Dokument Apollo 11 vzbudzuje úctu k ľudskému umu a nadchýna k humanite

Zvádza, aby sa prvé pristátie človeka na Mesiaci zúžilo na astronauta Neila Armstronga a jeho pamätnú vetu o malom kroku pre človeka, ale veľkom skoku pre ľudstvo, no nový dokument Apollo 11 (2019) pôsobivo ukazuje, o aký gigantický projekt išlo – financiami, nasadením aj ideálmi.

V polovici 60. rokov minulého storočia, keď vrcholili prípravy na let človeka na Mesiac, pracovalo na programe Apollo až 400-tisíc ľudí, od dodávateľov papiera po vesmírnych inžinierov a matematikov.

NASA si vtedy z federálneho rozpočtu ukrojila viac ako 4 percentá HDP a celkové náklady na pilotované lety na Mesiac presiahli 25 miliárd dolárov, čo by dnes bolo okolo 200 miliárd.

Išlo aj o významný politický projekt – Spojené štáty bojovali vo Vietname, v mestách boli sociálne nepokoje a zúrila studená vojna. Veľký cieľ dostať človeka na Mesiac mal krajinu spojiť a svetu ukázať, že USA sú technologickou veľmocou.

Pristátie na Mesiaci sledovalo 600 miliónov divákov v čase, keď nás na Zemi neboli ani 4 miliardy, navyše režimy v Moskve a Pekingu televízny prenos zakázali.

Tímový projekt

Dokument Apollo 11 dáva prvému pristátiu človeka na Mesiac pocit majestátnosti, ktorý možno po 50 rokoch – keď sme si zvykli na ISS, družice v hlbokom vesmíre alebo sondy na Marse – stratil.

Sympaticky sa nesústredí len na Neila Armstronga a Buzza Aldrina, dvojicu hrdinov, ktorí vystúpili na Mesiac (tretí člen posádky Michael Collins zotrval vo veliteľskom module Columbia, ktorý krúžil okolo Mesiaca) a „zlízli smotanu“, pretože ukazuje, že išlo o tímový projekt tisícov vedcov, lekárov, inžinierov či pracovníkov letovej zmeny, ktorí ťahali za jeden povraz.

Režisér Todd Douglas Miller si prešiel 11-tisíc hodín záznamov a do filmu zaradil značnú časť záberov, ktoré diváci ešte nikdy nevideli. Dokument je v 70-milimetrovej kvalite, čo zvádza, aby si ho divák vychutnal v kine na veľkom plátne.

Film nemá moderátora, ktorý by komentoval udalosti a dej posúval ďalej, a vystačí si s dobovými audiozáznamami a komunikáciou medzi astronautmi a riadiacim strediskom. Dokument sa sústredí výhradne na Apollo 11 a jeho hlavných protagonistov – diváka nerušia žiadne odbočky, takže na ploche 90 minút prežije niekoľkodňovú anabázu letu na Mesiac.

Zem sa otriasala

Mnohé zábery pôsobia veľkolepo. Keď na úvod filmu vezú raketu Saturn V na rampu 39A, pracovníci NASA vedľa nej vyzerajú ako mravce. Až vtedy si človek uvedomí, že raketa mala na výšku 111 metrov, čo je výška budovy Národnej banky Slovenska.

„Keď nastal zážih, raketa sa ponorila do oblaku plynov, prachu a plameňa. V duchu som si povedal ,preboha, snáď sa nič nestalo‘. Niečo také som predtým nevidel, takže som mal obavy. O chvíľu začala špička rakety vystupovať z oblaku, tak som si povedal, že to je asi normálne. Hluk z raketových motorov bol taký veľký, ako keby vám strieľali guľometom pri uchu. Zem sa ľahko otriasala,“ okomentoval v rozhovore pre Denník N zážitok zo štartu rakety československý novinár Karel Pacner, ktorý vycestoval do Spojených štátov, aby zdokumentoval let Apolla 11.

Dobové zábery ukazujú, že si vôbec nevymýšľal – rachot pri štarte ohlušoval aj vo vzdialenosti niekoľkých kilometrov. Do rakety napumpovali 1300 ton kerozínu (leteckého petroleja) a kvapalného kyslíka a ak by raketa vybuchla, explózia by sa dala prirovnať k výbuchu menšej atómovej bomby.

Efekt celkového pohľadu

Zábery z vesmíru vyrážajú dych, podobne ako pred pár rokmi vo filme Gravitácia, tentokrát však ide o reálne prostredie. Letová smena aj astronauti sa rozplývajú nad krásou Zeme, ktorá sa vynára spoza Mesiaca, a obdivujú aj náš prirodzený satelit.

Mimochodom, psychológovia v minulých rokoch popísali takzvaný „efekt celkového pohľadu“ (v angl. overview effect) – silnú emocionálnu reakciu, ktorú v astronautoch spúšťa pohľad na Zem z vesmíru.

Mnohí z nich sa zverili, ako sa ich vo vesmíre zmocnili pocity spolupatričnosti a humanity a túžby prekonať vzájomné rozdiely smerom k všeobjímajúcej láske k celému ľudstvu a Zemi.

Film Apollo 11 má takú ambíciu – vzbudzuje úctu k ľudskému umu, ktorý prekonáva hranice vedecké a nadchýna k humanite, aby sme prekonali hranice ľudské a viac si vážili jeden druhého a Zem, náš jediný domov.

Bledomodrá bodka

V podobnom duchu sa zamyslel fyzik Carl Sagan, keď rozjímal nad významom fotky Zeme s názvom „Pale Blue Dot“ (bledomodrá bodka), ktorú sonda Voyager spravila zo vzdialenosti šiestich miliárd kilometrov: „Premýšľajme znovu o tej bodke. To je ‚tu‘, to je náš domov, to sme my. A na nej každý, koho milujete, každý, koho poznáte, každý, o kom ste kedy počuli, každá ľudská bytosť, ktorá kedy žila, žila práve tu.“

Sagan dodal: „Zem je zatiaľ jedinou známou planétou, ktorá poskytla útočisko životu. Nie je žiadna iná, prinajmenšom v blízkej budúcnosti, na ktorú by sa náš druh mohol presťahovať. Navštíviť áno, osídliť ešte nie… Neexistuje zrejme lepší príklad našej domýšľavosti a pýchy ako tento vzdialený obrázok nášho malinkého sveta. Pre mňa to podčiarkuje našu zodpovednosť, aby sme s druhými komunikovali láskavejšie a chránili a opatrovali túto bledomodrú bodku, jediný domov, ktorý sme kedy poznali.“

Apollo 11 mal premiéru v januári na festivale Sundance a vidieť ho mohli aj návštevníci filmového festivalu v Karlových Varoch. Považuje sa za vážneho kandidáta na Oscara v kategórii dokumentov. Film sa premieta aj na Slovensku, v nasledujúcich dňoch ho možno vidieť v Bratislave, Žiline, Poprade, Košiciach a ďalších mestách.