Čo sme robili pred 30 rokmi: Zlyhanie undergroundového reportéra

V téme Čo sme robili v roku 1989 zverejňujeme osobné spomienky Martina M. Šimečku a jeho hostí na udalosti a zážitky v priebehu roka, v ktorom padol komunistický režim, hoci takmer nikto nepredvídal, že sa to stane.

V roku 1988 mi priatelia z Prahy priniesli videokameru. Bol to úžasný prístroj v plastovom kufríku, ktorý pri zapnutí ticho zabzučal. Dnes má kameru každý hlúpy mobil, ale vtedy to bol zázrak.

Americká televízia ABC prepašovala do Československa päť takýchto videokamier, aby ľudia nakrúcali život v undergrounde. Bol to dobrý nápad, lebo komunistický režim mal pod absolútnou kontrolou všetky formy zachytávania reality – od písaného slova až po film. Nová technológia videokamier tento monopol rúcala.

Štyri kamery zostali v Česku, jedna sa dostala na Slovensku priamo mne do rúk. Mal som sa stať dokumentaristom.

Bola to zlá voľba. Nikdy som nemal ani len fotoaparát, lebo som dával vždy prednosť vlastným neistým spomienkam pred zdanlivo objektívnymi obrázkami zo života.

Ujal som sa roly filmára len z pocitu zodpovednosti za taký drahý stroj (neustále som ho ukrýval na rôznych miestach a bol zázrak, že sa o ňom štátna bezpečnosť nedozvedela).

Nakrúcal som skôr z povinnosti rôzne rozhovory so zaujímavými ľuďmi a kazety som posielal do Prahy. Tam z týchto záznamov robili disidenti zostrih a rozmnožovali ho na videokazetách VHS. Zostrihy sa volali Videožurnál a kazetu som dostával aj ja, kúpil som si kvôli tomu videoprehrávač (vtedy už boli bežne dostať).

Lenže kým reportáže z Česka boli zo všelijakých koncertov undergroundu alebo zaujímavých akcií disidentov, na Slovensku sa nič také nedialo, lebo underground prežíval viac-menej v krčme a disidentov bolo zopár.

A nakrúcať zaujímavosti zo života ľudí žijúcich v tzv. šedej zóne nešlo – báli by sa ocitnúť na zázname, ktorý by sa šíril cez disidentský Videožurnál.

Napriek tomu som urobil niekoľko dôležitých záznamov, napríklad dvojhodinový rozhovor s Dominikom Tatarkom, ktorý o rok neskôr zomrel (kameru však mal v rukách skvelý fotograf – Ján Budaj).

Mojím ďalším hriechom však bolo, že som bol (a stále som) archívny lajdák. Časť tých záznamov sa uchovala len vďaka tomu, že som ich posielal do Prahy a dnes ich má v archíve Česká televízia. Časť však zostala nevedno kde, lebo som ich uložil nevedno kam.

V lete pred 30 rokmi nebolo čo nakrúcať, lebo sa nič nedialo, presnejšie, ja som mal pocit, že sa nič nedeje.

Je paradox, že dnes sa považujem za novinára, hoci vo svojej prvej úlohe reportéra som úplne zlyhal. Nechápal som vtedy dôležitosť záznamu pre budúcnosť, keďže som si nevedel predstaviť život v slobode a význam archívu pre spoločenskú pamäť.

Nemusel som byť ani zúrivým reportérom nasadzujúcim krk v dramatických udalostiach –  napríklad na Sviečkovú manifestáciu som kameru nevzal, lebo som sa bál, že by mi ju policajti zhabali.

Stačilo zaznamenávať všednú skutočnosť. Prázdnotu sivej Bratislavy, opadané omietky historických budov, kalnú vodu Dunaja, preplnené autobusy, poloprázdne regály obchodov, dymy z komínov fabrík, zachmúrené tváre chodcov, lúky zasypané bielymi guľkami umelého hnojiva, ktoré v daždi stekali do jazier a rybníkov, komunistické heslá na bilbordoch, ktoré už nik nevnímal, ale boli všade, popukaný asfalt.

Mohol som ten zjavný úpadok systému nakrúcať aj skrytou kamerou, lebo mala automatické zaostrovanie. Lenže ja som bol presvedčený o tom, že takto bude náš svet vyzerať aj o tridsať rokov, lebo jeho podstatou bola nemennosť.

Načo zaznamenávať to, čo sa nemení, keď minulosť je totožná s budúcnosťou? Takto som uvažoval, hoci do istej miery som si tým možno aj ospravedlňoval svoju reportérsku lenivosť.

Z toho leta mám len zopár záznamov svojho syna, ako sa hrá v piesku, a trojmesačnej dcéry, ako leží v tieni na deke. Mal by som americkej ABC tú kameru po tridsiatich rokoch vrátiť s ospravedlnením za svoje zlyhanie, ale neviem, kam som ju uložil.