Denník N

11 390 kilometrov ruskej zeme z Transsibírskej magistrály

Reportáž z takmer trojtýždňovej cesty ruskou železnicou z východu na západ.


Ak si chcete kúpiť lístky na Transsibírsku magistrálu, dá sa to urobiť pomerne jednoducho: oslovíte agentúru. Najväčšia sa volá Real Russia. Jej názov však klame, pretože „real russia” je skúsiť si kúpiť lístky sám, na webe štátnych železníc.

To, čo sa volá Transsibírska magistrála, je jednoducho dlhá južná trať Ruskou federáciou. Je veľmi dobre udržiavaná a využívaná najmä na nákladnú dopravu. No kým napríklad u nás môžete s jedným lístkom na trati Bratislava – Košice jednoducho v Banskej Bystrici vystúpiť a pokračovať neskôr, v Rusku to tak nefunguje.

Potrebujete lístok na konkrétnu posteľ, a tie sa začnú predávať 45 dní pred tým, ako sa rozhodnete ísť. Odporúča sa kupovať hneď, lebo Rusi skrátka vlakmi cestujú. V niektorých oblastiach sú autá luxus. Vlastne aj cesty.

Komplikuje sa to vtedy, ak chcete každé dva-tri dni z vlaku vystúpiť a niečo vidieť. Pretože to už lístkov potrebujete veľa. O každom cestujúcom si RŽD, Rossijskie železnie dorogi, pýtajú dokonca aj miesto narodenia. Vyplniť to všetko pri štyroch častiach cesty je vedľajší úväzok.

Vlak ide cez osem časových pásem, no železnice fungujú v Moskovskom čase. Ak si nedáte pozor, môže sa stať, že si zastávku v Ulan Ude vyrátate namiesto na jeden deň na pár hodín.

Na všetky tie otázky formulára odpoviete, všetko si pripravíte a vyklikáte. Dokonca si vyberiete z ponuky kupé a jedál. Real Russia príde, keď po celodennom klikaní zistíte, že nemôžete použiť kartu Visa. Z nejakého dôvodu matička neakceptuje bezhotovostný styk sprostredkovaný kartou, ktorú prevádzkuje banka so sídlom v bývalom satelite.

Potom vám pomôže agentúra s tým veľakrát spomenutým názvom.

Vladivostok. FOTO - RADOSLAV AUGUSTÍN
Terminál vo Vladivostoku, z ktorého štartuje Transibírska magistrála. FOTO – RADOSLAV AUGUSTÍN

Vladivostok – Ulan Ude – o 4059 km; 71 hodín a 44 minút

Základná trasa Transsibírskej magistrály vedie z Moskvy do Vladivostoku, má presne 11 390 kilometrov. Rozhodli sme sa začať koncom. Výhodou je, že sa celú cestu vraciate domov a postupne si zvykáte na svoje časové pásmo. A tiež to, že ak ste si pomýlili čas odchodu vlaku, je pravdepodobné, že vlak ešte len pôjde. Nie, že išiel včera.

Všetky turistické blogy písali, že týmto smerom stretnete menej turistov, tak sme sa rozhodli vyvážiť rovnováhu vo vesmíre.

FOTO - RADOSLAV AUGUSTÍN
FOTO – RADOSLAV AUGUSTÍN

Vlak 007НА pozostával z 12 vozňov a spolu s piatimi ľuďmi v oboch reštauráciách sme narátali asi 30 členov personálu. Pri takom počte v jednom vlaku neprekvapí, že celé RŽD zamestnávajú takmer milión ľudí.

Najdôležitejším z nich je na ceste ruským vlakom provodnica alebo krajšie – dežurnaja. Najprv má úlohu zazeračky v hranatej uniforme. Keď kontroluje pasy, niekoľkokrát sa zatvári, že niečo jej nesedí v papieroch.

Uniformovaná dôstojnosť sa vytratí presne dvakrát – keď si nahodí modrý plášť upratovačky, vymetá kúty, vysáva koberec a umýva po vás vlhký záchod. Druhýkrát, keď sa hodí do teplákov a zalezie do svojej kabíny, z ktorej zároveň vyjde druhá dežurnaja – útroby viacerých vozňov ukrývajú dve dámy, ktoré sa na týždňovej jazde striedajú.

Musí to byť zvláštne zamestnanie – na jednej strane federácie nastúpite do vlaku a týždeň sa veziete. V práci ste v podstate 24 hodín, čas na uskutočnenie osobného života v podstate ani nepotrebujete, lebo väčšinu pracovného času sa aj tak nudíte vo vlaku. Ste v permanentnom jet-lagu a vrcholom zmeny prostredia je, keď umývate záchod.

Počas často až hodinových prestávok v najväčších ruských mestách, do ktorých by ste bežne vôbec nezavítali, musíte celý čas prestáť pred dvermi do vozňa v pozore a čakať nových cestujúcich. Či prší, alebo sneží. Je možné, že v živote ste nevyšli ani len pred stanicu. S kolegynkami príliš nepotrkáte, pretože každá je vzdialená jeden vagón. Môžete na seba akurát tak vrieskať na peróne, ale uniforma vám nedovoľuje príliš sa odviazať.

FOTO - RADOSLAV AUGUSTÍN
FOTO – RADOSLAV AUGUSTÍN

Až na prípadné romániky s cestujúcimi sa toho veľa diať nemôže. Keď sa celá jazda skončí, ste tisícky kilometrov od domova a musíte sa celý ďalší týždeň vracať späť.

Napriek tomu naša prvá dežurnaja utrúsila úsmev hneď po tom, ako sme sa zúfalí z neschopnosti pustiť vodu na záchode po pol dni cesty po slovansky spýtali, či „vóda na tualete nebudet“?

Rada nám ukázala. Cheat bol, že nebolo treba točiť kohútikmi. Bolo treba zdola štuchnúť do armatúry.

FOTO - RADOSLAV AUGUSTÍN
FOTO – RADOSLAV AUGUSTÍN

Pre Slováka môže byť vozeň vlaku Transsibírskej magistrály trochu sklamaním – až na bojler s horúcou vodou na chodbe – na čaj či na kávu – nie sú vozne až také iné ako to, čo jazdí na nočných vlakoch u nás. Retro romantika tak zostáva pre cestujúcich zo západnejších krajín.

V skutočnosti sú ruské vozne ešte novšie ako tie, čo po­užívame na Slovensku. Vozeň, ktorým sme šli v prvej časti jazdy, by ste hravo zaradili do hlbokých 70. rokov – obloženie z laminátového červeného dreva ako z husákovej kuchynskej linky, všade priznané nity, zvary a skrutky, namiesto klímy otváranie okien a – prepadlisko na záchode, vždy čisté a pripravené.

Vozeň bol v skutočnosti vyrobený v roku 1992 vo východnom Nemecku. RVHP ešte dobiehalo aj s archaickým výrobným programom.

FOTO - RADOSLAV AUGUSTÍN
FOTO – RADOSLAV AUGUSTÍN

V prvom úseku prejdete šírku celého Slovenska takmer desaťkrát. Míňate nekonečné brezové háje – až sa ťažko spracúvajú tie obrovské plochy riedkych bielo-zelených lesov. Brezy boli raz zatopené, raz stovky kilometrov tleli po požiari. Inokedy ich vietor akoby všetky rovnomerne v tej istej výške odsekol. A keď ste sa dlho pozerali, občas ste zahliadli medzi brezami moria modrých kvetov.

Prekvapiť môže aj to, že milióny Rusov žijú v drevených osadách. Nejde o znečistené a preplnené slumy. Ide o osady, kde sa spôsob života na pohľad zastavil niekedy v 19. storočí – menšie drevené domčeky s maľovanými modrými alebo zelenými okenicami, ohrada s kravou a všade prach. Zastávky lokálnych vlakov pri osadách často nemali názov, volali sa len podľa kilometrovníka trate.

Záchody s prepadliskom vo vlaku sa mohli niektorým cestujúcim vlastne zdať na úrovni.

Posledné ráno sa krajina mení na exotickejšie mongolské stepi – pribudne žltej, pretože všade je piesok, a modrej, pretože v meandroch sa popri trati točí rieka Angara. Ďalšia zastávka, mesto Ulan Ude je plné ázijského národa Buriatov. Aby nezabudli, na námestí im tróni najväčšia hlava Lenina na svete.

FOTO - RADOSLAV AUGUSTÍN
FOTO – RADOSLAV AUGUSTÍN

FOTO - RADOSLAV AUGUSTÍN
FOTO – RADOSLAV AUGUSTÍN

FOTO - RADOSLAV AUGUSTÍN
FOTO – RADOSLAV AUGUSTÍN

FOTO - RADOSLAV AUGUSTÍN
FOTO – RADOSLAV AUGUSTÍN

FOTO - RADOSLAV AUGUSTÍN
FOTO – RADOSLAV AUGUSTÍN

Ulan Ude. FOTO - RADOSLAV AUGUSTÍN
Ulan Ude. FOTO – RADOSLAV AUGUSTÍN

Ulan Ude – Irkutsk, 4059 – 4515 km; 8 hodín a 2 minúty

U nás sa používa výraz „dobytčák“ pre veľkopriestorový vozeň. Ak majú podobné slovo v ruštine, viac sa hodí na vozeň, do ktorého sme nastúpili v druhej zo štyroch jázd.

V tomto vozni je o 20 postelí viac – až na toalety a obslužný priestor tu uzatvárateľné priestory nie sú a už vôbec tu nie je žiadne súkromie. V tretej triede „zdieľate“ so všetkými všetko. To pravé „Zažime to spolu“.

Po troch nociach vo vlaku sa skôr ako o súkromie bojíme o to, či osemhodinová jazda bude stačiť, aby sme si vôbec sadli. Perspektíva sa otočila.

Medzičasom pozorujeme špeciálnu ruskú schopnosť spať na tom, čo by ste ešte pred chvíľou považovali za dve sedačky a stolík – má naspodku čalúnenie, prevrátite ho a je z toho hrboľatá posteľ.

Zaujíma vás cesta Transsibírskou magistrálou? V platenej časti článku nájdete aj cestovateľskú príručku s tipmi.

Napriek tomu, že oproti nie sme ticho, pani si posteľ – transformer prestavia, prestrie štátnou posteľnou bielizňou, chvíľu lúšti krížovky a potom skutočne počas bieleho dňa spí.

Nezobudí sa ani v momente, keď ju dežurnaja v prestrojení za upratovačku podmetá slamenou metlou.

Prichádza Irkutsk a najstaršie jazero sveta Bajkal. Niekde tam strávime predĺžený víkend.

FOTO - RADOSLAV AUGUSTÍN
FOTO – RADOSLAV AUGUSTÍN

FOTO - RADOSLAV AUGUSTÍN
FOTO – RADOSLAV AUGUSTÍN

FOTO - RADO AUGUSTÍN
FOTO – RADO AUGUSTÍN

Irkutsk – Jekaterinburg, 4515 – 9364 km; 60 hodín a 19 minút

Druhý vozeň druhej triedy bol o rok novší, opäť z bývalého východného Nemecka. Inžinieri odkukali zo západných vlakov zlepšovák – nešlo otvoriť okno. Druhú časť konceptu – klímu – zatiaľ nenaištalovali.

Fungovala v akomsi nepredvídateľnom režime, keď celý vlak nechala vyprahnúť v hrozivých teplotách a potom pustila trochu chladu. Otvoriť okno sa dalo len na chodbách. Veľký civilizačný skok bola aj papierová prikrývka toalety.

Medzi konštrukčné novinky patrilo aj to, čo sme my prehriati najprv považovali za ovládanie klimatizácie. Po otočení sa zo steny začal ozývať súčasný ruský pop.

FOTO - RADOSLAV AUGUSTÍN
Stanica v Krasnojarsku. FOTO – RADOSLAV AUGUSTÍN

Dlhé prestávky v rôznych mestách a mestečkách sa stali rituálom. Možnosť natiahnuť sa, prejsť po stanici a chytiť WiFi a doplniť zásoby sa stávalo momentom, do ktorého odrátavate minúty. Hodiny už ťažšie, pretože o časovom pásme je vždy pochybnosť.

Ak sa minú zásoby vodky v strede zábavy, nie je nič zábavnejšie ako vybehnúť na stanicu v malom mestečku na Sibíri a pýtať sa na malé stánky, kde majú vodku. A dúfať, že 15-minútová pauza na to bude stačiť. Je krásne byť hrdinom zásobovania.

Čaro má aj zobudiť sa na hodinovú prestávku o piatej ráno a pozrieť si s trochou adrenalínu zobúdzajúce sa mesto. Hoci, mestá sa tu často zobúdzajú až o desiatej, keď sa končí prohibícia.

Na dlhých prestávkach jazdy Transsibírskou magistrálou je jedna vec pomerne neromatická – dežurnaja zatvára toalety často aj polhodinu pred príchodom do stanice. Národné železničné bohatstvo sa obsierať v staniciach nebude.

Každá sprievodkyňa však má svoj štýl – jedna zamyká tajne, druhá zamykanie oznamuje vopred a ďalšia sa na celé zamykanie vykašľala. Korporátna taktika je možno skrátka zmiasť nepriateľa, ktorému sa chce cikať.

FOTO - RADOSLAV AUGUSTÍN
Na horných posteliach je to ako za pecou. FOTO – RADOSLAV AUGUSTÍN

Prestávky sa však oplatia. Grandiózne železničné paláce na magistrále staval už Stalin. Keďže práve v týchto obrovských staniciach stojí vlak občas až hodinu, je dosť času nasať atmosféru.

Napríklad Krasnojarsk či Novosibirsk. Jedna vec je otvoriť na nástupišti ťažké dvere a prejsť úzkou chodbičkou do chladného tunela, cítiť sa ako v kobke.

Druhá vec je dostať sa množstvom schodov do samotného paláca a vidieť obrovské haly na viacero poschodiach.

No a úplne iná vec je vyjsť von, zistiť, že treba ešte vyjsť grandióznym schodiskom, a nájsť pred sebou obrovské prázdne asfaltové nič, ale za sebou palác s vežami, kopulami, priekopou a nadchodmi.

Precízne vynovené a dobre udržiavané paláce sú neuveriteľne nepraktické – veľa dverí, schodov, úzkych chodieb, neprehľadných priestorov, zlé služby a extrémne množstvo policajtov. Stánky majú policajti aj na medziposchodiach veľkých schodísk, kontrola zbraní je pri každom z desiatok vchodov.

A okolo stanice čupia staré zhnité toi-toiky, stánky, ošarpané budovy a rozhegané maršrutky.

Železnica znamená v Rusku rešpekt, pokrok, hrdosť. Ani náhodou praktickú a jednoduchú službu, efektivitu, výkonnosť.

Železnica tu panuje, v každej dedinke. Lebo železnica je štát.

Keďže je po 9. máji, aj najmenšia stanica má oficiálnu výzdobu k 70. výročiu víťazstva v druhej svetovej vojne, ktorú Rusi volajú „vlastenecká“. A keďže láska k vlasti ide cez žalúdok, aj personál nášho reštauračného vozňa si urobil vlastnú výzdobu.

FOTO - RADOSLAV AUGUSTÍN
Vyzerá to ako steampunkový samovar, ale iba zohrieva vodu. Na čaj, kávu či instantné poliekvy. FOTO – RADOSLAV AUGUSTÍN

FOTO - RADOSLAV AUGUSTÍN
FOTO – RADOSLAV AUGUSTÍN

FOTO - RADOSLAV AUGUSTIN
FOTO – RADOSLAV AUGUSTIN

FOTO - RADOSLAV AUGUSTÍN
FOTO – RADOSLAV AUGUSTÍN

FOTO - RADOSLAV AUGUSTÍN
FOTO – RADOSLAV AUGUSTÍN

FOTO - RADOSLAV AUGUSTIN
FOTO – RADOSLAV AUGUSTIN

Jekaterinburg. FOTO - RADO AUGUSTÍN
Jekaterinburg. FOTO – RADO AUGUSTÍN

Jekaterinburg – Moskva, 9364 – 11 390 km; 34 hodín a 44 minút

Možno to bolo vodkou, možno tým, že telo sa vlastne pre nedostatok možného pohybu nikdy poriadne nezobudilo. Ale vo vlaku sa spalo výborne. A bývalo tiež.

Posledný vozeň je opäť novší, no už nevieme presný rok. Výrobná plaketa na schodoch chýba. V tom čase už Vagonbau Amendorf prevzal kanadský Bombardier a asi sa nechcel chváliť vozňom, ktorý patril niekam do 60 rokov.

Vozeň už kombinoval plastové profily s ručným montovaním, plne fungovala klíma. Obklad imitoval mramor. Čas tu zamrzol, keď sa ruského satelitu dotkli západné inovácie.

Moskva sa blíži, zem je úrodnejšia, lesy vyzerajú európsky, počas prestávky nachádzame prvý normálny supermarket.

FOTO - RADOSLAV AUGUSTIN
FOTO – RADOSLAV AUGUSTIN

No stále sme zatvorení vo vlaku a z bežných vecí ako západ slnka alebo búrka je stále obrovská udalosť, počas ktorej pobehujete po vlaku a dúfate, že z iného okna, z inej strany nasajete viac z  atmosféry tých pár metrov, ktoré prefrčali v zlomkoch sekúnd a už ich asi nikdy neuvidíte.

Nakoniec nedorazíme do Jarosľavského terminálu, kde sa Transsibírska oficiálne končí. Náš vlak išiel jednoducho inde. Boli sme si ho na druhý deň odfotiť. Asi vyzeral podobne ako ten vo Vladivostoku… ale bol oveľa menej veľkolepý ako množstvo iných staníc po ceste.

Jedno z magistrály zostáva trvalo zapísané: 4–hodinová cesta do Prahy, 5 hodín do Košíc, viac ako 2 do Budapešti, cez noc do Krakova – všetko sú to zrazu smiešne vzdialenosti. Z Európy sa stáva malá krajinka, z vlakov Euronight nočné regionálne spoje, z cesty do Žiliny niečo, čo sa hádam ani nedá nazvať cestou.

Prejsť vlakom obrovské Rusko znamená žasnúť nad šírkou a diaľkou, ale aj pochopiť neuveriteľné bohatstvo rozmanitosti, koncentrované v malej Európe.

FOTO - RADOSLAV AUGUSTIN
FOTO – RADOSLAV AUGUSTIN

FOTO - RADOSLAV AUGUSTÍN
FOTO – RADOSLAV AUGUSTÍN

FOTO - RADOSLAV AUGUSTÍN
FOTO – RADOSLAV AUGUSTÍN

Cestovateľská príručka

Predstava troch dní vo vlaku vzbudzuje otázky: treba si kupovať aj toaletný papier? Ako je to s tou prohibíciou?

Prvá podozrivá vec už na nástupišti je, že ako jediní vlečieme obrovské ruksaky (spoločná váha na 4 chrbátoch: 43,2 kg). Dalo by sa to vysvetliť, my sme na cestách dokopy 18 dní a prejdeme celú trasu, iní idú len do najbližšieho mesta. Druhá podozrivá vec bola, že okrem toho nikto okrem nás nevláčil tašky plné jedla a päťlitrové balenia vody.

Odpoveď prišla okamžite po nástupe: ako prvé sa podávalo jedlo a voda.

IMG_20150512_125421
FOTO – RADOSLAV AUGUSTÍN

Hoci v našich batohoch by ste našli množstvo zbytočností, ostatní skúsení cestujúci vedeli presne, čo treba. Vozeň mal iba štyri elektrické zásuvky na chodbe. Prípadne sa dala použiť zásuvka na WC, ak predstierate hnačku. Hitom štíhlych batohov teda bola najmä predlžovačka. S ňou sa okrem nabíjania telefónov dali deťom na laptope púšťať rozprávky. Z kupé s deťmi sa ozývalo najmä Nu pogodi.

Druhý #transiberianrailwayhack bol záves – celý deň ste mohli vetrať, no bez zvedavých pohľadov na to, čo vetráte.

My sme však mali napríklad soľničku, reproduktory a pršiplášť.

Ako vnímať čas

Obsluha síce oznámila, že jedlo tu bude do desiatich minút, ale prišlo o hodinu. Ak idete vlakom týždeň ako slečna z reštauračného vozňa, zmysel pre jemné rozdiely medzi desiatimi minútami a hodinou stratíte. Pochopili sme to veľmi skoro aj na nás samých. Netušíte, v akom časovom pásme sa nachádzate, podľa akého sa riadi čas, v akom je vaše telo a kde sa nachádza duša.

Teda, pokiaľ si to nenastavíte na mobile, to vám je potom všetko jasné.

Čo jesť

Obed prichádza prekvapivo v podobe take away balíčka. Dokonca potlač vyzerá ako z trendového bistra, pokiaľ by ste teda nedokázali rozlúštiť vytlačený názov Federalnaja passažierskaja kompania.

Vo vrecku je všetko možné – vlhké papierové utierky, soľ, korenie a špáradlo, voda, čokoláda, instantná káva, čaj a mlieko. Samozrejme, súprava plastového príboru. Akurát nič z toho nepotrebujeme, pretože všetko sme si, vrátane kávy a práškovej smotany, brali z Bratislavy, vzdialenej viac ako 10-tisíc kilometrov.

FOTO - RADOSLAV AUGUSTÍN
FOTO – RADOSLAV AUGUSTÍN

IMG_20150518_200406

Obedy vynášal personál najbližšieho reštauračného vozňa v zlomyseľných časoch – napríklad pred hodinovou pauzou, počas ktorej sa chcete trochu prebehnúť.  V prvom úseku cesty to vyzeralo, že z každej porcie niekto odjedol. Malé porcie sa dajú ospravedlniť malým energetickým výdajom pracujúcich počas cesty vlakom. V tom prípade však muselo byť v jednej z neskorších častí jazdy vo vlaku fitness-centrum, pretože porcie boli oveľa bohatšie. Dokonca sa dá povedať, že čím ste bližšie k Moskve, tým je jedla viac. Tesne pred Moskvou už okrem obeda servírovali aj raňajky.

Spoločným menovateľom všetkých jedál bol len kôpor.

Pohodlie

Za oknom ubiehajú stovky kilometrov, svet cestujúcich sa zmenší na kupé. Po každej strane sú postele, jedna nad druhou. A veľký stôl pod oknom. Nemeckí konštruktéri mali zjavne premyslený každý milimeter – nič nezavadzalo, všetko bolo prakticky poruke. RŽD drží prepravu na jednej zo svojich najdôležitejších trás na úrovni – v uvítacom balíčku dostanete dokonca aj vlastný obuvák a na záchode je mydlo s nápisom „DETSKOJE”.

FOTO - RADOSLAV AUGUSTIN
FOTO – RADOSLAV AUGUSTIN

Dbá sa aj o vzdelanie – okrem dvoch denníkov dostane každý časopis na kriedovom papieri s názvom Youth Time. Ruské mená ho tvoria v pražskej redakcii. Na titulke sa hrdí slovom „Zeitgeist“ – znamená to, že každoročná tlačová správa o najvyhľadávanejších výrazoch spoločnosti Google stála za to, aby ju dal na titulku a vo vnútri veľkolepo upravil. Pomedzi nekonfliktné články o tetovaniach mladých sú však zamiešané referáty, ktoré sa okato snažia o pohoršenie nad západnou civilizáciou.

Ako je to s prohibíciou

Cestovateľské bedekre spomínali isté „bábušky“, ktoré vraj majú na perónoch dotvárať romantickú atmosféru ponúkaním domácej kuchyne. Nič také sa však nedialo, bábušky zrejme zakázali a prikázali oficiálne členky posádky reštauračného vozňa. Na tácke pod kockovanou utierkou ponúkali čerstvé zemiakové a mäsové koláče.

Zakázali aj druhú sľubovanú atrakciu – ožranov.

Hoci Putinova prohibícia funguje aj vo vlakoch, samozrejme, sinavé a smradľavé postavy cestujúcich trosiek funkčné takmer tri dni bez vodky nebudú.

FOTO - RADOSLAV AUGUSTÍN
FOTO – RADOSLAV AUGUSTÍN

V skutočnosti sme za celý čas stretli len jeden pár. Posledné roky ruské železnice postupne zvyšovali ceny lístkov a výsledkom bol obrovský prepad počtu cestujúcich. Predpokladáme, že istá časť cestujúcich radšej investovala do vodky.

Prostredníctvom svojej fľašky sa starší páni pokúšali bratať aj s našim kupé, očarili aj ľahkou angličtinou. Jemná motorika potrebná na hranie Človeče im však chýbala a spoločnosť sme odmietli. Po tom, ako sme odmietli aj ranné vyrovnanie, pokusy o spriatelenie sme vyčerpali a už sa nepokúšali ani o očný kontakt. Sprisahanecké žmurknutia zmizli, zradili sme vodku.

Hoci bolo zakázané aj fajčiť, ožrani mizli v útrobách vlaku a onedlho nato sa z prieduchov montovanej konštrukcie začal šíriť dym.

Inak pomerne prísna dežurnaja na našom druhom najdlhšom úseku jazdy opilcov ticho tolerovala. Okrem fajčenia zavadzali, padali, kričali, obchytkávali, no dežurnaja mala svoju stratégiu tichej ignorácie. Prohibícia existovala – v hlave sprievodkyne.

A – ak by vás zaujímal záchod, vyzeral takto:

FOTO - RADOSLAV AUGUSTIN
FOTO – RADOSLAV AUGUSTIN


Teraz najčítanejšie