Denník N

Odomknuté: Zem si zrejme s klimatickou zmenou poradí, ale my už nemusíme byť pri tom

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

„Treba ľuďom otvorene hovoriť, že svojím správaním riskujú život svojich detí a vnúčat,“ hovorí vedkyňa a koordinátorka českej Klimatickej koalície Michaela Pixová. „Ak nie sú sebeckí ignoranti, tak by to na nich malo v nejakej miere účinkovať.“

Dobrým nápadom, ako predísť kolapsu klímy, je podľa nej zavedenie environmentálnej dane. „Pravdepodobne by si už každý deň nemohli dať avokádový toast, každý rok si kúpiť nový mobil a auto by tiež nemal každý. Žili by omnoho skromnejšie životy,“ hovorí Pixová.

Mnohí vás vnímajú ako radikálnu. Vnímate sa tak aj vy?

Slovo radikálna je dosť problematické. Som v radikálnej opozícii proti systému, ktorý dnes dominuje. Ale myslím si, že nie je nič radikálne na tom, chcieť udržateľnú spoločnosť a udržateľné životné prostredie.

Keď sa povie klimatická kríza, ľudia si dokážu predstaviť, že tu možno bude teplejšie a suchšie, ale v mnohých to paniku nevyvoláva. Ako sa dá dosiahnuť, aby klimatickú krízu vnímali naliehavejšie?

Náš veľký problém je absolútny nedostatok predstavivosti nad rámec toho, čo poznáme. To sa týka fungovania spoločnosti, ekonomiky, politiky aj toho, v akom životnom prostredí žijeme. Geologická éra holocén (posledných takmer 12-tisíc rokov, pozn. red.), v ktorej dnes žijeme, umožnila vznik a rozvoj ľudskej civilizácie tým, že sa vytvorila stabilná klíma, ktorá nám umožnila prežiť, expandovať a ďalej sa rozvíjať.

A my sme tento stabilný klimatický systém narušili. Holocén sme nahradili antropocénom (ide o nový termín, ktorý označuje dobu, keď človek začal ovplyvňovať globálny ekosystém, pozn. red.). Ľudia si nevedia predstaviť, čo bude teraz nasledovať. Jedným z dôvodov je aj ten, že médiá o tom nedostatočne informujú.

Ako by podľa vás mali médiá o klimatickej kríze informovať?

Mali by o tom informovať denne, pretože riziko je porovnateľné s druhou svetovou vojnou, ak nie ešte väčšie. V tejto chvíli by sme už mali mobilizovať tak, akoby hrozila tretia svetová vojna. Niektoré médiá o tom nepíšu vôbec, iné sa sústredia len na určité prejavy klimatickej zmeny, ale nedávajú to s ňou do súvislosti.

Napríklad píšu o suchu, ale nepovedia, že na vine je klimatická kríza?

Napríklad. Ľudia si potom nemajú šancu dávať veci do súvislosti. Potom, čo začalo klimatické hnutie silnieť, čoraz častejšie sa objavujú aj snahy popierať klimatickú krízu. V médiách sa dáva priestor jej popieračom a obrancom tradičného životného štýlu.

Tieto útoky na aktivistov sú však zrejme len odrazom toho, ako veľmi sa o tom začalo písať a ako rýchlo začalo hnutie aktivistov proti zmene klímy rásť. Nemusí to teda byť len negatívne. Čoraz viac sa tá téma objavuje v médiách, tým viac majú zástancovia tradičného sveta nutkanie písať blbosti.

Médiá ani mnohí vzdelaní ľudia nie sú schopní opustiť pohľad, že svet, ako ho poznáme, môže v budúcnosti prestať existovať. Je to, ako keď sa v minulosti cirkev hádala s vedcami o tom, či sa Slnko točí okolo Zeme, alebo naopak, alebo ako keď si kedysi ľudia nevedeli predstaviť, ako by svet vyzeral bez Boha.

Doteraz si mnohí nedokážu predstaviť svet, ktorý nebude založený na ekonomickom raste, prosperite a hromadení majetku.

Ako by mohol vyzerať svet, ktorý by planéte neškodil?

Zdá sa mi zaujímavé napríklad to, že v Bhutáne svoj úspech nemerajú pomocou HDP, ale cez hrubé domáce šťastie. Niečo podobné plánujú na Novom Zélande, ale tam to bude zložitejšie, lebo majú veľmi rozvinutú trhovú spoločnosť.

To najzásadnejšie je zahrnúť do všetkých výrobkov environmentálnu daň, aby sa v cene každého produktu premietlo aj to, akou záťažou je pre životné prostredie. Ak by sa táto daň zaviedla, ľudia by sa veľmi rýchlo začali správať ekologickejšie. Asi by mali menej instantných a okamžite dostupných pôžitkov.

Pravdepodobne by si už každý deň nemohli dať avokádový toast, každý rok si kúpiť nový mobil a auto by tiež nemal každý. Žili by omnoho skromnejšie životy, a neskôr by to šťastie začali nachádzať v inom rozmere svojho života, mohli by viac rozvíjať medziľudské vzťahy, svoje schopnosti, alebo sa viac starať o svoju dušu a o prírodu.

Foto N – Vladimír Šimíček

Bola by to asi veľká zmena, keď sa teraz rebríčky najúspešnejších ľudí merajú podľa ceny ich majetku.

Vieme, že zmena uvažovania je možná, otázne je len to, či je možné, aby prebehla dostatočne rýchlo a u dostatočne veľkého počtu ľudí. Zdá sa mi fascinujúce, že už dnes sa medzi sebou študenti hecujú kvôli oblečeniu a čudujú sa, ak niekto nosí nové oblečenie namiesto toho, aby nakupoval v sekáčoch.

Kedysi bolo cool mať nejakú značkovú vec, dnes je cool byť oblečený celý zo sekáča. Ak si ľudia začnú tieto veci uvedomovať, začnú svoje konzumné postoje pretavovať do svojho každodenného života.

Ako mám svojim rodičom, ktorí majú okolo päťdesiat rokov, vysvetliť, že téma klimatickej krízy je naliehavá?

Je to veľmi individuálne. Generácia, ktorá vyrastala v postkomunistických krajinách, je zvyknutá žiť veľmi privátny život. Zaujíma sa o svoju rodinu, najbližších priateľov, záhradu, a to je všetko. Nemajú pocit, že svojím spotrebným správaním dokážu niečo zmeniť.

Aj moja mama má taký pocit. Na druhej strane majú s nevlastným otcom solárne panely, ktorými si ohrievajú vodu a vyrábajú elektrinu, majú záhradu, v ktorej sa snažia ekologicky pestovať zeleninu. Majú sliepky na vajcia a na dovolenku chodia len tam, kam sa dostanú autom. V živote nikam neleteli lietadlom.

Ťažko určiť, kto z nás dvoch má v živote väčšiu ekologickú stopu. Či ja, ktorá som precestovala svet, ale teraz sa snažím nejesť mäso, alebo moja mama. Nájsť nejakú rovnováhu môže byť dosť ťažké. Vyrastala som v dobe hyperglobalizácie, keď bolo žiaduce veľa cestovať a ja som si potom našla muža v Kanade. Moje deti majú babičku v Kanade a je pre nás ťažké povedať, že kvôli ekológii už túto časť rodiny nikdy neuvidíme.

Pri starších ľuďoch sa mi zdá byť najdôležitejšou zmenou, aby sa dobre rozhodovali pri hlasovaní vo voľbách a zvažovali aj to, aký majú strany postoj ku klimatickej zmene. Dnes mnohí volia tie strany, ktoré im sľúbia vyšší dôchodok alebo ich ochránia pred migrantmi.

Téma migrácie súvisí aj s klimatickou krízou. Keď na zemi stúpne teplota, ľudia z rovníkových oblastí začnú migrovať napríklad aj do Európy.

Áno, už začali.

Dajú sa ľudia presvedčiť, že klimatická kríza je vážna vec aj tým, že ich budeme strašiť migrantmi?

Nedávno som žartovala, že by si Strana zelených mala dať ako svoj slogan „Nechceme milióny migrantov“ a pod tým by bolo malými písmenami napísané „vyhnaných klimatickou zmenou“ alebo „migrujúcich za vodou“. Ľudia by ich vďaka tomu možno aj volili. To už je však za hranicou etiky a kalkulovanie s dôvtipom ľudí.

Nemám rada politiku strachu. Hovorí sa o nej najmä v spojitosti s populistami, ktorí si ním zaisťujú dostatočnú volebnú účasť. Najprv ľudí čímsi vystrašia, a potom sa pasujú do pozície tých, ktorí ich pred touto hrozbou ochránia. Takáto kampaň je ale lživá a systém ochrany nie je systémový.

Nestačí okolo seba postaviť ostnatý plot. Nestačí ľudí vystrašiť, ale treba im ukázať aj konkrétne riešenia. Ak tu nechcete mať milióny migrantov, musíme prestať spaľovať fosílne palivá a tlačiť na zvyšok sveta, aby robil to isté.

V rozhovore pre DVTV ste povedali, že ľuďom stačí dať na výber medzi ich pohodlnosťou a budúcnosťou ich detí. Funguje to?

Treba ľuďom otvorene hovoriť, že svojím správaním riskujú život svojich detí a vnúčat. Ak nie sú sebeckí ignoranti, tak by to na nich malo v nejakej miere účinkovať.

Mnohí ľudia sú presvedčení, že tak ako si príroda poradila s inými katastrofami, poradí si aj s klimatickou zmenou.

Vo finále si s tým asi poradí, ale my už nemusíme byť pri tom. Bolo by pre ňu lepšie, ak by ľudstvo vôbec neexistovalo. Ten problém je taký obrovský, nepredstaviteľný a neriešiteľný z pozície jednotlivca, že ľudia sú tým úplne ochromení.

Existujú psychologické efekty, pomocou ktorých sa ľudia snažia zmenu klímy popierať alebo ju vytesňovať. Povedia si, že to za nich musí vyriešiť niekto iný. Takéto myslenie je charakteristické napríklad pre ľudí v postkomunistických krajinách.

Dlho sme tu mali totalitný štát, ktorý ľuďom veľmi neumožňoval aktívne sa zapájať do rozhodovania. Bol to paternalistický štát, ktorý sa o nich staral a všetko riešil za nich. Aj teraz je tu pocit, že niekto iný to urobí za nás.

Slovensko je navyše malá krajina a môžeme mať pocit, že nedokážeme ovplyvniť svetovú klímu.

To si hovoria aj Česi. Ale je to hlúposť, pretože Česko je dvanáste najhoršie na svete, čo sa týka vyprodukovaného množstva oxidu uhličitého na jedného človeka. Máme tu jedny z najzastaralejších uhoľných elektrární. Ak má človek začať sám od seba, musí vždy začať od úrovne, ktorú dokáže ovplyvniť u seba, v rodine, v práci, v meste, kde žije.

Politici zasa majú tlačiť na celonárodné zmeny a snažiť sa ovplyvňovať politiku na úrovni Európskej únie. Môžu sa dohodnúť, že uvrhnú obchodné embargo na Austráliu, USA a Brazíliu, ktoré nechcú plniť klimatické ciele a aktívne túto snahu podkopávajú. Ak by to robilo iba Česko, môže sa ocitnúť v izolácii, ale môže sa tiež snažiť o dohodu v rámci Európskej únie, ktorá už má veľmi silný hlas.

Foto N – Vladimír Šimíček

Veľa sa hovorí o zero waste, o tom, že si treba do obchodu nosiť vlastné textilné vrecká. Myslíte si, že je to iba trend, ktorý o chvíľu zmizne, alebo že je to súčasťou dlhodobej zmeny?

Myslím si, že je to dlhodobý trend, ktorý sa bude ďalej rozvíjať. Pre mnohých je stále ťažké nakupovať v bezobalových obchodoch, pretože ich je málo. Verím, že v tom viacerí podnikatelia zacítia obchodnú príležitosť a budú ich otvárať na viacerých miestach. Otázkou je, či bude tento trend relevantný aj vtedy, keď tu ľudia začnú riešiť existenčné problémy.

Vyučujete na pražskej Univerzite Karlovej a zároveň ste aktivistkou. Mali by byť akademici aktivisti?

Na univerzite už nemám plnohodnotnú zmluvu, pracujem tam len externe. Je pravda, že v určitých inštitúciách sú moje ideové východiská prekážkou v tom, aby ma tam zamestnali. V konvenčnej vede totiž dominuje názor, že veda by mala byť neutrálna a objektívna a že vedci by nemali mať svoje ideové postoje.

To je však hlúposť, pretože každý má nejaký svoj postoj. Tým, že sa vedci nesnažia kriticky stavať k systému, ktorý existuje, ho iba reprodukujú. Aj súčasný systém je pritom nejako ideologický ukotvený a nie je bezproblémový. Tým, že ho neproblematizujeme, ho vlastne legitimizujeme.

Množstvo vedcov má pocit, že veda by mala byť aj čistou vedou a vedec má iba bádať v nejakej oblasti svojho záujmu bez nejakého napojenia na spoločnosť alebo bez prepojenia s reálnou politikou. Majú pocit, že ich úlohou je len niečo vybádať a nechať na spoločnosti, čo s tými výsledkami ich práce urobí alebo neurobí.

Ste kritickou geografkou. Čo je to za odbor?

Kritickí geografi v Česku nemajú takmer žiadne zastúpenie, ale na západ od nás a v anglosaskom svete je to pomerne silná disciplína. Je založená na vzťahoch medzi spoločnosťou a priestorom, v rámci ktorých sa vedci zaoberajú rôznymi formami útlaku ľudí a usilujú sa o sociálne a environmentálne spravodlivú spoločnosť.

Skúmajú napríklad to, ako nejaká priemyselná výroba znečisťuje prostredie v hispánskej štvrti, za čím môže byť napríklad forma skrytého rasizmu. Alebo sa zaoberá tým, aké skupiny ľudí sú marginalizované v rámci kapitalistického mesta, ktorý funguje len na báze voľného trhu, kde sa na hodnotu priestoru pozerá len z pohľadu, akú má finančnú hodnotu, a nie úžitkovú hodnotu.

Kritická geografia nechce realitu iba popisovať. Úsilím každého kritického geografa je docieliť konkrétne zmeny, ktoré povedú k väčšej sociálnej a environmentálnej spravodlivosti. Venovala som sa napríklad občianskym aktivitám v meste a kritike kapitalistického mesta. Môj záujem o klimatickú zmenu je teda len prirodzeným vyústením tohto môjho zamerania.

Som presvedčená, že systém založený na neobmedzenom voľnom trhu, ktorý si vyžaduje neustály ekonomický rast a neustále bohatnutie populácie, nie je kompatibilný s obmedzenými zdrojmi našej planéty.

Michaela Pixová (38)

Je kritická sociálna geografka, aktivistka, publicistka, vysokoškolská učiteľka a prekladateľka. Je koordinátorkou českej Klimatickej koalície a snaží sa prepájať české klimatické hnutia. Vyučuje na Fakulte sociálnych vied Karlovej univerzity v Prahe a na University of New York v Prahe. Vedecky skúmala vzťah alternatívnych kultúr a aktívnej občianskej spoločnosti k mestskému prostrediu. Spoluzakladala projekt PragueWatch, ktorý sledoval premeny Prahy. Pôsobila aj ako mediálna koordinátorka LGBTI kampane Jsme fér.

Tento bol odomknutý v rámci Covering Climate Now, celosvetovej spolupráce viac ako 250 médií zameranej na zlepšenie informovania o klimatickej kríze.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Klimatická kríza

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie