Lži pamätníkov treba odhaľovať, aj keď to bolí
Relativizácia dejín je dnes bežnou náplňou práce konšpirátorov, trollov a alternatívnych „bádateľov“, preto treba o histórii informovať pravdivo aj vtedy, keď to nie je ľahké.
Autor je spravodajca Českého rozhlasu
S pamätníkmi to nie je ľahké a ako zdroj informácií nie sú ideálni. Málokedy však uvádzajú historikov, bádateľov alebo novinárov do omylu úplne zámerne a účelovo. Nedá sa to povedať ani o Věre Sosnarovej (88), ktorá dlhé roky tvrdila, že bola v gulagu, a len nedávno historici dokázali, že si podstatnú časť svojho príbehu vymyslela. Podobné je to aj s politickým väzňom Vojtechom Pastorom (80), ktorý si odsedel sedem rokov za to, že v auguste 1968 vyzliekol donaha ruskú občianku a hnal ju ulicou. Pritom tvrdil, že strávil vo väzení o päť rokov viac a že sa na lynči vôbec nepodieľal. Denník N tento prípad odhalil vlani.
Spomínam si na ten rozhovor celkom dobre. Nebolo mi príjemné dokazovať starému mužovi, že jeho príbeh nie je pravdivý a že to bolo inak. Odsedel si dosť, ale zbytočne si primyslel ruských sudcov, mučenie vo väzení, neexistujúce paragrafy a zamlčal veľa faktov, ktoré na neho nevrhali dobré svetlo. To posledné sa dá ešte pochopiť, ale – úprimne povedané – nikdy som nezistil, prečo si Vojtech Pastor podstatnú časť svojho príbehu vymyslel a prečo na ňom trval. Žiadne výhody okrem rešpektu svojho okolia z toho nemal.
Věra Sosnarová je iný prípad. Tá si celý gulag vymyslela, tvrdila, že ju z Československa uniesla sovietska tajná služba a že po prepustení z tábora musela
