Denník N

Raz a navždy si treba uvedomiť, že z Ruska nič, ale vôbec nič nezískame

Ruský prezident Vladimir Putin a slovenský premiér Robert Fico. Foto – AP
Ruský prezident Vladimir Putin a slovenský premiér Robert Fico. Foto – AP

Konsenzus o zahraničnopolitických prioritách Slovenska sa rozpadol, treba ho obnoviť.

Autor je riaditeľom CENAA,
štátny tajomník MO SR v rokoch 2010 – 2012

To, že zahraničná politika sa spolu s bezpečnosťou dostala do popredia politickej a spoločenskej diskusie, je už klišé, hoci veľmi pravdivé. Veľká časť štátov, predovšetkým tých v našom bezprostrednom okolí, využila vzostup týchto politík na potvrdenie, objasnenie svojich stanovísk, záujmov, prípadne na väčšiu profiláciu.

Všade boli politické a spoločenské procesy ktoré k tomu viedli rozdielne, jedna vec je však spoločná. Či už hovoríme o pobaltských štátoch, Poľsku alebo Rumunsku, ich zahraničné a bezpečnostné politiky sa vyprofilovali, stali sa čitateľnejšími ako kedykoľvek predtým.

Dokonca sa dá povedať, že často prekonali syndróm „menších štátov“ v oblasti zahraničnej politiky a namiesto diskusií na taktickej úrovni sa pre vojnu na východe naučili myslieť – a v neposlednom rade konať – na strategickej úrovni.

Záblesky v politickom provincializme

Nie je to, samozrejme ideálne, politické diskusie sú zo svojej podstaty iné ako expertné, ale práve politika má možnosť presadzovať otázky strategickej hĺbky a významu.

V Rige, Varšave či Bukurešti politické elity a experti diskutujú o problémoch spojených s celoeurópskou bezpečnosťou, budúcnosťou transatlantickej bezpečnostnej architektúry, o úlohe zahraničnej politiky Európskej únie či efektivite bezpečnostných záruk Aliancie. Napríklad otázku sankcií proti Rusku vnímajú v kontexte jej strategického významu a v širšom rozmere vzťahov NATO/EÚ – Rusko.

Na Slovensku sú takéto politické debaty skôr výnimočné, sú zábleskami v politickom provincializme, pre ktorý je dôležitejšie získanie zopár hlasov navyše či niekoľkostotisíc eur ako dlhodobé strategické záujmy. Pričom schopnosť vládnych elít diskutovať na patričnej intelektuálnej úrovni a vnímať strategické súvislosti nie je nevyhnutne spojená s veľkosťou krajiny, pozri príklad pobaltských štátov.

Skôr je výsledkom obmedzenosti, keď sa zahraničná politika či bezpečnosť začína a končí pri voličských preferenciách (podľa sociologických prieskumov menšej) časti obyvateľstva s rusofilnými sympatiami.

Navyše čo sa týka odborného potenciálu, či už hovoríme o odborníkoch na ministerstve zahraničných vecí či v think-tankoch, Slovensko na tom nie je horšie ako napríklad pobaltské štáty (s Poľskom sa, samozrejme, porovnávať nemôžeme). Len vládna strana a jej najvyšší predstavitelia by mali pozerať trošku ďalej, keďže sa svet nekončí pri Sobranciach, Hnúšti, Bratislave či Námestove. A z pohľadu konzekvencií je v podstate jedno, či takýto postoj k zahraničnej a bezpečnostnej politike vyplýva z mentálnej výbavy alebo z cynickej vypočítavosti. Je to na škodu, tak či onak. Nasledujúce riadky budú pokusom o trošku širší pohľad na slovenskú zahraničnú a bezpečnostnú politiku.

Varšava je bližšie než Moskva

Prvým odporúčaním je revitalizácia visegrádskej spolupráce a prehĺbenie strategického partnerstva s Poľskom. V4 stále vynikajúco funguje na expertnej úrovni, ale v strategických otázkach sa de facto rozpadla.

Mali by sme si uvedomiť, že Varšava je bližšie ako Moskva. Chápem, že je príjemnejšie počúvať českého a rakúskeho premiéra ako poľského, ktorý môže byť kritický k našim postojom, ale fakty a strategické záujmy nepustia.

Mali by sme presadzovať užšiu spoluprácu v oblasti obranného plánovania a spoločnú bezpečnostnú stratégiu V4 (ale to by sme sa mali starať aj o našu z roku 2005!), a nie len alibisticky sa pridávať, ak to niekto navrhne. Slovensko by tiež malo zvážiť účasť na niektorých poľských obranných projektoch, ktoré budú mať vplyv na bezpečnosť celého nášho regiónu (napríklad protiraketová obrana).

Druhým je presadzovanie silnejšej Severoatlantickej aliancie, ktorú potrebujeme viac ako kedykoľvek predtým. V podstate sa naplnil scenár, pre ktorý sme pred viac ako desaťročím do NATO vstúpili: obnovená revanšistická zahraničná politika Ruska ohrozujúca stabilitu a bezpečnosť v Európe. Mali by sme sa snažiť o presný opak toho, čo môže byť výsledkom premiérovej komunikácie.

Všetkými možnými politickými prostriedkami by sme sa mali zasadzovať o silnejšiu, prípadne stálu aliančnú prítomnosť v našom regióne, a aj na Slovensku. Sú to naši spojenci, najbližší. Ak sú silnejší oni, sme silnejší aj my.

Ak si alibisticky myslíme, že v prípade konfliktu sa budeme môcť hrať na pštrosa, ktorý prečká zlé časy s hlavou strčenou do piesku, tak sa tragicky mýlime. Spoľahnúť sa na to, že pobaltské krajiny a Poľsko to „chytia“ a my nie, lebo Slovensko nie je na hlavnej strategickej osi potenciálneho konfliktu, je buď ignorácia alebo nevedomosť v oblasti strategického a operačného plánovania.

Podpora Ukrajiny

Tretím odporúčaním je oveľa jednoznačnejšia podpora ukrajinskej integrácie do európskych a euroatlantických štruktúr (ak sa tak Ukrajinci sami rozhodnú). Ťažko si dnes dokážem predstaviť dôležitejší záujem Slovenska, navyše téma by sa mohla stať motorom spolupráce s Poľskom.

Treba prestať s komunikáciou ruských postojov a ruskej interpretácie vojny na východe Ukrajiny z úrovne najvyšších vládnych predstaviteľov a niektorých funkcionárov parlamentu, lebo je to lož a vyslovene nám to škodí. Na členstvo Ukrajiny v Únii a Aliancii sa treba pozerať cez prizmu celo­európskej bezpečnosti, horribile dictu, štátnicky a strategicky, a nie podľa toho, čo chce počuť elektorát. Osud kontinentu je dôležitejší ako osobné preferencie politikov či dve-tri percentá v prieskumoch verejnej mienky. Teraz sa rozhoduje o budúcej podobe Európy, nie je jedno, na ktorej strane sme. Len si to treba uvedomiť.

Štvrtým bodom je, aby Slovensko stálo na čele štátov, ktoré sa snažia o revíziu Partnerstva za mier (NATO) a Východného partnerstva (EÚ). Nemali by sme sa skrývať za úradnícke formulácie, nemali by sme nasledovať iniciatívy iných, ale mohli by sme sa stať myšlienkovým lídrom. Jasne formulovať záujmy a hodnoty, dať ich do celoeurópskeho kontextu a začať ich presadzovať. Teraz je čas a príležitosť formulovať svet okolo nás.

Na tradičnú repliku premiéra, ktorý rád pripomína, že Slovensko je malý štát, ktorý nič neovplyvní, by som odpovedal: Okrem toho, je to provincialistický fatalizmus, existujú jasné príklady o opaku. Napríklad za konceptom Východného partnerstva stáli pôvodne Poľsko a Švédsko, dôležité, ale nie najväčšie štáty Únie.

Sila myšlienok, jasná strategická vízia a odvaha presadzovať ich boli v tomto prípade silnejšie ako politická či ekonomická váha. Chce to však aj ambíciu spraviť niečo viac, ako len vyhrať ďalšie voľby.

Ruská stratégia

S tým súvisí aj ďalší bod, vypracovať a dôsledne dodržať stratégiu voči Rusku. Mali by sme definovať, čo chceme dosiahnuť, aké sú naše záujmy, hodnoty a ako sa to celé hodí do kontextu politík Únie a NATO. A nemal by to byť len zdrap papiera, ale mali by sme podľa toho postupovať.

Keď hovoríme o stratégii, tak by sme sa nemali zaseknúť na úrovni niekoľko stotisíc eur, keď hovoríme napríklad o sankciách, ale mali by sme hovoriť o tom, ako to ovplyvní strategické voľby Ruska. A čo môžeme urobiť, aby sme ovplyvnili tieto voľby. Raz a navždy si treba uvedomiť, že z Ruska nič, ale vôbec nič nezískame, ani ak sa budeme hrať na trójskeho koňa v rámci Únie. Dokonca ani nezmyselnými cestami do Moskvy, len si ďalej poškodzujeme náš obraz v očiach partnerov.

Piatym odporúčaním je, že treba konečne začať hovoriť pravdu o obrannom rozpočte. Hoci sme sa vo Walese zaviazali, že do roku 2020 zvýšime obranné výdavky na 1,6 percenta HDP, súčasné trendy ukazujú ťažkú stagnáciu na úrovni jedného percenta. Preto by bolo treba buď rýchlo pridať, alebo ak na to vláda nemá politickú vôľu, tak je lepšie priznať, že v roku 2016 to nebude 1,6, ale len povedzme 1,4. Čo je ešte stále realistické, ak sa nájde politická vôľa.

Je to lepšie ako naďalej zotrvávať na schizofrenických postojoch, keď partnerom bez mihnutia oka predkladáme nereálne stanoviská. Akurát stratíme dôveryhodnosť a vážnosť v ich očiach. Navyše je evidentné, že je nevyhnutné navýšiť obranný rozpočet. Ak nechceme v blízkej budúcnosti dopustiť úplný rozpad ozbrojených síl, tak musíme konať už teraz.

Zbohom Cypru

Šiestym bodom je komplexné prehodnotenie účasti ozbrojených síl v zahraničných operáciách a ukončenie účasti na operácii OSN na Cypre, ktorú nepochopiteľne držíme ako svätú kravu. Nikto okolo nás tam nemá dôležitejší kontingent. Nanešťastie sa otázka slovenskej účasti na misii UNFICYP úplne iracionálne spolitizovala a nedokážeme vystúpiť z toho začarovaného bludného kruhu. Jediné, čo obhajcovia hovoria, že Slovensko tam zohráva dôležitú úlohu v bikomunitárnom dialógu, čo je určite významné, ale ani zďaleka nepripomína naše strategické záujmy.

Slovensko tam nemá žiadne strategické, ekonomické či iné záujmy, navyše charakter misie na rozdiel od napríklad Afganistanu vôbec neprispieva ku kvalitatívnej transformácii ozbrojených síl. Súhlasí s tým drvivá väčšina odborníkov či vojakov, len o tom nehovoria. Iracionalita a politika, v tomto prípade v tom zlom zmysle slova, vyhráva nad rozumom.

Treba však otvoriť diskusiu o možnostiach účasti na budúcich operáciách Únie v Afrike, lebo tie prídu. A prídu aj požiadavky úniového lídra v tejto oblasti, Francúzska, o zapojenie sa. Preto treba byť pripravený: čo môžeme ponúknuť a za akých podmienok.

Myslieť globálne

Siedmym odporúčaním je začať myslieť globálne. Hoci je to, uznávam, ťažké, keď sme si neosvojili ani schopnosť myslieť v európskom kontexte. No ani európsky kontext, ktorý bol vzhľadom na dominanciu starého kontinentu v bezpečnosti a zahraničnej politike dlho prirodzený a viac-menej postačujúci, už nestačí. Musíme vidieť, že svet sa drasticky mení pred našimi očami.

USA zostávajú najdôležitejšou a jedinou globálnou mocnosťou aj dlhodobo, ale vzostup Číny, Indie a ďalších hráčov je evidentný: žiaľ, väčšinou na úkor mocenského úpadku Európy. Pred dverami máme problémy Afriky, predovšetkým Sahelu, ktorý bude zohrávať čoraz väčšiu úlohu v európskej zahraničnej politike.

Posledné, ôsme odporúčanie, je znovuvybudovať konsenzus v otázkach zahraničnej a bezpečnostnej politiky. To, čo sa stalo za posledný rok a pol, je veľmi nešťastné a v značnej miere determinuje hlas Slovenska v zahraničí. Diplomacia bude silnejšia, ak sa bude môcť oprieť o ľudský potenciál celej diplomatickej, politickej a expertnej komunity. V tomto procese by mali zohrávať koordinačnú úlohu ministerstvo zahraničných vecí a ministerstvo obrany.

Navyše je veľmi nešťastné, ak ku strategickým otázkam máte často iné či odporujúce stanoviská premiéra, ministerstva zahraničia či predsedu európskeho výboru Národnej rady. To si však, samozrejme, žiada vôľu a ambíciu tvoriť svet okolo nás.

Teraz najčítanejšie