Robert bol závislý od automatov, Jozef prespával vo vlakoch, dnes majú prácu aj bývanie

Robert Kotlár si po odchode z detského domova nevedel nájsť bývanie, bol súčasťou skupiny, ktorá využívala ľudí ako biele kone, od nich dostával aj peniaze na živobytie. Hrával na automatoch, spával v nocľahárňach pre bezdomovcov alebo u kamarátov. Jozef Czifra zase prespával vo vlakoch premávajúcich naprieč Slovenskom, nemal stabilné zamestnanie a na krku exekučné konanie. Petr Kvanta síce nikdy nebýval pod mostom, ale často striedal prácu a keďže mal preukaz bezdomovca, nemohol si vybaviť živnosť ani stabilné bývanie. Dnes majú všetci traja prácu aj bývanie. Ako sa im to podarilo?

Presvedčili prácou

Keď sa rozprávame pri káve a limonáde v záhradnom areáli Novej Cvernovky, hlavné slovo má Petr Kvanta, ktorého ostatní volajú „šéf“. Je koordinátorom údržby budov aj priľahlého areálu. „Robko upratuje, vynáša smeti, pomáha s kompostovaním, robí menšie práce,“ predstavuje svojich dvoch podriadených. „A pán Czifra je šéfom remeselnej dielne. Všetky veci z dreva, ktoré tu vidíte, urobil on – altánok, stoličky, schody, kvetináče.“

Petr prišiel do Novej Cvernovky v období rekonštrukcie krátko po presťahovaní z Páričkovej na Račiansku. Pomáhal so stavebnými a pomocnými prácami aj pri organizovaní brigád. Postupne dostal viac kompetencií, funkciu správcu a za pravidelný mesačný plat si mohol prenajať aj izbu v internáte.

Bývanie v internáte si našiel aj Robert. Za upratovanie budov a areálu dostáva symbolický plat, no okrem toho má ďalšie zamestnania – upratuje v lezeckom centre a stará sa o pána na vozíku, ktorý potrebuje pravidelnú dialýzu.

Najstarší Jozef Czifra sa do Cvernovky dostal prostredníctvom OZ Vagus, ktoré tiež sídli v budove. „Dokázal si v priebehu mesiaca zarobiť nemalé finančné prostriedky, ktoré však nekontrolovateľne míňal. Časom sa nám osvedčilo vyplácanie v dávkach a postupne sme začali riešiť aj jeho finančnú situáciu – asistovaným oddlžovaním,“ približuje Ružena Galová z Nadácie Cvernovka, ktorej sociálny program pomáha začleňovať ľudí ohrozených stratou bývania do komunity.

Volajte hoci aj o polnoci

Petr postupne sám zrekonštruoval takmer celý internát, aby sa izby mohli začať prenajímať. Dve poschodia vlastnoručne vymaľoval, opravil vodu. „Dnešné stredné školy sa zameriavajú hlavne na to, aby vyrobili zamestnancov pre automobilky. Nás ešte vyučili ako majstrov do výroby a v rámci školy sme si museli prejsť viacero remesiel – kováčstvo, zváračstvo, vodárenstvo, elektrikárstvo… Na jednej skúške sme museli vedieť ukázať rukami, koľko je jeden meter. Keď sme tu stavali altánok, uťahoval som si z našich architektov, že aj bez metra presne trafím stred dosky. Asi po päťdesiatej doske ich to prestalo baviť,“ smeje sa Petr.

Počas rozhovoru mu viackrát zvoní telefón a ukazuje nám plný notes objednávok. „Mám rád, keď mám pred sebou veľa roboty. Viem si ju načasovať, rozdeliť. Keby mi niekto zavolal hoci aj o polnoci, hneď vyštartujem a odstránim problém, či už je to výmena žiarovky alebo voda striekajúca zo stropu. V spolupráci s Robkom a pánom Czifrom tu gro opráv zvládame úplne sami.“

Podľa výkresu postaví aj loď

Napriek tomu by všetci traja uvítali, keby ich tím posilnili ďalší kolegovia. „Potrebovali by sme elektrikára, itečkára a ďalších ľudí. Bolo by tiež dobré, keby pán Czifra mal v dielni pomocníka, ktorého by zaučil do stolárskeho remesla, chýba tu kontinuita odovzdávania vedomostí,“ upozorňuje Petr Kvanta.

Skúsený stolár Jozef Czifra, ktorý sa ako mladý vyučil v komárňanských lodeniciach, vraj dokáže postaviť čokoľvek. Stačí mu dať výkres. Keby sa vyskytol niekto poctivý, rád by ho naučil svojmu remeslu. „Ale nesmie to byť taký, čo len chce peniaze a pijatiku,“ zdôrazňuje.

Vytáča ho, keď niekto hovorí, že každý človek je nahraditeľný. „Nie je to pravda. Trinásť rokov som vyorával cukrovú repu ruským kombajnom a keď som odišiel z družstva, ten kombajn odstavili a už len hrdzavel. Ani ja by som určite nerobil tú prácu, ktorú majú na starosti Peter alebo Robert. Keby som ako Peter vyliezol na rebrík a dvadsaťkrát by mi zazvonil telefón, hneď by som ho rozbil! Aj mne kúpili telefón, aby som bol zastihnuteľný, ale radšej ho mám vypnutý.“

Strach z návratu na ulicu

Hoci Robert má už vyše tri roky prácu aj bývanie, ešte stále sa nezbavil obavy, že by sa mohol vrátiť k predošlému životu. „Snažím sa robiť všetko pre to, aby sa to nestalo. Život na ulici je strašný, človek sa tam ľahko opustí – fyzicky aj psychicky. Vážim si, čo mám, a snažím sa hospodáriť s peniazmi rozumne,“ vraví mladý muž, ktorý sa narodil v rómskej osade, ale rodičia sa ho zriekli.

„Môj otec bol alkoholik a som rád, že som vyrastal v detskom domove, a nie v osade,“ priznáva. Hoci sám bol závislý od automatov a stávkovania, dnes im úspešne odoláva. „Nie je to ľahké. Závislosť je boj a vyžaduje si celoživotnú liečbu. Ako si alkoholik nemôže dať ani pohár vína, tak je to aj s herňami. Chce to pevnú vôľu,“ vysvetľuje. Verí, že sa mu podarí udržať si prácu, ktorú má, aby si mohol v budúcnosti založiť rodinu. „Neviem, či sa mi to niekedy splní, ale hlavne túžim po tom, aby som mal do konca života prácu a strechu nad hlavou. Netúžim po tom, aby som cestoval po svete a mal milióny eur, ale aby som nikdy nebol odkázaný na iných.“

O práci sa mu aj sníva

Petr Kvanta sa návratu do starých koľají nebojí, a nielen preto, že mu v Novej Cvernovke ponúkli päťročnú pracovnú zmluvu a ako tvrdia, už si chod centra bez neho ani nevedia predstaviť. Poradiť si vraj vedel aj vtedy, keď sa pretĺkal od jednej fušky k druhej. „Naučil som sa v tom žiť. Keď som vedel, že v januári budem bez peňazí, už v septembri som si nakúpil konzervy a dalo sa to zvládnuť,“ spomína. No kým predtým celý deň robieval sám, dnes je súčasťou komunity, kde ho každý pozná po mene. „Keď som v práci, stále niekoho stretávam, porozprávame sa, riešime rôzne problémy. Je to zmysluplnejšia práca. Predtým to navyše bola totálna neistota – či mi zavolá klient, či dodrží dohodu, lebo som zažil aj rôzne podvody.“

Petr s úsmevom priznáva, že o robote sa mu dnes aj sníva, no jeho snom by bolo, keby som sa ráno zobudil a nikto by mu nevolal – všetko by fungovalo. „Snáď sa mi to splní o takých 25 rokov,“ smeje sa.

Jozef Czifra si hlavne praje, aby mu vydržalo zdravie. „V živote som nebol u lekára. Ale inak, čo príde, to príde. Už mám 65 rokov, čo už len mňa môže čakať?“ No keď sa porozhliadne okolo seba, hneď má jeden nápad. „Keby bolo viac peňazí, urobil by som z tohto areálu pekný park. Všetko by som pokosil, dal novú trávu, aby to nevyzeralo ako džungľa. Aj keď je pravda, že sa tu stále niečo obnovuje a na všetko treba peniaze,“ konštatuje.

Zmena vďaka komunite

Sociálny program Novej Cvernovky sa zrodil spontánne pri sťahovaní cvernovkárov zo starej továrne na Páričkovej ulici v Bratislave na nové miesto – do bývalej chemickej školy na Račianskej. „Keď sme sa sem v roku 2016 presťahovali, internát tvorili malé izbičky, tam začali fungovať ateliéry z Páričkovej. A keď sa postupne zrekonštruovala budova školy, vznikol aj priestor na bývanie,“ približuje Zuzana Suchová z Nadácie Cvernovka. „Petr, Robert a Jozef nám začali pomáhať najprv na brigádach pri vypratávaní budov, čistení exteriéru a potom aj za odmenu pri drobných opravách a stavebných prácach. Počas toho sme videli, že komunita a práca týmto ľuďom prospieva a začínajú sa meniť.“

Na jar 2017 sa im podarilo získať peniaze z viacerých grantov, aby vytvorili sociálny projekt na pomoc ľuďom bez domova. Vďaka tomu u nich mohli Petr, Robert a Jozef zostať pracovať a bývať. Vlani dostali grant od Nadácie SPP, ktorý išiel na platy trojice zamestnancov a dvoch strážnikov. Na to, aby mohli zapojiť do programu aj ďalších ľudí, potrebujú viac peňazí. „Keby sa nám podarilo získať ďalší grant od Nadácie SPP, mohli by sme zamestnať ešte dvoch-troch ľudí, poskytnúť im prácu a zázemie. Je veľký rozdiel, či sa človek večer vracia do nocľahárne, kde je v jednej hale s päťdesiatimi ďalšími ľuďmi, alebo je v prajnom prostredí, kde ho všetci poznajú a zároveň môže mať svoje súkromie,“ hovorí Ružena Galová z Nadácie Cvernovka.

Ako byť sebestační

Keďže Nová Cvernovka sa ako organizácia nezaoberá sociálnou prácou, nemôže sa uchádzať ani o granty zamerané na sociálnu oblasť. „Nie sme sociálni pracovníci. Náš sociálny program je unikátny projekt, ktorý spája prácu, bývanie a začlenenie do komunity,“ vysvetľuje Zuzana Suchová.

„Zvonka to možno vyzerá tak, že sme strašne bohatá organizácia, ale nie je to tak. Nájmy, ktoré vygenerujú tunajší nájomníci, pokryjú akurát chod budovy a odmeny pre ľudí, ktorí sa o budovu starajú,“ hovorí Zuzana. „Ešte nie sme vo fáze, že by sme si boli schopní vytvoriť finančnú rezervu. Aj preto sa zatiaľ spoliehame na partnerov, aby nám tento sociálny program pomohli rozbehnúť, kým to nedokážeme robiť úplne sami.“

Ich cieľom do budúcna je byť úplne sebestační. Plánujú zriadiť napríklad recyklačnú opravovňu, aby si ľudia zapojení do sociálneho programu dokázali sami zarobiť na svoje platy.

„Jedným z cieľov je sprístupniť stolársku dielňu verejnosti, aby tiež začala na seba zarábať. Hocikto z okolia by sem mohol prísť opraviť si starú stoličku, niečo nalakovať, obrúsiť,“ hovorí Petr Kvanta. „No na to by už pán Czifra naozaj potreboval pomocníka. Určite by sa tu uživilo aj viac ľudí – práce je tu stále veľa.“