Denník N

Čo sme robili pred 30 rokmi: Sušené ryby Kasuhika Kuba

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Ako podpisy za prepustenie „bratislavskej päťky“ formovali skupinu ľudí, ktorí sa potom stretli v novembri 1989.

V téme Čo sme robili v roku 1989 zverejňujeme osobné spomienky Martina M. Šimečku a jeho hostí na udalosti a zážitky v priebehu roka, v ktorom padol komunistický režim, hoci takmer nikto nepredvídal, že sa to stane.

Začiatkom novembra 1988 som sa ako jeden z deviatich literárnych vedcov a prekladateľov zúčastnil v Salzburgu v rodnom dome básnika Georga Trakla na kolokviu Medzinárodného Traklovho fóra. Bol to pre mňa neuveriteľný zážitok. Jednak som mohol vycestovať do Rakúska, čo bolo ešte pred dvoma rokmi nepredstaviteľné.

No najmä som si dva dni vymieňal skúsenosti s ďalšími znalcami a prekladateľmi Traklovej poézie, s Adrienom Finckom, Liang Jia Ženom, Kasuhikom Kubom, Krysztofom Lipinským, Waldemarom Weberom, Hansom Weichselbaumom, Josém Luisom Reinom Palazónom a Heinzom Wetzelom. Taký hlboký vhľad do básnických, a osobitne Traklových textov som nikdy predtým ani potom nedosiahol. Z kolokvia vyšiel zborník príspevkov, do ktorého prispeli aj Michael Hamburger, Jacques Legrand, Ida Porena a Asaka Nakamura.

Georga Trakla sme vtedy prekladali s Janom Štrasserom pre antológiu nemeckého a rakúskeho expresionizmu. Obrátil som sa na Ludvíka Kunderu, ktorý pre Klub přátel poezie urobil už v roku 1969 veľký preklad expresionistov Haló, je tady vichr – vichřice! s výbornými sprievodnými textami. Ochotne mi pomohol zásielkami fotiek, karikatúr, textov, citátov. Písal mi, že do Salzburgu ho nepustia, ale napísal text, ktorý som potom prečítal, takže sme tam boli z Československa vlastne dvaja.

Preklad síce vyšiel až o desať rokov, menili sa pomery a vydavateľstvá, ale antológia s Traklovou básňou napokon v roku 1999 vyšla. Vtedy som sa už s Ludvíkom Kunderom a jeho nemeckým priateľom a prekladateľom Eduardom Schreiberom dobre poznal, bol som u Schreiberovcov vo Wilhelmshorste pri Berlíne, navštívili sme dom básnika Petra Huchela, ktorého sme s Janom práve prekladali, a zistili sme, že do svojho filmu podľa Goetheho Výberového príbuzenstva si Eduard vybral Janu Plichtovú na základe toho, že ju videl ako Mušku v Herzových a Altiných Sladkých hrách minulého leta.

To všetko sa však zdalo v lete 1989 celkom nepredstaviteľné. Strávili sme dva týždne s Evou Rozbuškou a celou talianskou rodinou v Pirane, ktorý bol vtedy ešte súčasťou Juhoslávie, všetci okrem mňa sa chodili kúpať za roh do Portorože, ktorá ešte nebola oddelená od Pirane hranicou.

Ja som mal so sebou kufríkový písací stroj a v letných horúčavách som sa potil a trápil s textom do traklovského zborníka. Príspevok bolo treba odovzdať a nejako som tušil, že ak ho na dovolenke nedokončím, už ho nikdy nedorobím.

V Salzburgu som sa spriatelil s Kasuhikom Kubom. V podstate sme celé dva dni premýšľali o posledných dvoch veršoch Trakovej poslednej básne Grodek, ktorá doputovala do Salzburgu na pohľadnici z grodeckého lazaretu až po Traklovej smrti:

Horúci plameň ducha živí dnes mocná bolesť,

Nenarodení vnuci. 

V tom čase sme už doma v Bratislave vedeli, že prichádza náš čas. Čakali sme na svoju príležitosť. Tušili sme, že aj na Slovensku nastáva

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Čo sme robili v roku 1989

Teraz najčítanejšie