Denník N

O kríze stredného veku

V týchto dňoch vychádza vo vydavateľstve Slovart kniha o bratislavskom krematóriu Ferdinanda Milučkého. Foto - Olja Triaška Stefanović
V týchto dňoch vychádza vo vydavateľstve Slovart kniha o bratislavskom krematóriu Ferdinanda Milučkého. Foto – Olja Triaška Stefanović

Človek si zvyčajne zaobstará niečo, čo mu aspoň iluzórne vráti pocit slobody, voľnosti a radosti zo života.

Okolo štyridsaťpäťky začína naše telo vykazovať prvé výrazné znaky opotrebovanosti. Prestávame vidieť malé písmená, sme unavenejší, potrebujeme viac času (takmer na všetko) a sex už ani zďaleka nie je to najvzrušujúcejšie, čo si vieme predstaviť. Ak si ho ešte vôbec dokážeme predstaviť. Kolonoskopia určite nie je adekvátnou náhradou. Navyše sa čoraz častejšie ocitáme pri pultíku krematória v úlohe pohrebných rečníkov.

„No, čo sa dá robiť. Míňame sa,“ povedala mi nedávno krstná mama.

V princípe sa zatiaľ nemám(e) na čo sťažovať, ale čoraz častejšie premýšľam(e) nad smrťou a uvažujem(e), čo podnikneme so zvyškom nášho života.

„Taxikár mi včera vravel, že najlepšiu prácu mal u smetiarov. Výborný plat a domov šiel už o druhej. Nechcel by si?“ navrhla mi pri raňajkách moja žena, keď videla, ako zúfalo sa tvárim.

Zmena by mi pomohla asi tak ako teórie o tom, že „ľudia celé stáročia zomierali na hranici stredného veku a preto sa nám toto obdobie vpísalo do kolektívneho podvedomia ako čas blížiacej sa smrti“.

Človek má pocit, že musí konečne urobiť razantné rozhodnutie. A tak si zvyčajne zaobstará niečo, čo mu aspoň iluzórne vráti pocit slobody, voľnosti a radosti zo života. Napríklad kerku na zadku.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Teraz najčítanejšie