„Švédsky Hannibal Lecter“ sa priznal k 39 vraždám, v skutočnosti nespáchal ani jednu

V decembri roku 1990 vtrhli dvaja muži do banky v malom švédskom mestečku Grycksbo a pokúsili sa ju vykradnúť. Na hlavách mali kukly a masky Santa Clausa a snažili sa predstierať fínsky prízvuk.

No v meste ich poznali, takže ich ľahko odhalili a okamžite ich zatkli.

Mladšieho páchateľa odsúdili na tri a pol roka väzenia a 40-ročného Stureho Bergwalla poslali na psychiatriu, kde v 70. rokoch strávil päť rokov po tom, čo sexuálne obťažoval chlapcov.

V minulosti vážne bodol jedného človeka, bral drogy a dlhodobo užíval psychofarmaká.

Zhruba rok či dva od incidentu v banke sa Bergwall začal personálu psychiatrie priznávať k viacerým vraždám. Podľa vlastných slov ich vykonal až 39.

Celkovo ho obvinili z ôsmich vrážd. Bergwall sa stal najznámejším masovým vrahom Švédska a podľa masového vraha z filmu Mlčanie jahniat sa mu dostalo nelichotivej prezývky „švédsky Hannibal Lecter“ (dodajme, že drvivá väčšina duševne chorých sa nespráva násilne a je skôr obeťou násilných činov ako páchateľom).

Strata zmyslu pre objektivitu

Investigatívny novinár Hannes Råstam však zistil, že dôkazy, ktoré mali Bergwalla usvedčovať z vrážd, sú deravé. Dodatočné vyšetrovanie vskutku ukázalo, že Bergwall sa priznal k spáchaniu vrážd, ktoré nikdy nevykonal. V roku 2013 ho prepustili z nemocnice a dodnes je na slobode.

Škandinávskou krajinou prípad otriasol – ľudia sa pýtali, ako je možné, že psychiatrický pacient, ktorý sa nešikovne snažil vylúpiť banku, dokázal presvedčiť policajtov, súdy, psychiatrov a aj médiá, že je bezchybným masovým vrahom, ktorý nezanecháva žiadne stopy, takže ho odhalili iba vďaka jeho priznaniam?

Touto otázkou sa nedávno zaoberal aj lekár John Launer vo vedeckom časopise Postgraduate Medical Journal. „Ponaučenie z prípadu prekračuje hranice práva a psychiatrie a ukazuje, ako celé skupiny profesionálov, inštitúcií a aj médiá môžu stratiť zmysel pre objektivitu, dokonca aj v prípade, keď dôkazy na podporu ich presvedčení chýbajú, protirečia si alebo sú absurdné. Ako je možné, že sa niečo takéto stalo v jednej z najrozvinutejších a najobdivovanejších krajín sveta?“ pýta sa Launer v článku.

Zlyhanie psychológov a psychiatrov

Bergwalla liečili žiaci psychoanalytičky Margit Norellovej, ktorí verili, že všetky duševné problémy pochádzajú zo (sexuálneho) zneužívania v detstve. Psychoanalytici boli presvedčení, že myseľ sa traumatických spomienok zbavuje tým, že ich vytesní z vedomia, no podľa nich sa k nim dá opätovne dostať a pochopiť také strašlivé impulzy, ktoré človeka v dospelosti privedú napríklad k tomu, aby vraždil.

Klinický psychológ Richard McNally však v knihe Remembering Trauma (Rozpamätanie sa na traumu) hovorí, že „teória, že myseľ sa bráni potlačovaním traumatických spomienok alebo ich vytesňovaním tak, aby neboli dosiahnuteľné pre vedomie, je psychiatrickým folklórom, ktorý nemá oporu v žiadnych presvedčivých skúsenostiach z praxe“.

Podľa Launera pacient Bergwall iba vyhovel túžbe psychiatrov a psychológov rýpať sa v jeho detstve a nájsť tam niečo strašné, čo by vysvetlilo jeho vražedné sklony. Tak im narozprával vymyslené príhody, napríklad o tom, ako ho nútili, aby prihliadal potratu svojej matky a potom sa zúčastnil na kanibalizme plodu. „Zdá sa, že sa chytil každého detailu psychoterapeutov a svoje odpovede na ich otázky nafúkol až do grotesknej podoby. Vyhovovalo to každému – klinickí lekári našli vysvetlenie jeho správania a stali sa známymi, zatiaľ čo pacient dostal pozornosť, slávu a lieky,“ vysvetľuje Launer pochybenia personálu nemocnice, ktorý nepátral po skutočných príčinách duševných problémov pacienta, pretože mu iba vnukol svoje vysvetlenia a Bergwall sa im podvolil.

„Je zaujímavé, že v čase, keď Bergwalla liečili, hlavný prúd psychoanalýzy a psychoterapie do veľkej miery opustil koncept zabudnutého zneužívania a obnovených spomienok, no klinickí lekári, ktorí ho liečili, sa k nim stále hlásili,“ povedal pre Denník N lekár Launer, autor spomínanej štúdie z časopisu Postgraduate Medical Journal.

Odborník dodal, že vo švédskej nemocnici vychádzali z teórie psychoanalytičky Melanie Kleinovej, ktorá tvrdila, že ak si dieťa v mysli nevytvorí obraz „celej matky“, bude sa fixovať na jednotlivé časti, čo môže prerásť do násilníckych predstáv o nich.

Na „miestach činu“ nikdy nič nenašli

Polícii vyhovoval príbeh, ktorý poskytli v nemocnici, že „išlo o učebnicový príklad hlboko potláčaného zneužívania v detstve bezmocne sa opakujúceho v činoch nevýslovnej zúrivosti, ktorú nasledovali bolestivé obnovené spomienky na zneužívanie a spáchané zločiny,“ ako píše Launer v článku.

Keď boli v Bergwallovom príbehu nejaké nepresnosti, vyšetrovatelia aj právnici to zviedli na jeho „pomätenú myseľ“ a neprekážalo im, keď hovoril, že obeť mala dlhé a blond vlasy, hoci v skutočnosti boli krátke a hnedé, alebo že k stretnutiu „vraha“ a obete došlo v Uppsale, hoci osoby sa stretli v Štokholme.

Ignorovali aj to, že k jednej z vrážd došlo stovky kilometrov od miesta, na ktorom sa Bergwall preukázateľne nachádzal.

Vyšetrovatelia ho brali aj na údajné miesta činu, kde sa robili nákladné obhliadky, aby našli obete, o ktorých Bergwall tak farbisto hovoril, no nikdy nič nenašli. Údajný vrah sa tam iba apaticky tackal, čo lekári vyhodnotili ako stres z návratu na miesto činu, takže mu dali ďalšiu dávku psychofarmák.

Mnohé z vrážd si Bergwall celkom vymyslel, o zvyšku sa dozvedel z médií, z ktorých čerpal inšpiráciu pre svoje divoké príbehy. „Všetky Bergwallove obvinenia sa vykonali len na základe jeho priznaní,“ píše Launer v štúdii. S vymyslenými historkami o masovom vraždení prestal až po tom, čo lekár rozhodol o prísnom režime, ako mu znížiť dávky liekov.

Sklon k sebapotvrdzovaniu

Podľa lekára Launera je celý prípad ukážkou konfirmačného skreslenia, čiže javu, podľa ktorého informácie vyhľadávame a hodnotíme tak, aby boli v súlade s našimi predchádzajúcimi postojmi (z angl. confirmation bias, sklon k sebapotvrdzovaniu). „Každý z nás radšej počuje to, čo chce počuť,“ píše Launer vo svojej štúdii.

Lekár pre Denník N dodal, že Bergwallov prípad mohol nadobudnúť také veľké rozmery, lebo išlo o vzácnu kombináciu viacerých faktorov: (1) pacienta, ktorý bol nadaným manipulátorom a (2) zároveň bol vysoko motivovaný vymýšľať si príbehy, lebo za ne dostával odmenu v podobe návykových liekov, (3) psychoterapeutov, ktorí si vytvorili „sektu“ mimo hlavného prúdu psychológie a razili presvedčenia, ktoré sa pacientovi hodili do jeho príbehu, a (4) médií a verejnosti, ktoré sa príbehom masového vraha nechali natoľko uniesť, že si prestali všímať nezhody v jeho výpovediach.

Kombinácia uvedených faktorov je vzácna, aj keď k nej podľa Launera z času na čas dochádza aj inde. „Niekedy trvá celé roky či desaťročia, kým sa odhalí,“ povedal lekár pre Denník N.

Manipulatívna Reidova technika

Psychológ Saul Kassin z John Jay College of Criminal Justice v New Yorku vysvetľuje, že Sture Bergwall nie je zďaleka jediný človek, ktorý sa priznal k činu, ktorý v skutočnosti nespáchal. Podľa organizácie Innocence Project sa k údajnému zločinu priznala viac ako štvrtina z 365 Američanov, ktorých v ostatných rokoch pomohli oslobodiť a zbaviť obvinení.

Polícia v Spojených štátoch má dovolené klamať a skresľovať informácie, aby si vynútila priznanie obvineného. Môžu spochybňovať alibi podozrivého a nepravdivo ho informovať o teste DNA alebo skúške na polygrafe. V krajine využívajú takzvanú Reidovu techniku – vyšetrovateľ pri nej opakovane obviňuje človeka zo spáchania zločinu a za priznanie mu ponúka pochopenie spôsobom: „Nikdy by sa to nestalo, ak by sa neobliekala tak vyzývavo.“

„Nie je to waterboarding, no aj tu ide o nátlak, takže sa ľudia priznávajú k veciam, ktoré nikdy nespáchali. Potrebujeme, aby také praktiky skončili,“ povedal o Reidovej technike pre Denník N psychológ Cliff Lansley.

Podľa Kassina vyvíja technika na obvineného neprimeraný tlak, ktorý môže viesť k falošnému priznaniu, len aby vyšetrovateľ človeka už nechal. „Pripomína mi Milgramove výskumy o poslušnosti, len je ešte horšia,“ cituje magazín Science Kassinov názor na Reidovu techniku.

Na vysvetlenie, Milgramov experiment pochádza z roku 1963 a zaradili doň jedincov, ktorým prikázali, aby omyly študentov pri pamäťovom teste trestali elektrošokmi.

V role experimentátora vystupoval človek, ktorý vykonávateľa elektrošokov inštruoval, aby postupne zvyšoval ich dávku až na 450 voltov, ktorá znamenala študentovu smrť.

Vedci zistili, že nátlaku experimentátora vyhovelo až 65 percent ľudí, ktorí podľa jeho pokynov zvyšovali elektrošoky natoľko, že nimi zabili študenta (elektrošoky boli zinscenované a študentom sa v skutočnosti nič nestalo).

Experiment: priznali sa k činu, ktorí nespáchali

V roku 1996 spravil Kassin a jeho kolegyňa Kathrine Kiechelová experiment, pri ktorom museli účastníci experimentu extrémne rýchlo prepisovať text na počítači.

Vedci ich varovali, že ak náhodou stlačia kláves Shift, počítač sa vypne. Ľudia nevedeli, že na nich narafičili búdu, a počítač sa po minúte vypol vždy, aj keď sa zakázaného klávesu nedotkli.

Keď sa na scéne objavil údajný svedok, ktorý tvrdil, že videl, ako účastník omylom stlačil Shift, pravdepodobnosť, že sa jedinec priznal k vine, sa zdvojnásobila v porovnaní s prípadmi bez svedka.

Viac ako polovica z týchto ľudí si vinu osvojila a v čakárni neznámej osobe (v skutočnosti komplicovi) hovorili, že sú zodpovední za pokazený počítač. Tretina z nich si dokonca vymyslela podrobnosti, ktoré boli v súlade s ich priznaním: „Kláves som stlačil pravou rukou vo chvíli, keď sa stalo to a ono.“

Na záver dodajme, že existujú isté osobnostné a situačné faktory, ktoré zvyšujú pravdepodobnosť falošného priznania. Patria k nim (1) mladší, sugestibilní a sociálne izolovaní jedinci, (2) ľudia s predchádzajúcou kriminálnou minulosťou a užívatelia nezákonných drog (3) či ľudia, ktorých vypočúva zastrašujúci a manipulatívny vyšetrovateľ.

Dostupné z: http://dx.doi.org/10.1136/postgradmedj-2019-136639