Denník N

Šanca, že prestanete fajčiť sami bez pomoci odborníka, je zanedbateľná, tvrdí šéf Českej koalície proti tabaku

Lukáš Kohoutek. Foto - archív L. K.
Lukáš Kohoutek. Foto – archív L. K.

Treba zdražieť cigarety, zakázať ich reklamu a zaviesť jednotné obaly bez ohľadu na značku, tvrdí Lukáš Kohoutek.

Ako sa vyštudovaný katolícky teológ stane profesionálnym bojovníkom proti fajčeniu?

Náhodne, hľadal som si študentskú brigádu. Keďže som roky pôsobil ako skautský vedúci, mal som blízko k práci s deťmi. Nakoniec som narazil na programy prevencie proti fajčeniu Českej koalície proti tabaku, kde som začal pracovať ako lektor a už som pri tom ostal.

Nechceli ste byť kňazom?

V hre bola aj táto línia, ale život sa vyvinul trochu inak.

Vy sám ste fajčili len raz vo svojom živote – na vlastnej svadbe, keď vás k tomu „vyhecovali“ kamaráti. Čo vlastne odlišuje tých, čo cigaretám podľahnú, od tých, ktorí sa im bez problémov vyhnú?

Adiktológovia dnes pracujú s konceptom, že závislosť ako taká je len jedna. Ide o čosi vnútri človeka, čo si priebežne hľadá nejaké uplatnenie. Potom už záleží na príležitosti, čomu konkrétne ten človek podľahne.

Vplyv na to má množstvo faktorov – prostredie, v ktorom vyrastáme, naše okolie, kamaráti a podobne. Človek obvykle robí len to, čo vníma ako normu vo svojom okolí a okolnosti našu striehnucu závislosť najčastejšie vedú k používaniu tabaku. Hneď za ním nasleduje alkohol, marihuana, prípadne tvrdšie drogy.

Dá sa explicitne povedať, že fajčiari si môžu za svoj zlozvyk sami? Logika hovorí, že áno, ale ak niekto vyrastal v rodine, kde sa bežne doma fajčilo, je vinné dieťa, ktoré tomu neskôr podľahne? Za socializmu sa trebárs fajčilo všade – v bytoch, kanceláriách aj v ordináciách u lekárov.

Otázka viny sa nedá ľahko zodpovedať. Je to ovplyvnené spoločenským kontextom. Ak sa raz v našom bezprostrednom okolí veľa fajčí, je vysoko pravdepodobné, že závislosť, ktorú si v sebe všetci nesieme, sa zahryzne práve do fajčenia. Ak sa okolo nás veľa pije, skôr si nájdeme cestu k alkoholu.

Na druhej strane, to, že sú okolo nás nejaké podmienky, nás nezbavuje zodpovednosti za vlastné zdravie. Nechcem teda tvrdiť, že fajčiari si za to môžu len sami, ale necítim potrebu ich ani ospravedlňovať. Zodpovednosť dospelého jednotlivca nemožno poprieť, finálne rozhodnutie je na každom z nás.

Necítite vo vašom boji márnosť, keď vo vysokej politike v Česku pôsobia minimálne dvaja politici, ktorí škodlivé účinky fajčenia verejne relativizujú až zosmiešňujú? Mám na mysli senátora Jaroslava Kuberu z ODS a prezidenta Miloša Zemana. Kubera sa dokonca pred rokmi v relácii Máte slovo, ktorú na ČT moderuje Michaela Jílková, snažil navodiť dojem, že fajčenie je zdravé.

Musíme rozlišovať dve roviny – politickú a expertnú. Nik z expertov nepovie, že fajčenie neškodí zdraviu, panuje v tom absolútna zhoda. Je jasne preukázané, že fajčenie zabíja, prináša ochorenia a zhoršuje tie existujúce. Politici si, naopak, vyberajú názory podľa toho, čo sa im práve hodí. Nepredpokladám, že by niektorý človek veril, že politik vždy hovorí pravdu, taký naivný nik nie je.

Čo si vy osobne myslíte o fajčiaroch? Že sú hlupáci? Lebo faktom je, že si zdravie poškodzujú vedome a zámerne.

Nemyslím si, že sú hlúpi, lebo rozumiem, aká silná dokáže byť závislosť od tabaku a s akými abstinenčnými príznakmi sa musia vyrovnávať, kým sa situácia zlepší. My im ich síce dokážeme zmierniť, ale nie eliminovať.

Fajčenie je primárne choroba, ktorá je vo svojej fyzickej zložke relatívne ľahko liečiteľná, v psycho-sociálnej rovine však vyžaduje obrovskú spoluprácu pacienta. Ak nemá vôľu prestať fajčiť, nikdy sa nevylieči.

V tom je rozdiel v porovnaní trebárs s angínou. Ak ju dostanete a nebudete sa chcieť uzdraviť, pričom však budete brať antibiotiká, zbavíte sa jej aj proti vlastnej vôli. Pri fajčení to, žiaľ, bez vôle chorého nejde.

Existuje o tom dokonca aj humorné vyjadrenie, že „prestať fajčiť nie je ťažké, sám som to urobil už tisíckrát“. Vy závislosť od tabaku prirovnávate k závislosti od heroínu, tak ste to aspoň povedali v Českej televízii v roku 2014. Nie je to prehnané?

Vôbec nie. Existujú štúdie, ktoré porovnajú úpornosť pri odvykaní od tabaku aj od heroínu. A baženie po nikotíne je u fajčiara naozaj obdobné ako baženie po heroíne u drogovo závislého. Rozdiel je v následkoch užívania týchto látok.

Podľa vás by fajčiari nemali skúšať prestať fajčiť sami, lebo majú len trojpercentnú šancu, zatiaľ čo s odborníkom stúpa na desať až dvadsať percent. Ako to ide dokopy s tým, čo ste povedali pred chvíľou – že ide o relatívne ľahko liečiteľnú chorobu?

Na Národnej linke pre odvykanie máme úspešnosť štyridsať až štyridsaťštyri percent. Áno, je jasné, že ľudia, ktorí nás na linke kontaktujú, už majú pomerne vysokú motiváciu prestať fajčiť, takže aj úspešnosť je vyššia.

Pri všeobecnejšej populácii fajčiarov by tie percentá zodpovedali tomu, čo ste uviedli. Napriek tomu niet pochýb, že kontaktovanie odborníka znamená mnohonásobne väčšiu šancu uspieť. Závislosti sa fakt nedá zbaviť lusknutím prstov a frustrácia zo zlyhania pri odvykacích pokusoch nakoniec mnoho ľudí od zanechania fajčenia odradí.

Prečo to vlastne nejde vlastnými silami? Prečo zlyháva naša pevná vôľa?

Musíme si rozdeliť fajčiarsku populáciu. Sú v nej ľudia, ktorí majú len psycho-sociálnu závislosť, čiže nie sú fyzicky závislí od nikotínu a pri fajčení ich držia skôr rituály okolo neho. Druhú skupinu tvoria práve tí, čo sú závislí i fyzicky. Podľa typu závislosti sa potom nastavuje aj terapia.

Pevná vôľa zlyháva, lebo človeku chýba podpora okolia a práve odborníka. Ak vás niekto podporuje na báze motivačných rozhovorov či kognitívno-behaviorálnej terapie, upevňuje tým aj vašu vôľu a vlastnú motiváciu.

Poviem to na príklade štúdia medicíny. Ak bude laik pitvať stovky a tisíce tiel, raz zrejme pochopí anatómiu človeka, bude mu to však trvať strašne dlho. Ak však pôjde rovno za tými, ktorí vedia, ako telo funguje, naučí sa to pomerne rýchlo. Tak funguje aj naša služba – na základe skúseností tisícov klientov a odborného tréningu zefektívňujeme proces učenia sa životu v abstinencii.

Poznám viacerých fajčiarov, ktorí sa boja prestať, lebo by stučneli. Platí, že každý, kto s tým skoncuje, výrazne priberie?

Fyziologicky priberie možno pol kilogramu. Nikotín ovplyvňuje tráviaci systém a fajčiar má horšie vstrebávanie živín. Priemerný fajčiar je však približne len o pol kilogramu ľahší, než by bol, keby nefajčil.

Prečo teda ľudia priberajú 15 až 20 kilogramov?

Lebo zmenia stravovacie návyky a začnú rituály spojené s fajčením nahrádzať rituálmi spojenými s jedlom. Fajčiar potrebuje možno stokrát, možno tisíckrát denne zamestnávať ruku a ústa. Čo je najlepšia náhrada na zamestnanie rúk a úst? Jedlo. Žiaľ, často ide o jedlo výraznejšej chuti, teda sladké alebo slané. Kilogramy potom, logicky, letia hore.

Preto ľuďom odporúčame, aby stále mali pri sebe nakrájanú zeleninu – mrkvu, kaleráb, uhorku, papriku a podobne. Možno to jesť na kilá a nik z toho nepriberie. Okrem toho dostanú do tela vlákninu, ktorá im pomôže, keďže častým začiatočným sprievodným znakom skoncovania s fajčením je zápcha.

Platí to isté, čo u alkoholikov, že ak niekto prestane fajčiť, nesmie si už nikdy zapáliť, lebo skĺzne k recidíve?

Presne tak. Navždy bude abstinujúcim fajčiarom. Ak by si zapálil, závislosť by sa obnovila.

Fajčiari dnes majú ku klasickým cigaretám aj alternatívy – zahrievaný tabak alebo elektronické cigarety s takzvanými e-liquidmi. Je už štúdiami preukázané, či škodia menej, alebo sa to zatiaľ deklaruje bez dôkladného preskúmania?

Jedna

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Rozhovory

Teraz najčítanejšie