpäť, štyridsať rokov a dostali za odrobené roky plnú penziu,“ hovorí Boutsen. To vtedy znamenalo, že budú dostávať viac ako tisíc eur mesačne do konca života.

Podľa Boutsena tieto rozdiely naštrbili vzťahy medzi baníkmi, čo vyhovovalo baníckym spoločnostiam, ktoré sa už nemuseli obávať veľkých, masových protestov.

Zažiť kvalitné mesto

O mestskej časti Sledderlo nám v Genku hovoria ako o tej najchudobnejšej, kde žijú najmä prisťahovalci a pre jazykovú bariéru sa odčleňujú od zvyšku spoločnosti.

Keď sme sa chceli dostať do priemyselnej zóny na okraji mesta, viackrát sme časťou Sledderlo prechádzali. Očakávali sme chudobnú, zanedbanú časť mesta, ale našli sme paneláky a domy s upravenými predzáhradkami, ktoré vyzerali ako priemerná slovenská mestská štvrť.

Paul Boutsen, ktorý v Genku roky pôsobil ako sociálny pracovník, hovorí, že štvrť v minulosti vyzerala horšie a objavovali sa v nej aj drogy. Tento rok v Genku a iných belgických mestách kvôli albánskym drogovým dílerom zasahovala aj polícia.

Skleník, v ktorom umelec Koen Vanmechelen chová exotické druhy vtákov. Z bývalej bane Zwartberg na okraji Genku vzniklo umelecké centrum s názvom Labiomista. Foto N – Tomáš Benedikovič

Socha v centre Labiomista. Foto N – Tomáš Benedikovič

Jedno z najvýznamnejších diel Koena Vanmechelena je projekt „cosmopolitan chicken“, v ktorom už viac ako dvadsať rokov kríži rôzne plemená sliepok. Foto N – Tomáš Benedikovič

V posledných rokoch mesto podľa Boutsena do problémových štvrtí investovalo veľa peňazí aj energie sociálnych pracovníkov a situácia sa zlepšila.

O zlepšenie vzťahov medzi komunitami sa v Genku snažia aj bývalí baníci. V septembri vo svojej klubovni chystajú veľké stretnutie bývalých baníkov a ich rodín. Na letákoch je pozvanie vo viacerých jazykoch, aby všetci vedeli, že nejde o akciu určenú len pre Belgičanov.

„Snažíme sa spojiť banícku spoločnosť bez ohľadu na národnosť a dokonca aj bez ohľadu na to, v ktorej bani robili. Lebo tu sa baníci pretekali ešte aj v tom, ktorá z tých siedmich baní v regióne bola najlepšia a čie uhlie je černejšie,“ smeje sa Ooms.

Primátor verí, že chudobným komunitám môže pomôcť aj veľké preškoľovacie centrum T2, ktoré postavili v Thor Parku.

V zlepšovaní vzťahov sa spolieha aj na umelecký projekt Labiomista, ktorý vznikol len tento rok v areáli bývalej bane Zwartberg. Z celého areálu bane sa zachránila len vila majiteľa, ktorú v roku 1970 predali miestnemu režisérovi, a ten v jej areáli zriadil zoologickú záhradu.

Dnes vo vile pôsobí umelec Koen Vanmechelen, ktorý už dvadsať rokov kríži rôzne plemená sliepok a spolu s vedcami ich skúma. Svoj projekt nazval „cosmopolitan chicken“, teda kozmopolitné kurča, a tvrdí, že vďaka kríženiu sú sliepky odolnejšie voči ochoreniam.

Projekt má miestnym obyvateľom ukázať, že spolužitie rôznych komunít môže spoločnosť posilniť a nie jej ubližovať.

Primátora sme sa spýtali, či si skutočne myslí, že umením sa mu podarí zlepšiť situáciu chudobných prisťahovalcov. Podľa neho však ide nielen o myšlienku umeleckej výstavy, ale aj o to, ako ovplyvní štvrť, v ktorej vznikla.

„V parku Labiomista nemáme žiadnu kaviareň ani reštaurácie. Ak chcú ľudia niečo zjesť, musia ísť do okolitých ulíc, kde žije množstvo chudobných ľudí. Chceme ich motivovať, aby začali podnikať, vytvorili reštaurácie, ktoré budú ponúkať rôzne jedlo,“ opisuje Dries. Verí, že aj takto sa môžu obyvatelia navzájom lepšie spoznať a zastaviť silnejúcu xenofóbiu.

To, že v Genku žijú tisíce chudobných ľudí, podľa primátora neznamená, že by mali svoju pozornosť opäť sústrediť len na sociálne zabezpečenie ľudí a zanevrieť na umenie či vedecké centrá.

„Ak chcete pozdvihnúť mesto, kde máte veľa nekvalifikovanej pracovnej sily, mesto, ktorého obyvatelia čelia chudobe, nemusíte znižovať kvalitu ani obsah, pretože ľudia sú chudobní. Musíme teda urobiť presný opak a uistiť sa, že ľudia sa z toho môžu učiť,“ hovorí Dries.

V C-mine je napríklad veľký oceľový labyrint v nadľudskej veľkosti, kde sa schádzajú deti aj dospelí z rôznych rodín. Dries chce, aby aj chudobní ľudia mali možnosť žiť v pekných mestách s modernou architektúrou.

„Vidím mladých ľudí z rôznych etník, ako sa tu hrajú, naháňajú, fotia sa. Môžu zažiť kvalitu toho, čo sme tu urobili. Možno nevedia, že je to jedna z najlepších umeleckých inštalácií súčasnosti, ale sú jej súčasťou.“

Aká je situácia na hornej Nitre?

  • Hornonitrianske bane Prievidza, ktoré tu ťažia uhlie, zamestnávajú bezmála 4000 ľudí.
  • Ťažba uhlia na hornej Nitre bude dotovaná do roku 2023, vtedy by malo mať až 45 percent zamestnancov viac ako 55 rokov. Baníci odchádzajú do dôchodku práve v tomto veku.
  • Poslanci Smeru navrhli zákon, podľa ktorého by mali prepustení baníci, ktorí pod zemou pracovali aspoň tri roky, dostávať každý mesiac finančnú podporu. Ten, kto odpracoval tri roky, by mal rok dostávať každý mesiac 200 eur, ten, čo odpracoval viac ako 30 rokov, by mal sedem rokov dostávať 800 eur mesačne.
  • Aktuálna nezamestnanosť v okrese Prievidza je 4,5 percenta, v okrese Partizánske 3 percentá. Slovenská akadémia vied predpokladá, že zatvorenie baní v regióne nezamestnanosť výrazne nezvýši.
  • Na fungovanie baní sa Slováci a Slovenky ročne skladajú asi 115 miliónmi eur, a to cez zvýšenú cenu elektriny.
  • Náklady na uzatváranie baní na hornej Nitre by mali byť asi 110 miliónov eur, bane sú z toho ochotné zaplatiť 17 miliónov eur. Zvyšné peniaze poskytnú Európska únia, Európska investičná banka, štátna kasa a ďalší.

Reportáž vznikla vďaka podpore organizácií MEMO 98, Transitions a Solutions journalism network.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Ťažba uhlia na hornej Nitre

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie