Denník N

Šéfuje vlastnej škole, má IQ viac ako 200: Nemám rád priemerných a nudných študentov bez názoru

Karel Kostka. Foto - archív Karla Kostku
Karel Kostka. Foto – archív Karla Kostku

Odbory sú dnes najmä parazitická organizácia, ktorá sa správa ako príživník. Nič nevytvára, neprodukuje, komplikuje riadenie firmy a odsáva peniaze, pričom by sa mohli efektívnejšie využiť inde, tvrdí Karel Kostka.

Opakovane vám namerali extrémne vysoké IQ, až 206. Nad hodnotu 160 či 170 sa to však už merať príliš nedá a ide skôr o odhad. V akej miere je váš výsledok relevantný?

Absolvoval som testy v Mense plus v jednej psychologickej spoločnosti, faktom však je, že IQ nad 160 je prakticky nemerateľné. Číslo 206 je teda skôr kvalifikovaný odhad, o ktorého validite sa dá pochybovať. Zvláštnym fenoménom u mňa je, že tie IQ testy vždy urobím bez chyby. To však neznamená, že v iných testoch sa nepletiem.

Šokovalo vás to číslo?

Áno, ale príjemne. Iná vec je, že človek na to rýchlo zabudne. Je to, ako keď vyhráte zápas v tenise či hokeji. Chvíľu sa tešíte a potom to už beriete ako normu.

Líšili ste sa v detstve niečím od rovesníkov?

Ani nie, pripadal som si rovnaký, akurát som sa rýchlo a bez profesionálnych základov naučil hrať na gitare aj maľovať. Jednoducho mi to šlo. Rozhodne som sa však necítil lepší ako ostatní, dokonca som ani nebol čistý jednotkár, skôr som dostával dvojky.

V DVTV ste vraveli, že vidíte viac variantov riešení problémov, čo v praxi spôsobuje, že neraz vyzeráte ako spomalený. Musíte totiž v hlave prefiltrovať násobne viac riešení ako ten, čo vidí len jedno či dve.

To je pravda, neraz vidím viac ako desať riešení konkrétneho problému. Niekedy ma rozčuľuje, keď je niekto v rozhodovaní rýchly a ja som ešte nemal čas ani len zvážiť všetky alternatívy.

Dajú sa na vysoké IQ baliť ženy?

Bol som na množstve besied s ľuďmi, ale túto otázku mi ešte nik nepoložil. Jasné, že sa to dá, má to svoje výhody. Nedávno som mal prednášku v Bratislave a starala sa tam o mňa jedna známa slovenská speváčka.

Priznala sa mi, že už tri dni vopred mala depresiu z môjho príchodu, lebo nevedela, či sa bude dať so mnou o niečom rozprávať. Pritom nám to šlo skvele. Keby ste z iných zdrojov nevedeli, aké mám IQ, ťažko by ste ma odlíšili od iných.

Inteligencia totiž nie je o vedomostiach, ale skôr o predstavivosti. Mám ju možno lepšiu ako iní v prípade, že treba niečo vymyslieť, prípadne vyriešiť nejaký problém. To však neznamená, že človek s nižším IQ nevyrieši to isté. Možno mu nenapadne toľko riešení, ale zase bude rýchlejší.

Ako vás vníma manželka?

Keď si ma brala, o mojom IQ nič netušila, keďže som si ho dal zmerať až v roku 2007 alebo 2008. Máme úplne normálne manželstvo a mám pocit, že je inteligentnejšia ako ja. Keď sa mi niečo nevydarí, vždy sa parafrázou z filmu Pelíšky spýta, kde urobili súdruhovia z NDR pri meraní môjho IQ chybu.

Viacerí ľudia z Mensy mi vraveli, že jednotlivci s vysokým IQ majú neraz problém fungovať v spoločnosti, problémy so socializáciou, že často bývajú osamelí, dokonca nezamestnaní. Vy ste vo viacerých rozhovoroch povedali, že tento hendikep necítite.

Ja nie, ale na mnohých kolegoch ho vidím. Ich problémom býva práve socializácia, respektíve začlenenie do spoločnosti. Príčinou je to, že premýšľajú v trochu iných algoritmoch. Občas sú vytlačení na okraj spoločnosti, dokonca aj zaň len preto, že ostatní im nerozumejú.

Aj ja mám nejaké zvláštnosti, napríklad nerád chodím do reštaurácií či do kaviarní. Sadnúť si niekam na jedlo, kávu či pivo pre mňa znamená hodinu utrpenia. Nerád niekde sedím a len tak debatujem. Oveľa radšej som sám so sebou, keď môžem niečo robiť, prípadne mám rád akciu, teda že sa niečo deje.

Spoločnosť iných ľudí teda vnímate ako stratu času?

Áno, ale podvedome. Táranie pri pive či pri káve je pre mňa o ničom. Ten čas

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie