utorok

Raz a navždy si treba uvedomiť, že z Ruska nič, ale vôbec nič nezískame

Konsenzus o zahraničnopolitických prioritách Slovenska sa rozpadol, treba ho obnoviť.

Autor je riaditeľom CENAA,
štátny tajomník MO SR v rokoch 2010 - 2012

To, že zahraničná politika sa spolu s bezpečnosťou dostala do popredia politickej a spoločenskej diskusie, je už klišé, hoci veľmi pravdivé. Veľká časť štátov, predovšetkým tých v našom bezprostrednom okolí, využila vzostup týchto politík na potvrdenie, objasnenie svojich stanovísk, záujmov, prípadne na väčšiu profiláciu.

Všade boli politické a spoločenské procesy ktoré k tomu viedli rozdielne, jedna vec je však spoločná. Či už hovoríme o pobaltských štátoch, Poľsku alebo Rumunsku, ich zahraničné a bezpečnostné politiky sa vyprofilovali, stali sa čitateľnejšími ako kedykoľvek predtým.

Dokonca sa dá povedať, že často prekonali syndróm „menších štátov“ v oblasti zahraničnej politiky a namiesto diskusií na taktickej úrovni sa pre vojnu na východe naučili myslieť – a v neposlednom rade konať – na strategickej úrovni.

Záblesky v politickom provincializme

Nie je to, samozrejme ideálne, politické diskusie sú zo svojej podstaty iné ako expertné, ale práve politika má možnosť presadzovať otázky strategickej hĺbky a významu.

V Rige, Varšave či Bukurešti politické elity a experti diskutujú o problémoch spojených s celoeurópskou bezpečnosťou, budúcnosťou transatlantickej bezpečnostnej architektúry, o úlohe zahraničnej politiky Európskej únie či efektivite bezpečnostných záruk Aliancie. Napríklad otázku sankcií proti Rusku vnímajú v kontexte jej strategického významu a v širšom rozmere vzťahov NATO/EÚ – Rusko.

Na Slovensku sú takéto politické debaty skôr výnimočné, sú zábleskami v politickom provincializme, pre ktorý je dôležitejšie získanie zopár hlasov navyše či niekoľkostotisíc eur ako dlhodobé strategické záujmy. Pričom schopnosť vládnych elít diskutovať na patričnej intelektuálnej úrovni a vnímať strategické súvislosti nie je nevyhnutne spojená s veľkosťou krajiny, pozri príklad pobaltských štátov.

Skôr je výsledkom obmedzenosti, keď sa zahraničná politika či bezpečnosť začína a končí pri voličských preferenciách (podľa sociologických prieskumov menšej) časti obyvateľstva s rusofilnými sympatiami.

Navyše čo sa týka odborného potenciálu, či už hovoríme o odborníkoch na ministerstve zahraničných vecí či v think-tankoch, Slovensko na tom nie je horšie ako napríklad pobaltské štáty (s Poľskom sa, samozrejme, porovnávať nemôžeme). Len vládna strana a jej najvyšší predstavitelia by mali pozerať trošku ďalej, keďže sa svet nekončí pri Sobranciach, Hnúšti, Bratislave či Námestove. A z pohľadu konzekvencií je v podstate jedno, či takýto postoj k zahraničnej a bezpečnostnej politike vyplýva z mentálnej výbavy alebo z cynickej vypočítavosti. Je to na škodu, tak či onak. Nasledujúce riadky budú pokusom o trošku širší pohľad na slovenskú zahraničnú a bezpečnostnú politiku.

Varšava je bližšie než Moskva

Prvým odporúčaním je revitalizácia visegrádskej spolupráce a prehĺbenie strategického partnerstva s Poľskom. V4 stále vynikajúco funguje na expertnej úrovni, ale v strategických otázkach sa de facto rozpadla.

Mali by sme si uvedomiť, že Varšava je bližšie ako Moskva. Chápem, že je príjemnejšie počúvať českého a rakúskeho premiéra ako poľského, ktorý môže byť kritický k našim postojom, ale fakty a strategické záujmy nepustia.

Mali by sme presadzovať užšiu spoluprácu v oblasti obranného plánovania a spoločnú bezpečnostnú stratégiu V4 (ale to by sme sa mali starať aj o našu z roku 2005!), a nie len alibisticky sa pridávať, ak to niekto navrhne. Slovensko by tiež malo zvážiť účasť na niektorých poľských obranných projektoch, ktoré budú mať vplyv na bezpečnosť celého nášho regiónu (napríklad protiraketová obrana).

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Sme závislí len od vás! Predplaťte si nás

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |