Denník N

Slovenské dediny vyzerali pred sto rokmi ako dnešné rómske osady, vraví antropológ Mušinka

Alexander Mušinka. Foto - Deník N/Gabriel Kuchta
Alexander Mušinka. Foto – Deník N/Gabriel Kuchta

Za komunistov boli spoločenské skupiny premiešané viac než teraz, všetky deti sa hrali spolu dohromady, vraví antropológ Alexander Mušinka. Okolo piatej sa začali otvárať okná v bytovkách a bolo počuť: „Janko, Anička, domov, olovrant, robiť úlohy, vyniesť smeti.“ Deti zo strednej triedy odišli domov a zostali tam len tie z nižšej, lebo tie nikto nevolal – otec alkoholik, matka bohvie kde.

Slovenský kultúrny antropológ Alexander Mušinka patrí medzi najvýznamnejších vedcov, ktorí sa venujú výskumu života Rómov. Jeho pohľad na nich a ich spolužitie s „gadžami“ je neortodoxný.

„Svojim študentom hovorím, nech zdvihne ruku ten, kto by chcel byť dnes Rómom na Slovensku alebo v Čechách. A zrazu si každý uvedomí, že to nie je žiadne terno. Byť Rómom je skutočne hendikep,“ hovorí v rozhovore pre český Deník N odborník z Prešovskej univerzity v Prešove.

Prečo sú na Slovensku a v Česku státisíce Rómov, ktorí žijú ako v stredoveku, keď sme v Európskej únii, máme 21. storočie?

Ľudí, ktorí žijú ako v stredoveku, nájdeme asi všade. Ide o to, či je to výsledkom individuálnych, alebo systémových zlyhaní. A či je presun do novoveku možný v individuálnej, alebo systémovej rovine a či je vôbec možný.

Existuje vysvetlenie, prečo má dnes Kotlebova extrémistická strana ĽSNS preferencie 14 percent? Je to vďaka tomu, že má výraznú protirómsku agendu?

Pretože ľudia sú frustrovaní a nahnevaní na vládnuce strany. Je to podobná frustrácia, ktorá v Česku pomáha Okamurovi alebo vo Francúzsku Le Penovej. Korene toho musíme hľadať v 90. rokoch, ktoré radikálne zmenili celú myšlienkovú štruktúru modernej spoločnosti nástupom internetu.

Zrazu došlo ku kvadratickému nárastu informácií a ľudia sa v tom začali strácať. Spoločnosť si potrebuje nájsť nový mechanizmus, ako, veľmi zjednodušene povedané, rozlíšiť pravdu od lži, kvalitu od nekvality.

Učíme sa to už viac ako dvadsať rokov, to už by sme mohli vedieť, nie?

Ale tradičné modely myslenia zlyhali, pretože boli postavené na princípoch, ktoré nástupom internetu padli.

Použijem príklad z akademickej sféry. Ešte v osemdesiatych rokoch platilo, že vysokoškolský profesor v rámci svojej špecializácie v zásade vedel o všetkom, čo sa v danom odbore deje. Zrazu príde internet a možnosti publikovania sa radikálne zmenia. Už nie je problém publikovať, naopak, je nedostatok tých, ktorí píšu, pretože priestoru na publikovanie je výrazne viac.

A keď nie je čo publikovať, siaha sa po priemerných veciach. Profesor alebo špičkový odborník už nielenže fyzicky nestíha, ale už nezvláda sledovať ani teoreticky všetko, čo sa v odbore deje.

S nástupom internetu teda musí spoločnosť nutne definovať nové pravidlá. A v takej tranzitívnej ére vždy dochádza k rôznym anomáliám, vrátane nárastu nacionalizmu, pretože sa stráca stabilita.

Ale my predsa vieme, kam vedie nacionalizmus. Máme skúsenosť s holokaustom.

Nemáme.

Myslíte, že je tu generácia, ktorá už ju nemá priamo?

Aj to. Ale keď to poviem vulgárne, tak

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie