Denník N

Diela Petra Meluzina žili zväčša len krátko, no ich význam je neprehliadnuteľný

Peter Meluzin (1947 – 2019). Foto – archív PGU
Peter Meluzin (1947 – 2019). Foto – archív PGU

O vážnych veciach hovoril výtvarník Peter Meluzin prostredníctvom irónie a absurdity, píše kurátorka Mira Sikorová-Putišová, ktorá s ním úzko spolupracovala na monografii a výstave.

„Tieto diela boli robené in-situ, ale tiež no future,“ povedal Peter Meluzin v rozhovore z roku 2016. Toto konštatovanie som vnímala ako fakt – vzhľadom na jeho vplyv na podobu inštalácie a videoumenia v 90. rokoch, a zároveň ako paradox.

Autor z prvej generácie slovenských videoumelcov, ktorý dielam nových médií, ale aj akciám spred roku 1989 dával jedinečnú dikciu irónie, sebairónie a sarkazmu a ktorý svojou schopnosťou ísť pod povrch bežných vecí vizuálnym jazykom tlmočil absurdity vyplývajúce z príslušnej spoločenskej reality, nečakane zomrel v utorok 6. augusta 2019 vo veku nedožitých 72 rokov. Posledná rozlúčka bude v pondelok 11. augusta o 12.00 na cintoríne v Prievidzi.

Cloneline, 1998.
Home video, 1996.
Home video, 1996 (detail videoinštalácie).

Jeho diela žili len počas výstav

Spomínaný paradox je viditeľný v striedmom zastúpení jeho inštalácií a videoumenia v zbierkach slovenských galérií (i súkromných zberateľov). Je daňou za formy tohto umenia.

V 90. rokoch bolo pre akvizičnú prax galérií nové a bolo akoby príliš veľkým (a finančne náročným) „sústom“. Ako sám povedal, veľkú časť života prežil v miestnosti 4 × 4 metre. Ateliérom i mini nevyhnutným depozitárom len na niekoľko komponentov z videoinštalácií mu bola pivnica paneláku v Lamači.

Jeho inštalácie a videodiela naozaj „žili“ len počas prezentácií, následne boli rozobraté bez možnosti opätovného vystavenia. A pritom sa Peter Meluzin v 90. rokoch pravidelne zúčastňoval dôležitých výstav inštalácie, objektu a videoinštalácie na Slovensku i v zahraničí.

Na otázku, ako dokázal produkovať (prakticky bez podpory galérie) diela, ktoré v tých časoch vynikali komplikovaným technickým aparátom a pútali veľkorysou formou, uviedol, že zdroje na ich realizáciu získaval prácou v grafickom dizajne a reklame, ktorej mechanizmy však v tvorbe spätne ironicky komentoval i „podvraťácky“ využíval.

Scarabeus (Theory of everything), 2007, detail videoinštalácie z výstavy v – idea.
Televangelium, 1996.
Televangelium, 1996 (detail videoinštalácie).

Autor prekvapivej pointy

Autentický jazyk diel Petra Meluzina spočíva v ich konštrukcii bez ohľadu na to, či ide o akciu, inštaláciu alebo videodielo. Komponoval ich tak, aby vytvárali významové a pri nových médiách aj akcentované vizuálne protirečenia, smerujúce do prekvapivej pointy.

Staršie akcie realizované v časoch socializmu demaskovali – ako hovoril: „šroubovanie jedinca dobou“ a boli prejavom osobnej i umeleckej rezistencie. Novšie diela po roku 1990 komunikovali súkromie, no i vonkajší (socio)priestor človeka ovplyvneného vizuálnou kultúrou, najmä jej mainstreamovým prúdom, no výtvarník sa viacerými prácami dotkol aj témy klonovania a svojím videním poukázal na riziká spojené s jeho zlyhaním.

Prvkom, ktorým Peter Meluzin výrazne naformátoval podobu slovenského videoumenia, bolo privlastnené živé TV vysielanie – prostredníctvom zakomponovaného televízora. Ide o osobitú podobu takzvaného video readymadeu, v slovníku videoumenia nazývaného found footage, no tu je „nájdenou metrážou“ technický obraz sprostredkúvaný televíziou.

Ak dielo integrovalo program televízie bežiaci naživo, stalo sa zároveň pre divákovo vnímanie komplexne neuchopiteľné, vizuálne variabilné a nikdy neopakovateľné v tej istej podobe. TV vysielanie ako súčasť diela referovalo o jeho rozmachu po páde socializmu, no predovšetkým autorovi ponúklo možnosť revidovať tento fenomén s pre neho príznačnou dávkou skepsy voči jeho obsahu.

Peter Meluzin: Výmena artefaktov, 1981, akcia, Foto – archív P.M.
Výmena artefaktov, 1981, (sprievodná dokumentácia).
Peter Meluzin: Pokus o pracovnú analýzu vlastného tieňa, 1982, akcia. Foto – archív P. M. zo zbierky SNG.
Pokus o pracovnú analýzu vlastného tieňa, 1982 (sprievodná dokumentácia). Zo zbierky SNG.

Iné médiá, no rovnaký myšlienkový základ

Spôsob konštruovania inštalácií a videoinštalácií Petra Meluzina má svoj zdroj v druhej ťažiskovej oblasti jeho tvorby – v akciách.

Zodpovedá to téze, že inštalácia je formou koncentrovanej akcie, a v jeho prípade sú priestorové diela naozaj „preklopením“ myslenia a jazyka akčného umelca do iného média. Systém, akým akcie (vlastné i v spoluprácach s inými umelcami) vytváral, mali vždy striktne stanovený scenár, precíznu réžiu a časovú chronológiu, a tento systém využíval aj pri skladaní inštalácií a videoinštalácií.

V podstate išlo o obdobné, ale rovnako presné zrežírovanie situácie, čiže vytvorenie priestorového diela, kde každý artefakt mal svoje logické miesto. No bez ohľadu na médium, a to je najdôležitejšie – obe oblasti tvorby vždy dokladali zámer autora vyjadrovať vážne veci prizmou absurdity a irónie.

Na poslednom osobnom stretnutí sme s Petrom Meluzinom hovorili o videoumení na začiatku 90. rokov, špeciálne o neľahkých možnostiach jeho produkcie, ale i o spoluprácach s Júliusom Kollerom, no taktiež o podujatí Suterén (1989), z ktorého vzišla Skupina Čenkovej deti (P. Meluzin, M. Krén, J. Želibská, V. Oravec, M. Pagáč).

Jej aktivity, ktorej výsledkom boli výstavy I. poschodie a ON/OFF, konané v roku 1993, dokumentujú katalógy s textami výtvarného teoretika Radislava Matuštíka. Sú dôkazom snahy podporiť a iniciovať videotvorbu v našom prostredí, ale nepriamo referujú aj o dôležitosti kooperácie Petra Meluzina a Radislava Matuštíka ako tandemu, ktorého organizačné schopnosti posilnili pozíciu videoumenia v prvej tretine deväťdesiatych rokov.

Na tomto i viacerých predošlých stretnutiach som mala možnosť nahliadnuť do jeho archívov a dokumentácie tvorby, a ako vždy ma prekvapila precíznosť ich spracovania, no v podstate to logicky zodpovedalo dôkladnosti, s akou vždy pristupoval k vytváraniu diela.

Na chvíľu sme zvrátili pominuteľnosť

Keď sme koncipovali autorovu výstavu v – idea v Považskej galérii umenia, bolo evidentné, že priestorové možnosti nedovolia predstaviť akcie i nové médiá umelca. Stáli sme tak pred inšpiratívnou, no pomerne náročnou výzvou: opätovne sprítomniť neexistujúce videoinštalácie a rekonštruovať viaceré z nich.

Produkcia i príprava tejto  výstavy zostane pre mňa neopakovateľným zážitkom, lebo vďaka Petrovi Meluzinovi som poznala (a popri inštalácii ďalej spoznávala) súvislosti vzniku prezentovaných videodiel i ďalších, podávané jeho typickým humorom. No predovšetkým – hoci šlo o v podstate len o segment z jeho rozsiahlej tvorby, sme výstavou a rekonštrukciami jeho videoinštalácií aspoň trochu spochybnili vyjadrenie „in-situ, ale tiež aj no future“ a – aspoň načas – zvrátili ich pominuteľnosť.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie