Denník N

Čo sme robili pred 30 rokmi: O tom, ako komunisti napokon disent zjednotili

Foto - archív Dagmar Kusej
Foto – archív Dagmar Kusej

V téme Čo sme robili v roku 1989 zverejňujeme osobné spomienky Martina M. Šimečku a jeho hostí na udalosti a zážitky v priebehu roka, v ktorom padol komunistický režim, hoci takmer nikto nepredvídal, že sa to stane.

13. augusta 1989 bolo rušné pondelkové ráno. Len deň predtým sme sa vrátili z Prahy, ani vybaliť sme ešte nestihli. Ráno už pred piatou zazvonil zvonček a pred dverami stálo nastúpené komando na domovú prehliadku. Poslednú.

Sestra Saška bola na prázdninách a ja som sa práve chystala na autobus do pionierskeho tábora. Prehliadkové komando vôbec rado chodilo vtedy, keď sme my decká neboli doma – možno mali takto menej výčitiek svedomia, alebo sa im ľahšie pracovalo, ktovie.

V každom prípade 13. augusta ráno prikvitli. Mamu najviac rozčúlilo, že prišli práve, keď sme mali porozťahované špinavé prádlo. Na autobus ma mal odviesť otec, ale bolo jasné, že ho zoberú. Vždy ho z prehliadok brali minimálne na celodňové vypočúvanie, väčšinou však na 48- alebo 72-hodinovú väzbu do cely predbežného zadržania.

Mala som vtedy trinásť a domové prehliadky boli dovtedy v podstate sranda a dobrodružstvo. Ale počas tohto leta som už dostatočne chápala kontext a súvislosti a mala som strach.

Po pár hodinách snorenia po izbách, stále však ešte ráno, odvádzali eštebáci otca dolu po schodoch. Ja som stála hore na chodbe a bolo mi jasné, že tentokrát to asi bude naozaj zlé. Otcovi sa triasol hlas a v očiach mal slzy.

Len trikrát v živote som ho videla so slzami v očiach a toto bol prvý raz. Potom už len na pohrebe jeho mamy a sestry. Kládol mi na srdce, aby som pomáhala mamke, bola statočná a nebála sa.

Pár dní predtým on, Ján Čarnogurský, Hana Ponická, Antonín Selecký a Vladimír Maňák poslali otvorený list ÚV KSČ a Československej tlačovej agentúre, v ktorom odsúdili augustové udalosti z roku 1968 ako neoprávnenú inváziu a informovali o tom, že sa chystajú položiť kvety na miesta, kde padli obete vpádu Varšavských vojsk.

List odvysielalo aj Rádio Slobodná Európa a Hlas Ameriky. Tento list a zámer klásť kvety komunisti vyhodnotili ako narušovanie verejného poriadku a nepriateľstvo voči socialistickému zriadeniu. Čarnogurskému a Kusému k tomu pridali ešte ďalšie „prehrešky“ a zapracovali to do už pripravovaného súdneho procesu proti nim. To sme však ešte v toto ráno nevedeli.

Autobus do tábora som stihla – tajní veľmi dobre ovládali náš rozvrh a preto ma tam mama mohla zobrať akurát včas. V tábore som na celú domovú prehliadku aj zabudla, veď ich bolo predtým veľa a otec sa vždy po dvoch, maximálne po štyroch dňoch vrátil domov. Ale keď ma po dvoch týždňoch pri autobuse opäť čakala mama, podlomili sa mi kolená a strach sa vrátil.

Nejaký čas sme sa nevedeli dopracovať ani k poriadnym informáciám – kde je či čo sa presne deje.

Výhodou odpočúvacích zariadení doma je, že sa človek nemusí unúvať k bránam mocných – môže s nimi celkom efektívne komunikovať z vlastnej kuchyne. Keď ešte po niekoľkých dňoch mama nevedela ani to, či držia otca v Bratislave, alebo je nebodaj niekde v pražskej Ruzyni, nahlas sa doma rozčuľovala: „Mám toho plné zuby, beriem psa a deti a ideme s transparentami pred Februárku.“

Do piatich minút zvonil telefón a uhladený hlas príslušníka ŠtB mame oznámil: „Nikam nechoďte, pani Kusá, váš manžel je tu v Justičnom paláci.“ A tak začala zháňať právnika (mnohí ju odmietli) a chystal sa súdny proces. Napokon sa otca ujal advokát Dušan Kubovčák. Vzhľadom na rozklad komunizmu v susednom Poľsku a Maďarsku zneli obvinenia protagonistov B5 obzvlášť absurdne.

Miroslav Kusý. Foto – archív Dagmar Kusej

Vyzeralo to však vážne, obvinenia v trestnom spise obsahovali otcove príspevky do Rádia Slobodná Európa, „zakázané písomnosti“, bol obvinený, okrem iného, z poškodzovania záujmov republiky v zahraničí a rozvracania republiky (ak by mu to na súde preukázali, minimálna sadzba by bola tri roky natvrdo).

Hoci to bola vyšetrovacia väzba, fyzicky to vyzeralo celkom ako väzenie. Dvakrát sme ho tam boli navštíviť – návštevy boli povolené raz za mesiac. Dohodli sme sa, že tieto návštevy pojmeme odľahčene, s čo najväčšou dávkou humoru.

Otca sme pochválili, že diétny režim mu prospieva (schudol aspoň 10 kíl), napriek nelichotivej teplákovej uniforme. Ponúkli sme sa, že mu prinesieme sidol na väzenskú guľu na nohe, nech si ju môže krásne naleštiť. Tak nám to vyhovovalo, lebo v miestnosti bol vždy dozor z každej strany a nejaké rozcitlivené intímnosti sa ani zdieľať nedali.

Trestné stíhanie voči všetkým piatim bolo oficiálne ukončené až po páde režimu, 11. 12.  1989. Ešte desať dní po 17. novembri ZNB stihol povyplácať bohaté odmeny ľuďom, čo sa rôzne podieľali na vyšetrovaní a skúmaní materiálov v trestnom spise.

Proces s Bratislavskou päťkou síce nakoniec neprebehol podľa pôvodného plánu – ako veľký odstrašujúci proces s prísnymi trestami (to už medzinárodná ani domáca situácia dosť dobre neumožňovala), po prvýkrát však zocelil roztrieštený disent – svojich predstaviteľov v päťke mal katolícky aj občiansky disent, predstavoval platformu, okolo ktorej sa dalo zjednotiť.

Počas tohto dva a pol mesiaca sa mnohí zo Slovenska i zahraničia angažovali proti chystanému procesu. U nás doma sa po druhýkrát zastavili už slobodní poľskí poslanci, prišiel aj Alexander Dubček (priniesol krásne ruže a vlastný mušt), či knieža Schwarzenberg, ktorý viedol Medzinárodnú helsinskú federáciu vo Viedni.

Tento súdny proces zároveň ukázal, že keď sa postihy dotýkajú slovenských vecí, ľudia sa neboja ozvať, podpísať, verejne prejaviť nesúhlas. Počas súdneho procesu pred budovou Justičáku demonštrovalo niekoľko stoviek všakovakých ľudí, ďalšie stovky písali otcovi aj Čarnogurskému podporné listy a pohľadnice, anonymné, ale aj s plnými menami a adresami.

Dianie bolo sledované i zvonka – súdneho procesu s otcom v októbri sa zúčastnilo šesť medzinárodných televíznych štábov. Dubček dal veľký rozhovor pre rakúsku televíziu, kde odsúdil inváziu Varšavských vojsk a postavil sa proti súdnemu procesu s B5.

Ak bola totiž invázia proti medzinárodnému právu, ako bol Dubček presvedčený, nemohlo ich konanie nijako porušiť československé zákony.

I katolícka obec bola politicky omnoho viditeľnejšia. Otec Anton Srholec slúžil za Čarnogurského a Kusého omšu v Blumentáli, kde sa zišlo 5000 veriacich, a nabádal ľudí, aby prišli na proces. Mnoho najmä mladých katolíkov sa verejne ozývalo proti procesu.

Otca napokon v októbri prepustili a v novembri odsúdili na celkom mierny trest na dva a pol mesiaca, ktoré si už predtým odsedel vo vyšetrovačke. Čarnogurského proces, ktorý bol odročený, sa konal až 22. novembra, vonku sa zišli davy ľudí. Prepustený bol o pár dní neskôr.

Knieža Schwarzenberg mi pri jeho návšteve u nás koncom októbra na lístoček napísal: „Milá Daďo, doufám, že se už brzy budeme navštěvovat mezi Vídní a Bratislavou, jak se na dobré sousedy sluší a patří!“ O necelé dva mesiace už tisíce ľudí strihali ostnatý drôt a kráčali pod heslom „Ahoj, Európa!“ do Rakúska, smerom k Schwarzenbergovcom.

Než sa tak stalo, režim sa ešte s posledným vypätím síl pokúsil o udržanie moci prostredníctvom vykonštruovaného procesu, tentoraz domáceho slovenského. Ale už nevydalo.

Archívne fotografie – screenshoty z videoreportáží, ktoré nakrúcal Martin M. Šimečka:

Čerstvo prepustený Miroslav Kusý s manželkou Jolanou a dcérou Dagmar, 6. októbra 1989, Justičný palác
Vítanie prepusteného MK pred Justičným palácom: zľava Vladimír Maňák, Hana Šolcová-Ponická, Dagmar Kusá, Miroslav Kusý, advokát Dušan Kubovčák, Jolana Kusá
Miroslav Kusý ďakuje advokátovi Dušanovi Kubovčákovi, že sa ujal jeho prípadu, 6. októbra 1989
Hana Šolcová-Ponická víta prepusteného Miroslava Kusého pred Justičným palácom, 6. októbra 1989
Miroslav Kusý doma po prepustení z väzby
Alexander Dubček na návšteve u Mira Kusého doma po prepustení z väzby, Trnávka, 6. októbra 1989
Alexander Dubček na návšteve u Mira Kusého doma po prepustení z väzby, Trnávka, 6. októbra 1989
Ivan Hoffman na návšteve u Mira Kusého doma po prepustení z väzby, Trnávka, 6. októbra 1989
Alexander Dubček na návšteve u Mira Kusého doma po prepustení z väzby, Trnávka, 6. októbra 1989
Alexander Dubček na návšteve u Mira Kusého doma po prepustení z väzby, Trnávka, 6. októbra 1989
Prípitok na slobodu s manželkou Jolanou, Trnávka, 6. októbra 1989
Prípitok na slobodu s Alexandrom Dubčekom
Július Strinka s manželkou na návšteve u Mira Kusého doma po prepustení z väzby, Trnávka, 6. októbra 1989
Miroslav Kusý doma po prepustení z väzby
Július Strinka a Miro Kusý
Miroslav Kusý doma po prepustení z väzby
Francúzsky filmový štáb natáča reportáž o procese s Bratislavskou päťkou a situácii v Československu na záhrade u Milana Martina Šimečku, september 1989 – Jolana Kusá
Francúzsky filmový štáb natáča reportáž o procese s Bratislavskou päťkou a situácii v Československu na záhrade u Milana Martina Šimečku, september 1989 – Marta Šimečková
Miro Kusý na návšteve u Ivana Hoffmana po prepustení z väzby
Francúzsky filmový štáb natáča reportáž o procese s Bratislavskou päťkou a situácii v Československu na záhrade u Milana Martina Šimečku, september 1989 – Ivan Hoffman

Fotografie sú screenshoty z videoreportáží, ktoré nakrúcal Martin M. Šimečka.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Čo sme robili v roku 1989

Komentáre

Teraz najčítanejšie