Otis Laubert: Sila médií je obrovská a absencia kritiky veľká

„Dnes môžete urobiť a vystaviť hocičo ako umenie, ale to mne nestačí,“ hovorí OTIS LAUBERT. Bežne ho stretnete na mnohých výstavách, lebo chce mať prehľad, no iba z mála z nich odchádza s nadšením. Mladému umeniu podľa neho chýba nápad. On o nové nápady núdzu nemá, neustále pribúdajú v jeho legendárnych zápisníkoch, akurát ho mrzí, že už asi nestihne všetky ukázať svetu. Aspoň časť z nich však môžete vidieť v novootvorenom múzeu Otisa Lauberta, ktoré nedávno otvoril v centre Bratislavy.

Prečo vzniklo vaše múzeum?

Je to prirodzený vývoj a asi aj celkom logická cesta. Nechcem v súvislosti s múzeom použiť výraz bilancovanie, lebo to je háklivé slovo. Evokuje zastavenie tvorby. To, samozrejme, hrozí, ale toto múzeum je skôr stelesnením predstavy, že môžem mať svoju doterajšiu tvorbu k dispozícii pre čo najširšie publikum. Lebo to je pre mňa najväčšia odmena. Keď môžem k ľuďom hovoriť výtvarným jazykom. To je pre mňa najvyšší stupeň osvety. Preto mám negatívny vzťah k uzatvoreným, utajeným galériám. Chápem, že sú to príležitosti pre obchodné kontakty, ale diváci takéto galérie asi veľmi nezaujímajú. Pre mňa sú diváci odmena, čím ich je viac, tým väčšia odmena to pre mňa je.

Nebola túžba po múzeu trochu aj vynahrádzaním si chýbajúceho priestoru na vystavovanie z minulosti, keď vám to nebolo umožnené?

Možno tam je nejaká paralela, ale to vidno až spätne. Za vznikom múzea sú štyri piliere – ješitnosť, vek, bezdetnosť a zdravie. Nebyť týchto okolností, nebolo by múzeum. Pred dvadsiatimi rokmi som nerozmýšľal nad svojím múzeom. Tridsaťročný človek sa nebojí, že keď spadne z tretieho schodu, zlomí si nohu. To sa ešte preteká s kamarátom, či nepreskočí štyri-päť. Ale s pribúdajúcim vekom začína byť unavený. A postupne narastá motivácia, aby sa to, čo je vaším hlavným cieľom, uskutočnilo. Niekedy to ide ľahšie, inokedy ťažšie. Mne sa nedávno podarilo naraz predať desať obrazov. A teraz tu pred nimi sedíme. Otvoriť si vlastné múzeum v podstate nie je problém, človek len musí byť dostatočne zdravý, aby to zvládol fyzicky, a ješitný.

Ako ste vyberali diela, ktoré divák teraz uvidí v múzeu?

Je to môj osobný výber, nikto mi do toho nerozprával, čo bolo veľmi príjemné. Som citlivý na obmedzovanie slobody. Chcel som tu vystaviť aj veci, ktoré bežne nevystavujem, lebo rátam s tým, že sem budú chodiť aj turisti, študenti, mimobratislavskí diváci a nové generácie. V prvej sále sú diela zo 60. rokov, zo začiatku mojej tvorby, a niekoľko diel zo sérií Sák a Kobercov. V druhej sále sú mapy a vlajky – a teda, jedna zo sérií, ktorým sa venujem dlhodobo. V ďalších miestnostiach sú sondy do jednotlivých oblastí môjho záujmu, aby som ukázal, čo všetko robím. Nie je to len päť známych sérií, ktoré v súvislosti so mnou mnohí poznajú. Preto som, napríklad, vystavil aj fotografie. To je tiež taká moja malá ješitnosť. Nikdy ma totiž nezavolali na výstavu fotografií – tak som si ich tu dovolil ukázať.

Umelec sa dnes ľahko dostane do škatuľky a asi si s tým veľmi nepomôže. Prekáža vám nejaká z nich?

Otis Laubert rovná sa zberateľ, lovec. A tak to pritom vôbec nie je. Ešte som si nedal tú námahu, aby som spísal, koľko z mojich diel je založených na zbierkach, ale raz to urobím. A potom sa ukáže, že deväťdesiat percent vecí vzniká na základe nápadu, nie vecí, ktoré mám vo svojich zbierkach. Akurát, že Jana Geržová v 90. rokoch vycítila, v čom je moja tvorba autentická, zadefinovala to a tí mladší to už len radi citujú.

Prijali by ste vedľa seba nového kritika, ktorý by o vás povedal niečo iné? Teraz spolupracujete s Jurajom Čarným, je on touto postavou?

Nového kritika svojej práce by som prijal, nemám s tým problém. Ale Juraj Čarný je tu v inej úlohe – on deklaruje, že by chcel pomôcť preniknúť mojej tvorbe a múzeu do širšieho kontextu než bratislavského. Nie je teda v úlohe kritika, on je dušou v Kunsthalle a tam je doma. Ale fandí mi, ako jeden z mála mladých kritikov. Treba však vidieť holý fakt – značnú časť tvorby prenechám múzeu. Nemám to komu inému nechať. Prišli ste neskoro. (smiech) Nemám nadšencov v rodine, tým by to bolo na ťarchu. Po smrti darujem diela Múzeu Otisa Lauberta. A skutočnosť je taká, že on sa podujal postarať sa o to.

Cítite v tom istotu?

Nemám inú možnosť. To je jediný človek, ktorý deklaruje, že sa o to bude starať. Istotu nemá človek v ničom. Je to steblo, ktoré plávalo v tej rozvodnenej rieke okolo mňa. A ja neviem plávať.

Donedávna na predaj vašej tvorby platilo embargo. Prečo ste nepredávali? A prečo ste sa rozhodli zmeniť to?

Embargo na moje veci bolo dlhodobé. A predstavovalo vyjadrenie môjho postoja k inštitúcii umenia. Ako jeden z mála autorov som sa nezúčastňoval aukcií. Teraz som to embargo uvoľnil. Ale kupci sa nehrnú, to nehrozí. Rozšírilo sa o mne, že nepredávam, a ešte to tak asi v ľuďoch ostalo zafixované. Teraz sa však začínam správať ako osemdesiat percent ostatných umelcov. Nie o všetkých je záujem a nie všetci chcú predávať. Každý má svoj dôvod. Niekto sa možno nevie rozlúčiť so svojím dielom, považuje ho za súčasť svojho života. Aj mne je moja tvorba blízka, ale zdá sa mi prehnané povedať, že moje diela sú moje deti a tie by som nepredal.

Tak prečo ste teda nepredávali? Bolo to vymedzenie sa voči komercionalizovaniu umenia, alebo voči tomu, že sa dnes často hodnotí na základe ceny?

To nie, komercionalizovanie trhu sa ma netýka vôbec. Nebol som v tom kolotoči. Skôr je to o tom, že sa mi nepáči, ako sú niektoré skupiny, kategórie, polohy či vekové skupiny preferované viac ako iné. Módne dekády – to mi bolo vždy cudzie. Napríklad kresba bola dvadsaťpäť rokov ignorovaná, zrazu sa objavilo pár lastovičiek a majú pocit, že objavili niečo nové. Keď som vytiahol svoje názory a skúsenosti, spätná väzba bola taká, že mi prestali chodiť pozvánky na výstavy, týkajúce sa konkrétne tých tém, čo dlhodobo spracúvam alebo sa nimi zaoberám.

To je zvláštne, nie? Taká malosť.

Áno, je to malosť, ale je to normálne. Možno by sa to nestalo tak okato v Paríži, ale zasa – aby sme to tam neglorifikovali, u nás je pomerne málo skupiniek. Čím väčšie mesto, tým viac skupiniek. Aj keď k nám občas prídu priatelia z Prahy, tak nám prekvapene vravia, ako si tu idylicky žijeme. Ale to sa im len zdá, keď navštívia piatich kamarátov. Malé umelecké mestá bojujú proti sebe o krajec chleba, o miesto pod slnkom.

O čo bojujú? O priazeň kritikov, kupcov, divákov?

O toto všetko. Byť na pulze dňa je lákavé, hoci i nevyberanými spôsobmi a taktikou, že aj negatívna reklama je dobrá. Čo v kontexte razenia tejto taktiky ostáva za nami, to pre ambicióznejších nie je podstatné. Ale sú v tom aj existenčné ambície – umelec si vraví, že sa musí dostať do povedomia, lebo keď je žiadaný, je predávaný, a keď je predávaný, je známy, populárny. Ale potom sa stane, že keď je niekde výstava súčasného bulharského či poľského umenia, sú tam vždy Nedko Solakov za Bulharsko a Miroslaw Balka za Poľsko. Akoby iní neexistovali.

Prečo sa to deje? Je to chyba kurátorov?

Majú z toho prospech. Prečo by sa nejaký kurátor nezviezol na sláve umelca? To sú spojité nádoby. Je to veľmi jednoduché. Nečudujem sa im. Druhá vec je, že tento zvrátený stav je dôsledkom toho, že spoločnosť netúži po vyváženosti. Keď sa napíše oslavná báseň na symfóniu, hoci odborníci vedia, že je to plytvanie notami aj nástrojmi, na ďalší deň nevyjde kritika, ale pochvalná recenzia od kamaráta na podpriemerné dielo, ktoré zaplnilo jedno miesto v produkcii, ale nie v kvalite. Divák, ktorý nerozmýšľa, a tých je veľa, zoberie tú prvú správu, ktorá sa k nemu dostane. Preto mám rád správy aj s komentármi – kde človeka uvedú do kontextu, lebo keď sa o čosi nezaujímam, nemusím tomu rozumieť. Počujem, že Putin nakrútil protiokupačný film, ale nejaká pani, čo predáva v zelovoci kdesi na dedine, nemusí hneď vedieť, že je to svinstvo. To vie možno iba jej suseda, čo jej zabili muža na námestí. Keď nevidíme komentár, kritiku, berieme prvú správu, a sila médií je obrovská a absencia kritiky je veľká. Bežný konzument divadla, filmu, umenia sa dnes ťažko dozvie, prečo je niečo dobré alebo zlé. A to pre to, lebo priateľsky naklonení recenzenti píšu oslavné tirády. Tak to u nás chodí. A nikto sa neozve, že to nie je pravda. Aspoň ja sa s tým nestretávam. Možno chodím po nesprávnych uliciach.

Čím to je? Strácame schopnosť vnímať veci kriticky?

Je to širší jav, nie iba náš – kritika sa pestuje málo. Ale čo ma zaráža, že jedným z dôvodov je nezáujem. Ľudia študujú, ale nemajú záujem o svoju profesiu. Deväťdesiat percent vecí prejde bez povšimnutia. A to je zlé. Nehovorím len o výtvarnom umení, ale aj o literatúre, hudbe. Rádio Devín má, napríklad, asi najlepšie zmapovanú literatúru, ale s prejavmi o výtvarnom umení sa to nedá porovnávať. Často sa stáva, že čosi objavia samozvaní polyhistori, ktorí videli nejaké to divadlo, prečítali aj nejakú tú knižku, pozerajú filmy a hneď si trúfajú urobiť hĺbkovú recenziu. Dobre, je to ich trúfalosť, ale prečo sa potom neozve nejaký kritik, že je to hlúposť? Očakával by som, že sa niekto kompetentný ozve. Ale nemáme sa asi čo čudovať, stačí sa pozrieť na profesorský zbor, aký vyučuje týchto budúcich kritikov.

Často vás vídať na výstavách a vernisážach. Chcete mať prehľad alebo sú to skôr spoločenské, priateľské stretnutia?

Chcem vedieť, ako funguje svet, aby som nebol iba uzatvorený v ateliéri. Aj tak som dosť izolovaný. Nie je to tak, že by som notoricky mapoval všetko, len chcem mať prehľad. Krátko sa zastavím, pozriem sa a idem ďalej. Druhá kategória sú výstavy priateľov, kam človek ide, aby vzdal úctu autorovi, a tam sa veľmi ani umenie pozerať nedá – je to o priateľských stretnutiach.

Dnešní mladí umelci tvoria v odlišných podmienkach a s možnosťami, aké ste si možno ani nevedeli v minulosti predstaviť. Čo si myslíte o ich umení? Páči sa vám?

Aké je to umenie, či dobré, alebo zlé, to asi posúdi až čas – hoci, aj o tom trochu pochybujem, lebo záleží najmä na kritikoch, ako ho zhodnotia teraz. Ako o ňom napíšu, lebo tí, čo prídu po nás o pár rokov, už nebudú vedieť, aký vzťah bol medzi kritikom a umelcom. Budú ich texty už čítať ako fakt. A to je zložité. Preto môžem hovoriť iba za seba. Z môjho pohľadu chýba súčasnému umeniu nápad. Dnes, možno je to smelo povedané, je veľmi ľahké tvoriť. Lebo keď chýba kritika, môžete urobiť hocičo. A keď ste známy, môžete to vystaviť. A to mne nestačí. Moje kritériá sú asi zastaralé, a tak mi asi logicky súčasný svet nemôže byť taký blízky a nemôžem sa s ním stotožniť tak, ako s umením starších autorov. Je mi jasné, že kritériá súčasného sveta sú iné, ale z môjho pohľadu sú nízke. My sme tvorili v inej atmosfére, dnes sa priestor na scéne neustále zužuje. Predtým trvalo jedno vývojové obdobie či štýl desaťročia, ale to sa skracuje. Keď dnes príde móda napríklad lepidla, videa, textilu či čohokoľvek iného – trvá iba krátko. Robíte to päť rokov, ste na špici, ale zrazu sa hlavná vlna záujmu preskupí na čosi iné a vy ste úplne mimo. To isté sa stalo pred časom s kresbou. Zrazu sa pár ľudí spamätalo a urobilo zopár výstav kresby, ale sú tam len tí istí autori. Akoby nikto iný nekreslil.

Vraveli ste, že s vekom rastie únava. Má to nejaký vplyv na tvorenie? Mení sa u vás?

U mňa nie. Ale je pravda, že ja vlastne trochu klamem. Zdalo by sa totiž možno, že som šikovný, ale nie som. Vypomáham si cudzími šikovnými mladými rukami. Kamarát Marián Meško mi z bratislavskej ŠUP-ky a kremnickej ŠUP-ky vypomáha študentmi. S nimi dokážem urobiť oveľa väčšie množstvo vecí, ako by som zvládol sám. Zároveň sú kvalitnejšie, lebo oni sú trpezlivejší, a to možno dáva falošný obraz o mojej produktivite a šikovnosti. Fakt je, že mám stále viac nápadov, ako stíham realizovať. Ale vďaka týmto asi ôsmim študentom je toho aspoň viac, než by som zvládol sám. Nechodia ku mne všetci naraz každý deň, raz príde jeden, potom traja. Iba pred výstavou ich zorganizujem viacerých, keď potrebujeme toho urobiť viac naraz.

Nerozprávajú vám do diel pri výrobe?

Nie, mám šťastie – ale, napokon, vyberám si ich sám. Predsa len, je to veľký vstup do súkromia. Zatiaľ som našiel vždy takých, ktorí nemajú príliš silnú ambíciu, že by sa na tých dielach chceli autorsky podieľať. Ak by mi niekto povedal, že toto by nafarbil úplne inak, takého by som si do dvora nepustil. Ale nie sú to iba brigádnici. Sú veľmi milí, dokonca sme sa spriatelili a dávajú mi podnety, návrhy. A sú úžasne šikovní. Beriem ich ako priateľov a kolegov. Najviac mi pomáhajú: Anna Mária Juhászová, Barbara Fehérová, Dominik Hlatký a v poslednom čase aj Matúš Roman. Aj súčasnú expozíciu v múzeu sme nainštalovali spolu. Som veľmi šťastný, že mám okolo seba takýchto ľudí.

Nápady vyťahujete stále zo starých zápisníkov?

Áno, nové veci stíham iba zapisovať a realizujeme staršie nápady. Ťaží ma to, že sú iba na papieri. Dodnes sa napríklad neviem vysporiadať s tým, že sú iba v poznámnikoch. Vždy mám čosi v hlave, čo musím vyrobiť. Tak im poviem – decká, mohli by sme urobiť tie platne. Máte pílu? – spýtajú sa ma. Nemám, ale kúpim. A dnes sú už hotové tu. Ide to. A denníky sa popritom stále plnia novými nápadmi.

Stále ich pribúda toľko, čo kedysi?

Áno, stále rovnako.

To je dobré, nie?

Vám sa to povie ľahko. Pre diváka a potenciálneho návštevníka galérie je to dobre. Pre mňa je to na jednej strane dobré, viem, že hlava mi ešte funguje, aj keď ruky nestačia. Ale istým spôsobom ma to ťaží, že neviem ukázať verejnosti všetko, čoho som schopný. Všetko, čo som vymyslel.

Nerozmýšľali ste, že by ste vystavili aj poznámniky s nápadmi, aby sme ich aspoň takto videli?

Raz som to urobil a veľmi som to oľutoval. Dva sa stratili. Ony pre mňa znamenajú viac, ako keby som mal Hemingwayov denník. Lebo on napísal viac-menej podobné knihy, s prepáčením. (smiech) Ale záber mojich poznámnikov je veľmi rozmanitý – veď tam sa na jednej strane objaví sako pokryté zápalkami, potom silikón na horolezeckom lane a na ďalšej strane sa venujem hokejovým pukom, z ktorých robím sochy. Pred časom sa mi stratili tieto dva poznámniky. Každý mal šesťdesiat strán, to znamená stodvadsať návrhov – a na jednej strane nie je len jeden návrh, ale niekedy aj celá séria. A to už môže byť samostatná výstava. Museli tam byť stovky vecí, a naozaj ma mrzí, že sa stratili.

Pamätáte si niektoré z nich?

Nie. To je problém. Neviem, čo tam bolo. Jednu-dve veci si môžem pamätať, ale viac nie. Chcel som, napríklad, robiť z notových stojanov zväzok, to viem. Ale to je len jedna vec, stodvadsať ďalších je preč.

O vašich dielach zvyknú teoretici písať, že ponúkajú vtipné komentáre k tomu, čo poznáme, alebo nám dávajú nový pohľad na veci. Ako ich vidíte vy?

Ťažko je mi povedať, že chcem čosi ukázať z iného uhla pohľadu, keď ja mám len ten jeden – svoj. Napríklad, keď som vyrezával do platní tvary zodpovedajúce jednotlivým krajinám, neprezradil som ich názov, ale ich tanec. A kto sa zorientuje, vie, že tu ide o Tango, a nie o Argentínu, tu o Polku, nie o Česko, tu o Valčík, a nie Rakúsko. Obľubujem kombinovať názov a dielo. Niekedy dokonca na základe názvu robím obraz. A niektoré práce sa nedajú ani dekódovať, keď k nim neviete kód. Vyliala sa zem z brehov. V angličtine sa to nehovorí, je to ťažko preložiť. Pre mňa to znamená, že sa vyleje potok, nie oceán. Ľudia stoja pred dielom a najprv sa nič nedeje, nerozumejú. Prečítajú si názov, opäť sa pozrú na mapu s obráteným oceánom a pevninou, a vtedy im to dôjde, to mám rád. Alebo mi stačí otočiť jedno-dve písmená v nejakom slove alebo výroku. „A predsa sa točí“ som prekrútil na „A predsa sa krčí“ a mapy zemegule som pokrčil.

Názvy vašich diel sú veľmi silné, poetické, svojbytné. Nikdy ste nerozmýšľali robiť iba s textom a dať mu samostatné miesto?

Nechajme to v kategórii prekvapenie, môže byť?