Denník N

11 390 kilometrov ruskej zeme z Transsibírskej magistrály

Reportáž z takmer trojtýždňovej cesty ruskou železnicou z východu na západ.


Ak si chcete kúpiť lístky na Transsibírsku magistrálu, dá sa to urobiť pomerne jednoducho: oslovíte agentúru. Najväčšia sa volá Real Russia. Jej názov však klame, pretože „real russia” je skúsiť si kúpiť lístky sám, na webe štátnych železníc.

To, čo sa volá Transsibírska magistrála, je jednoducho dlhá južná trať Ruskou federáciou. Je veľmi dobre udržiavaná a využívaná najmä na nákladnú dopravu. No kým napríklad u nás môžete s jedným lístkom na trati Bratislava – Košice jednoducho v Banskej Bystrici vystúpiť a pokračovať neskôr, v Rusku to tak nefunguje.

Potrebujete lístok na konkrétnu posteľ, a tie sa začnú predávať 45 dní pred tým, ako sa rozhodnete ísť. Odporúča sa kupovať hneď, lebo Rusi skrátka vlakmi cestujú. V niektorých oblastiach sú autá luxus. Vlastne aj cesty.

Komplikuje sa to vtedy, ak chcete každé dva-tri dni z vlaku vystúpiť a niečo vidieť. Pretože to už lístkov potrebujete veľa. O každom cestujúcom si RŽD, Rossijskie železnie dorogi, pýtajú dokonca aj miesto narodenia. Vyplniť to všetko pri štyroch častiach cesty je vedľajší úväzok.

Vlak ide cez osem časových pásem, no železnice fungujú v Moskovskom čase. Ak si nedáte pozor, môže sa stať, že si zastávku v Ulan Ude vyrátate namiesto na jeden deň na pár hodín.

Na všetky tie otázky formulára odpoviete, všetko si pripravíte a vyklikáte. Dokonca si vyberiete z ponuky kupé a jedál. Real Russia príde, keď po celodennom klikaní zistíte, že nemôžete použiť kartu Visa. Z nejakého dôvodu matička neakceptuje bezhotovostný styk sprostredkovaný kartou, ktorú prevádzkuje banka so sídlom v bývalom satelite.

Potom vám pomôže agentúra s tým veľakrát spomenutým názvom.

Vladivostok. FOTO - RADOSLAV AUGUSTÍN
Terminál vo Vladivostoku, z ktorého štartuje Transibírska magistrála. FOTO – RADOSLAV AUGUSTÍN

Vladivostok – Ulan Ude – o 4059 km; 71 hodín a 44 minút

Základná trasa Transsibírskej magistrály vedie z Moskvy do Vladivostoku, má presne 11 390 kilometrov. Rozhodli sme sa začať koncom. Výhodou je, že sa celú cestu vraciate domov a postupne si zvykáte na svoje časové pásmo. A tiež to, že ak ste si pomýlili čas odchodu vlaku, je pravdepodobné, že vlak ešte len pôjde. Nie, že išiel včera.

Všetky turistické blogy písali, že týmto smerom stretnete menej turistov, tak sme sa rozhodli vyvážiť rovnováhu vo vesmíre.

FOTO - RADOSLAV AUGUSTÍN
FOTO – RADOSLAV AUGUSTÍN

Vlak 007НА pozostával z 12 vozňov a spolu s piatimi ľuďmi v oboch reštauráciách sme narátali asi 30 členov personálu. Pri takom počte v jednom vlaku neprekvapí, že celé RŽD zamestnávajú takmer milión ľudí.

Najdôležitejším z nich je na ceste ruským vlakom provodnica alebo krajšie – dežurnaja. Najprv má úlohu zazeračky v hranatej uniforme. Keď kontroluje pasy, niekoľkokrát sa zatvári, že niečo jej nesedí v papieroch.

Uniformovaná dôstojnosť sa vytratí presne dvakrát – keď si nahodí modrý plášť upratovačky, vymetá kúty, vysáva koberec a umýva po vás vlhký záchod. Druhýkrát, keď sa hodí do teplákov a zalezie do svojej kabíny, z ktorej zároveň vyjde druhá dežurnaja – útroby viacerých vozňov ukrývajú dve dámy, ktoré sa na týždňovej jazde striedajú.

Musí to byť zvláštne zamestnanie – na jednej strane federácie nastúpite do vlaku a týždeň sa veziete. V práci ste v podstate 24 hodín, čas na uskutočnenie osobného života v podstate ani nepotrebujete, lebo väčšinu pracovného času sa aj tak nudíte vo vlaku. Ste v permanentnom jet-lagu a vrcholom zmeny prostredia je, keď umývate záchod.

Počas často až hodinových prestávok v najväčších ruských mestách, do ktorých by ste bežne vôbec nezavítali, musíte celý čas prestáť pred dvermi do vozňa v pozore a čakať nových cestujúcich. Či prší, alebo sneží. Je možné, že v živote ste nevyšli ani len pred stanicu. S kolegynkami príliš nepotrkáte, pretože každá je vzdialená jeden vagón. Môžete na seba akurát tak vrieskať na peróne, ale uniforma vám nedovoľuje príliš sa odviazať.

FOTO - RADOSLAV AUGUSTÍN
FOTO – RADOSLAV AUGUSTÍN

Až na prípadné romániky s cestujúcimi sa toho veľa diať nemôže. Keď sa celá jazda skončí, ste tisícky kilometrov od domova a musíte sa celý ďalší týždeň vracať späť.

Napriek tomu naša prvá dežurnaja utrúsila úsmev hneď po tom, ako sme sa zúfalí z neschopnosti pustiť vodu na záchode po pol dni cesty po slovansky spýtali, či „vóda na tualete nebudet“?

Rada nám ukázala. Cheat bol, že nebolo treba točiť kohútikmi. Bolo treba zdola štuchnúť do armatúry.

FOTO - RADOSLAV AUGUSTÍN
FOTO – RADOSLAV AUGUSTÍN

Pre Slováka môže byť vozeň vlaku Transsibírskej magistrály trochu sklamaním – až na bojler s horúcou vodou na chodbe – na čaj či na kávu – nie sú vozne až také iné ako to, čo jazdí na nočných vlakoch u nás. Retro romantika tak zostáva pre cestujúcich zo západnejších krajín.

V skutočnosti sú ruské vozne ešte novšie ako tie, čo po­užívame na Slovensku. Vozeň, ktorým sme šli v prvej časti jazdy, by ste hravo zaradili do hlbokých 70. rokov – obloženie z laminátového červeného dreva ako z husákovej kuchynskej linky, všade priznané nity, zvary a skrutky, namiesto klímy otváranie okien a – prepadlisko na záchode, vždy čisté a pripravené.

Vozeň bol v skutočnosti vyrobený v roku 1992 vo východnom Nemecku. RVHP ešte dobiehalo aj s archaickým výrobným programom.

FOTO - RADOSLAV AUGUSTÍN
FOTO – RADOSLAV AUGUSTÍN

V prvom úseku prejdete šírku celého Slovenska takmer desaťkrát. Míňate nekonečné brezové háje – až sa ťažko spracúvajú tie obrovské plochy riedkych bielo-zelených lesov. Brezy boli raz zatopené, raz stovky kilometrov tleli po požiari. Inokedy ich vietor akoby všetky rovnomerne v tej istej výške odsekol. A keď ste sa dlho pozerali, občas ste zahliadli medzi brezami moria modrých kvetov.

Prekvapiť môže aj to, že milióny Rusov žijú v drevených osadách. Nejde o znečistené a preplnené slumy. Ide o osady, kde sa spôsob života na pohľad zastavil niekedy v 19. storočí – menšie drevené domčeky s maľovanými modrými alebo zelenými okenicami, ohrada s kravou a všade prach. Zastávky lokálnych vlakov pri osadách často nemali názov, volali sa len podľa kilometrovníka trate.

Záchody s prepadliskom vo vlaku sa mohli niektorým cestujúcim vlastne zdať na úrovni.

Posledné ráno sa krajina mení na exotickejšie mongolské stepi – pribudne žltej, pretože všade je piesok, a modrej, pretože v meandroch sa popri trati točí rieka Angara. Ďalšia zastávka, mesto Ulan Ude je plné ázijského národa Buriatov. Aby nezabudli, na námestí im tróni najväčšia hlava Lenina na svete.

FOTO - RADOSLAV AUGUSTÍN
FOTO – RADOSLAV AUGUSTÍN

FOTO - RADOSLAV AUGUSTÍN
FOTO – RADOSLAV AUGUSTÍN

FOTO - RADOSLAV AUGUSTÍN
FOTO – RADOSLAV AUGUSTÍN

FOTO - RADOSLAV AUGUSTÍN
FOTO – RADOSLAV AUGUSTÍN

FOTO - RADOSLAV AUGUSTÍN
FOTO – RADOSLAV AUGUSTÍN

Ulan Ude. FOTO - RADOSLAV AUGUSTÍN
Ulan Ude. FOTO – RADOSLAV AUGUSTÍN

Ulan Ude – Irkutsk, 4059 – 4515 km; 8 hodín a 2 minúty

U nás sa používa výraz „dobytčák“ pre veľkopriestorový vozeň. Ak majú podobné slovo v ruštine, viac sa hodí na vozeň, do ktorého sme nastúpili v druhej zo štyroch jázd.

V tomto vozni je o 20 postelí viac – až na toalety a obslužný priestor tu uzatvárateľné priestory nie sú a už vôbec tu nie je žiadne súkromie. V tretej triede „zdieľate“ so všetkými všetko. To pravé „Zažime to spolu“.

Po troch nociach vo vlaku sa skôr ako o súkromie bojíme o to, či osemhodinová jazda bude stačiť, aby sme si vôbec sadli. Perspektíva sa otočila.

Medzičasom pozorujeme špeciálnu ruskú schopnosť spať na tom, čo by ste ešte pred chvíľou považovali za dve sedačky a stolík – má naspodku čalúnenie, prevrátite ho a je z toho hrboľatá posteľ.

Zaujíma vás cesta Transsibírskou magistrálou? V platenej časti článku nájdete aj cestovateľskú príručku s tipmi.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie