Denník N

Chcem byť lekárkou na Slovensku, aj keď to určite nebude ľahké, hovorí ukrajinská reumatologička, ktorá trénuje pole dance

Polina Syniachenko. Foto N - Tomáš Benedikovič
Polina Syniachenko. Foto N – Tomáš Benedikovič

Polina Syniachenko prišla z vojnového Donbasu, ale nerada o tom rozpráva. „Predstavte si, že máte strechu nad hlavou, prácu a všetko v živote usporiadané, a v jednom okamihu o všetko prídete,“ hovorí.

Na môj e-mail v slovenčine odpísala po anglicky, ale keď sme sa stretli naživo, dohodli sme sa, že hoci sme obidve z Ukrajiny, budeme hovoriť každá svojím rodným jazykom. Pýtala som sa po ukrajinsky, ona odpovedala po rusky. „Jasné, že viem po ukrajinsky, ale v Donecku skoro všetci rozprávajú po rusky,“ povedala mi. „A keby som sa teraz snažila hovoriť po ukrajinsky, miešalo by sa mi to so slovenčinou, ktorú sa usilovne učím. No počuť ukrajinčinu je pre mňa ako balzam na dušu.“

 

Odkiaľ pochádzate?

Narodila som sa v Donecku. Tam som neskôr vyštudovala aj lekárstvo na univerzite. Potom som pracovala v oblastnej nemocnici v Donecku na oddelení reumatológie a zároveň som učila na katedre propedeutiky interného lekárstva, kde som absolvovala doktorandské štúdium. Lenže v roku 2014 nás vojenský konflikt v Donbase prinútil odcestovať z Donecka.

Išli ste rovno na Slovensko?

Nie, najprv sme žili v meste Zaporožie. Vojna prišla úplne nečakane, spadla nám ako sneh na hlavu. V Marjinke kúsok od Donecka sa v tom čase aktívne bojovalo, bol tam takzvaný kotol, čiže cestovať domov bolo pre nás nebezpečné. Zostali sme

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Životy žien

Teraz najčítanejšie