Čo sme robili pred 30 rokmi: Ako som sa vyhol väzeniu

V téme Čo sme robili v roku 1989 zverejňujeme osobné spomienky Martina M. Šimečku a jeho hostí na udalosti a zážitky v priebehu roka, v ktorom padol komunistický režim, hoci takmer nikto nepredvídal, že sa to stane.

Môj otec v marci roku 1989 dokončil knihu „Koniec nehybnosti“, v ktorej predpovedal pád komunistického režimu. Sám sa však odvtedy až do novembra paradoxne uchýlil k pasivite, ktorá mala k nehybnosti dosť blízko.

Celé leto trávil na chalupe neďaleko Velkého Meziříčí, chodil s mojou mamou na huby, okopával záhradu a občas si sadol za písací stroj. Ako keby si povedal, že už urobil dosť, teraz sa dejiny hýbu aj bez neho a jemu stačí ich pozorovať.

Prišli sme za nimi s rodinou na celý august, lebo som sa chcel vyhnúť výročiu okupácie. Pred rokom, keď uplynulo od 21. augusta 1968 dvadsať rokov, so mnou komunisti vybabrali: vojaci ma zavolali na trojtýždňové manévre, ktoré som strávil v Malackách.

Bolo to odporné, lebo som mal mať ako kurič voľno, ale namiesto toho som trčal v kasárňach, aby ma mali komunisti pod dozorom. Preto som tentoraz ušiel na rodinnú chalupu na Moravu v nádeji, že tam ma vojaci a ich povolávací rozkaz nenájdu.

Bol som naivný. Štátna bezpečnosť vedela veľmi dobre, kde sme. Dva týždne pred augustovým výročím postávali pred bránou dvaja muži v oblekoch a keď otec namrzene vyšiel za nimi, povedali mu, aby sa neopovážil opustiť chalupu, lebo ho zadržia a zbytočne si posedí niekoľko dní vo väzenskej cele. Odkaz platil aj pre mňa. „Sú to hlupáci,“ povedal otec. „Aj tak som nemal v pláne niekam cestovať.“

Vtedy sme netušili, že naši priatelia v Bratislave plánujú demonštratívne položiť kytice k miestu, kde Rusi zastrelili Danku Košanovú. Môj otec by ich od toho asi odhováral, lebo by mu bolo jasné, ako to dopadne. Navyše nemal v obľube podobné gestá, považoval ich za zbytočne teatrálne.

Tentoraz sa ale mýlil. Z rádia Hlas Ameriky sme sa onedlho dozvedeli, že našich priateľov (Kusý, Čarnogurský, Ponická, Selecký, Maňák) zavreli. Na Slovensku sedelo od roku 1968 rádovo menej politických väzňov ako v Česku, preto bola taká hysterická reakcia slovenských komunistov šokujúca.

Zdvihla sa vlna solidarity s „bratislavskou päťkou“ a petičná akcia za ich prepustenie vytvorila po prvý raz prirodzené spojenectvo tých, ktorí ju podpísali. Aj vďaka tomu potom mohlo vzniknúť v novembri hnutie Verejnosť proti násiliu – rôznorodé spoločenstvo vtedajších revolucionárov už bolo vopred stmelené týmito podpismi.

Z historického pohľadu bolo teda gesto „bratislavskej päťky“ politicky veľmi predvídavé, ale môj otec šomral, že teraz bude jeho priateľ Miro Kusý v base a on sa bude musieť zo solidarity k nemu vrátiť z chalupy do Bratislavy.

On si už väzenia užil dosť, strávil v ňom vyše roka začiatkom 80. rokov, ale ja som tým, že som trávil august u rodičov na chalupe, premrhal príležitosť stať sa politickým väzňom. Keby som zostal v Bratislave, s veľkou pravdepodobnosťou by som sa totiž k nápadu tejto pätice pridal.

Niežeby mi to vtedy bolo ľúto, vôbec sa mi nechcelo do väzenia, stačili mi dva roky vojny. Ale keby boli vtedy ľudia vedeli, že o tri mesiace režim padne, možno by sa do väzenia sami hlásili po stovkách, aby si vylepšili životopisy. Chvalabohu, že predvídať je také ťažké, najmä pokiaľ ide o budúcnosť.