„Švédsky Hannibal Lecter“ sa priznal k 39 vraždám, v skutočnosti nespáchal ani jednu
Sture Bergwall si vymýšľal vraždy a skočili mu na to psychiatri, polícia aj verejnosť. Prečo sa ľudia priznávajú k činom, ktoré nespáchali a ako mohli vo Švédsku uveriť tomu, že človek, ktorý spackal prepadnutie banky, dokázal spáchať 39 dokonalých vrážd?
V decembri roku 1990 vtrhli dvaja muži do banky v malom švédskom mestečku Grycksbo a pokúsili sa ju vykradnúť. Na hlavách mali kukly a masky Santa Clausa a snažili sa predstierať fínsky prízvuk.
No v meste ich poznali, takže ich ľahko odhalili a okamžite ich zatkli.
Mladšieho páchateľa odsúdili na tri a pol roka väzenia a 40-ročného Stureho Bergwalla poslali na psychiatriu, kde v 70. rokoch strávil päť rokov po tom, čo sexuálne obťažoval chlapcov.
V minulosti vážne bodol jedného človeka, bral drogy a dlhodobo užíval psychofarmaká.
Zhruba rok či dva od incidentu v banke sa Bergwall začal personálu psychiatrie priznávať k viacerým vraždám. Podľa vlastných slov ich vykonal až 39.
Celkovo ho obvinili z ôsmich vrážd. Bergwall sa stal najznámejším masovým vrahom Švédska a podľa masového vraha z filmu Mlčanie jahniat sa mu dostalo nelichotivej prezývky „švédsky Hannibal Lecter“ (dodajme, že drvivá väčšina duševne chorých sa nespráva násilne a je skôr obeťou násilných činov ako páchateľom).
Strata zmyslu pre objektivitu
Investigatívny novinár Hannes Råstam však zistil, že dôkazy, ktoré mali Bergwalla usvedčovať z vrážd, sú deravé. Dodatočné vyšetrovanie vskutku ukázalo, že Bergwall sa priznal k spáchaniu vrážd, ktoré nikdy nevykonal. V roku 2013 ho prepustili z nemocnice a dodnes je na slobode.
Škandinávskou krajinou prípad otriasol – ľudia sa pýtali, ako je možné, že psychiatrický pacient, ktorý sa nešikovne snažil vylúpiť banku, dokázal presvedčiť policajtov, súdy, psychiatrov a aj médiá, že je bezchybným masovým vrahom, ktorý nezanecháva žiadne stopy, takže ho odhalili iba vďaka jeho priznaniam?
Touto otázkou sa nedávno zaoberal aj lekár John Launer vo vedeckom časopise Postgraduate Medical Journal. „Ponaučenie z prípadu prekračuje hranice práva a psychiatrie a ukazuje, ako celé skupiny profesionálov, inštitúcií a aj médiá môžu
