Pomohli by ste moslimke? V Nemecku skúmali, koľko ľudí im zdvihne popadaný nákup

Experiment na vlakových nástupištiach v Nemecku ukázal, že miestni sú menej ochotní pomôcť žene, ktorá vyzerá ako migrantka (tmavšia pleť, prípadne hidžáb), no pravdepodobnosť pomoci tej istej osobe sa zvýšila, ak preukázala, že dodržiava miestne spoločenské normy.

Vyplýva to zo štúdie, ktorá vyšla minulý týždeň v odbornom časopise PNAS.

Vedci si na výskum vybrali Nemecko zámerne, keďže ide o krajinu „s najvyšším počtom žiadostí o azyl v Európe a dlhou históriou masového prisťahovalectva, ktoré v krajine vyvolalo konflikty medzi domácimi a prisťahovalcami,“ vysvetlil pre Denník N spoluautor štúdie a politológ Nicholas Sambanis z univerzity v Pensylvánii.

Zahraničný politológ dodal, že Nemecko si zvolili aj preto, lebo „ide o krajinu s vyvinutým zmyslom pre dodržiavanie spoločenských noriem“.

V novej štúdii vedci testovali, či akceptácia takýchto pravidiel spolužitia „zníži predsudky voči migrantom založené na ich etnickom pôvode či odlišnom náboženstve,“ povedal Sambanis pre Denník N.

Napomenula neporiadnika, popadali jej pomaranče

Experiment vykonali na 29 vlakových staniciach po celom Nemecku a zaradili doň vyše 7-tisíc náhodných okoloidúcich, z ktorých sa pre potreby výskumu stali testované subjekty.

Na každej stanici bol 5-členný tím, ktorý pred nič netušiacimi cestujúcimi zahral vždy rovnakú scénku. Na jej začiatku pohodil muž na zem papierový pohárik. Žena, ktorá stála obďaleč, ho napomenula, aby odpad zdvihol a pohárik hodil ho do koša, ako sa patrí na poriadneho občana.

Takáto požiadavka, viditeľná pre všetkých naokolo, bola „signálom, že (žena) sa hlási k rovnakým spoločenským normám správania a ide o občiansky uvedomelú osobu,“ píše sa v štúdii PNAS.

Žene, ktorá takto napomenula neporiadneho občana, následne zazvonil telefón. Keď hovor zdvihla, z tašky sa jej vysypali pomaranče.

Do tejto chvíle bolo všetko hrané. Keď sa uvedená scénka skončila, vedcov zaujímalo, či náhodní okolostojaci žene pomôžu ovocie pozbierať (milé správanie), ak predtým dala najavo, že sa hlási k rovnakým všeobecne prijatým normám, lebo nestrpí hádzanie odpadkov na zem.

Rolu hralo náboženstvo

Experiment prebiehal v lete roku 2018 a v rôznych obmenách ho vykonali viac ako 1600-krát – žena, ktorá upozornila neporiadnika a rozsypali sa jej pomaranče, vyzerala ako miestna občianka (biela pokožka, kontrolná skupina) alebo migrantka (tmavšia pleť). Vo viacerých verziách experimentu mala na sebe buď kresťanský krížik, hidžáb (muslimskú šatku), alebo bola oblečená sekulárne (bez náboženských symbolov).

Ak žena hovorila po nemecky a bola beloška (kontrolná skupina), okolostojaci jej pomohli v 78,3 % prípadov. Ak išlo o migrantku tmavšej pleti s krížikom alebo bez náboženských symbolov, pomohli jej v 76,4 % prípadov, čo nie je štatisticky významný rozdiel.

„Bol som veľmi prekvapený,“ povedal o uvedenom výsledku Sambanis. „Hovorí to niečo o úrovni multikulturalizmu, na ktorý si Nemci navykli,“ dodal pre denník LA Times.

No v prípade, že žena vyzerala ako migrantka a k tomu mala na hlave hidžáb (znak moslimskej viery), ochota pomôcť jej klesla na 66,3 % prípadov. „Naše analýzy poskytujú silné dôkazy, že (…) rozdiely v náboženstve definujú migrantov ako cudziu skupinu (z angl. outgroup),“ vysvetľujú zistenia autori štúdie.

Kultúrna integrácia znížila predpojatosť

V ďalšom kroku vedci porovnali, ako ochotu pomôcť žene ovplyvní to, či neporiadneho občana hádžuceho odpadky na zem napomenie (znak prijatia miestnych noriem) alebo jeho správanie nechá bez povšimnutia.

Ukázalo sa, že ak napomínala moslimka s hidžábom, pomohlo jej 72,9 percenta ľudí. Ak takýmto spôsobom migrantka nekonala a nevhodné správanie neporiadnika nechala tak, pomohlo jej len 60,4 percenta okolostojacich.

Uvedený rozdiel je štatisticky významný.

Ak na lajdáka nijako nezareagovala Nemka, pozbierať popadané pomaranče jej pomohlo 73,3 percenta ľudí. Podľa autorov štúdie to celé znamená, že „kultúrna integrácia dokáže znižovať predpojatosti (z angl. bias) proti migrantom spojené s ich odlišným náboženstvom, hoci na druhej strane ich nedokáže odstrániť úplne“.

Rozdiely medzi bývalým východným a západným Nemeckom

Vedci zistili aj to, že v nemeckých spolkových krajinách bývalého východného bloku pomáhali ľudia moslimkám menej ako v bývalom západnom Nemecku. „Mohlo by ísť o dedičstvo komunizmu, prejav nižšej životnej úrovne na východe alebo početnosti kontaktov s migrantmi, ktorých je na východe menej,“ povedal pre Denník N politológ Sambanis a dodal, že nastavenie experimentu neumožňuje zistiť presnú príčinu.

Autori štúdie konštatujú, že dodržiavanie noriem môže slúžiť ako základ znižovania diskriminácie a nárastu spolupráce. Namietli sme, či nejde o príliš zovšeobecňujúce tvrdenie, keďže moslimku na vlakovej stanici, ktorá napomenula lajdáka (oceneniahodný občiansky postoj) špiniaceho okolie, mohli okolostojaci považovať za „výnimku z pravidla“ a naďalej prechovávať stereotypy a predsudky k skupine moslimov ako takej. „Zaujímavá pripomienka,“ povedal Sambanis a pre Denník N dodal: „Okolostojaci nevedeli nič o žene, ktorá dodržiavala či nedodržiavala spoločenské normy, a poznali len jej náboženstvo. Takže ich správanie pravdepodobne vyjadruje postoje k skupine ako takej, nielen k jednotlivcovi.“

Podľa zahraničného politológa však nemožno určiť, či sú pozorované efekty dlhotrvajúce a či by prevážili v konkrétnej situácii, keď by mal okolostojaci iné záujmy (napríklad by sa ponáhľal na vlak, volal by a iné).

Denník N ďalej namietol, či použitie ženy (namiesto muža) v experimente umelo nezvýšilo ochotu okolostojacich pomáhať. „Môžem len špekulovať, ale myslím si, že predpojatosť by bola väčšia a dodržiavanie spoločenských noriem by malo menší účinok, ak by sme ako hercov najali mužov. No ide len o moje dojmy, ktoré nie sú založené na dôkazoch,“ povedal Sambanis a dodal: „Ak by sme do experimentu zaradili mužov aj ženy, zdvojnásobil by sa počet opakovaní experimentu, náklady a dĺžka spracovania dát, čo sme si nemohli dovoliť.“

Na budúci rok bude výskum pokračovať v Grécku, aby mohli vedci porovnať výsledky medzi jednotlivými krajinami.

My a Oni

Článok v PNAS obsahuje aj teoretickú časť, ktorá vysvetľuje viacero pojmov z biologickej a kultúrnej evolúcie, napríklad parochializmus. Komplikovaný výraz znamená, že ľudia majú prirodzený sklon uprednostňovať členov vlastnej skupiny na úkor ľudí z cudzích skupín, s ktorými sa neidentifikujú.

Takáto tendencia má evolučné vysvetlenie. Našim pravekým predkom sa oplatilo správať sa milo k členom vlastnej skupiny, pretože od toho záviselo ich prežitie – ak spoločne ťahali za jeden povraz, členov inej (nepriateľskej) skupiny mohli poraziť v boji o obmedzené zdroje, ako sú jedlo či obydlie.

Takú myseľ sme do značnej miery zdedili a dodnes delíme ľudí na „My“ (lepší) a „Oni“ (horší) – deliacou hranicou môže byť farba pleti, horný a dolný koniec dediny, náboženstvo, jazyk, povolanie či športové fanúšikovstvo.

Uvedená „stavba“ ľudskej mysle, ktorá delí ľudí na „naše“ a „cudzie“ skupiny, nenahráva súčasnému multikultúrnemu svetu, v ktorom odlišní ľudia (jazykom, farbou pleti či náboženstvom) prichádzajú čoraz viac do kontaktu. „Vlády či silní spoločenskí aktéri musia podniknúť kroky na nové definovanie toho, čo je to vlastná skupina (tá, s ktorou sa identifikujeme), tým, že integruje členov cudzích skupín, ako sú migranti,“ píšu autori štúdie. Ako to dosiahnuť? Podľa vedcov je jedným zo spôsobov – hoci zďaleka nie všemocným – dodržiavanie miestnych noriem, ktoré domáci považujú za znak vzorného občianskeho postoja.

Dostupné z: https://doi.org/10.1073/pnas.1820146116