Ak chceme zlepšiť Slovensko, musíme sa naučiť dobre kritizovať

Autor je verejný teológ

Prvú polovicu doterajšieho života som prežil na Slovensku, druhú v Spojených štátoch amerických – hoci značnú časť z nej sa angažujem v krajine svojho pôvodu. Som plne bikultúrnou osobou a obe kultúry slúžia ako môj referenčný bod pri pozorovaní a hodnotení rôznych spoločenských fenoménov. Pri premýšľaní často využívam prístup, ku ktorému sú americké deti vedené od základnej školy – „compare and contrast“ (porovnaj a posúď rozdiely) – s cieľom rozvíjania kritického myslenia.

Bolo by naivné sa domnievať, že Spojené štáty vyhrávajú nad Slovenskom na takmer všetkých porovnateľných frontoch. Je však jedna – mimoriadne dôležitá – oblasť, kde má moja adoptívna krajina zjavne navrch: schopnosť predostrieť a prijať dobrú kritiku. Pozorujem to dlhodobo v kontexte rodiny, školy, cirkvi i politiky, aj keď v poslednej oblasti možno v ostatných rokoch badať zmenu k horšiemu.

Nie som si vedomý existencie komparatívnej štúdie, ktorá by sa diskutovanej otázke venovala; vychádzam najmä z vlastných skúseností a pozorovaní. Ak mi niekto ukáže, že ich nemožno zovšeobecňovať a realita je opačná, ako tvrdím, prijmem kritiku s vďakou, pretože ma obohatí. Zároveň nepodkope východiskovú tézu tohto článku, že dobrá kritika je motorom pozitívnej zmeny. Od schopnosti ju predostrieť a prijať závisí, ako rýchlo dokážu jednotlivci, inštitúcie i celá krajina napredovať a do akej miery dokážu využiť svoj potenciál.

Kritika je zvyčajne vnímaná ako čosi negatívne a väčšina ľudí ju nerada počuje najmä na vlastnú adresu. Ak chceme vidieť rast v osobných životoch a pozitívnu transformáciu spoločnosti, potrebujeme zmeniť spôsob, ako o kritike premýšľame. V Spojených štátoch som sa naučil vnímať kritiku ako cenný dar – stalo sa tak preto, že ak som jej čelil, išlo takmer výlučne o „dobrú kritiku“, ktorá ma posúva vpred.

Porozumenie, nadhľad, láskavosť

Predpokladom dobrej kritiky je schopnosť pristupovať k veciam s nadhľadom, čítanie a počúvanie s porozumením a láskavosť prameniaca z empatie. Medzi jej charakteristické znaky patria intelektuálna poctivosť, vecnosť a špecifickosť, úctivý prístup a prívetivý tón, správna proporcionalita, ako aj schopnosť ponúknuť radu či riešenie. Tento druh kritiky pomáha odstraňovať nevedomosť, vyvádza z omylu, motivuje k zlepšeniu, umožňuje efektívnu spoluprácu – v skratke, je katalyzátorom pozitívnej zmeny.

Naopak, zlá kritika vychádza z obmedzeného poznania, postoja nadradenosti, pochybných motívov či nesprávnych cieľov. Môže byť povýšenecká, pohŕdavá a pokrytecká, unáhlená a urážlivá, neinformovaná a neférová. Jej cieľom je dehonestovať druhú osobu, nafúknuť vlastné ego, zaslepene obhajovať ideológiu alebo presadzovať politickú agendu. Jej základnou charakteristikou je deštruktívnosť – zraňuje psychiku, znemožňuje dialóg, ničí medziľudské vzťahy a zhoršuje atmosféru v spoločnosti.

Nielen strom, ale aj kritiku poznáme po ovocí. Kedykoľvek sa rozhodneme kritizovať, je dôležité sa zamyslieť, aké ovocie naša kritika prináša alebo má potenciál priniesť. Dobrá kritika zvyšuje pravdepodobnosť, že ju ľudia prijmú a bude mať pozitívne účinky na ich život, ako aj život komunity.

Príklady zlej kritiky nie je ťažké nájsť. Stretávame sa s ňou v rodinách, školách i na pracoviskách, keď sú príliš zdôrazňované negatíva, v médiách, keď sa používa dvojaký meter, či na Facebooku, kde nájdeme množstvo učebnicových príkladov zlej kritiky. Rozšíreným druhom zlej kritiky je to, na čo v angličtine existuje pekný termín „nitpicking“ – „hľadanie malých alebo nepodstatných chýb či nedostatkov, najmä s cieľom zbytočne kritizovať“.

Pri svojej poslednej návšteve Slovenska som si opäť na viacerých miestach všimol upozornenia, ktoré nasledovalo viacero výkričníkov. Nespomínam si, že by som sa s niečím podobným niekedy stretol v Spojených štátoch. Tento druh kritiky možno zabráni nežiaducemu správaniu, ale zároveň prispieva k šíreniu zlej nálady v spoločnosti.

Kritika je vždy výpoveďou nielen o vonkajšom správaní kritizovaného, ale aj vnútornom svete kritizujúceho. Výkri(ční)ky sú často prejavom nahnevanosti či frustrácie a takmer istým znakom, že nejde o dobrú kritiku – minimálne, čo sa týka formy. Niekedy pritom stačí malá systémová zmena, ktorá odstráni príčinu zlej kritiky a uľahčí život všetkým zúčastneným.

Len preto, že dobre kritizovať je náročné a každý z nás v tejto činnosti občas zlyháva, neznamená, že by sme mali prestať kritizovať. Bez kritiky nie je možný progres. Dobrí kritici si zaslúžia úctu spoločnosti, pretože – hoci si to zriedka uvedomujeme – robia pre ňu dôležitú službu. Ak nám záleží na tom, aby sme boli nositeľmi pozitívnej zmeny, musíme hľadať spôsoby, ako sa stať lepšími kritikmi.

Rozumiem

Mal som šťastie, že sa mi hneď na začiatku mojich graduálnych štúdií dostala do rúk kniha New Testament Exegesis (Exegéza Novej zmluvy), v ktorej popredný novozákonník Gordon Fee ponúka užitočné rady, ktoré som sa odvtedy snažil aplikovať aj mimo akademického prostredia. Čím viac rodičov, učiteľov, novinárov, duchovných či politikov nájde v nasledujúcich usmerneniach inšpiráciu, tým rýchlejšie sa budeme ako jednotlivci a krajina posúvať dopredu.

Gordon Fee začína pripomenutím zrejmého, ale často zanedbávaného pravidla: predtým, ako poviete „nesúhlasím“, mali by ste dokázať povedať „rozumiem“. Naše porozumenie demonštruje schopnosť vyjadriť pozíciu, ktorú chceme kritizovať prijateľným spôsobom pre osobu, ktorá ju zastáva. Úprimne mienená veta, „Dovoľte prosím, aby som sa uistil, že Vám správne rozumiem…“ okrem iného dramaticky zníži riziko, že budeme biť po hlave slameného panáka namiesto otvárania mysle dialogického partnera.

Až keď osoba súhlasí s našou charakterizáciou jej stanoviska, názoru či presvedčenia, máme právo predostrieť kritiku. Podľa Feeho to môžeme urobiť tak, že ukážeme, kde je autor „dezinformovaný, neinformovaný, nekonzistentný, alebo ponúka neúplný obraz či nesprávne interpretuje vychádzajúc z chybných predpokladov alebo postupov“. Všimnime si, že v každom prípade ide o vecnú kritiku. Kedykoľvek sa uchýlime k osobným útokom alebo skĺzneme do argumentov ad hominem, neprezentujeme dobrú kritiku, čo nezostáva bez negatívnych následkov.

Na záver Fee zmieňuje bod, ktorý by mal podľa môjho názoru byť integrálnou súčasťou dobrej kritiky: ukázať, kde osoba, ktorej pozíciu kritizujeme, „prináša cenný príspevok do diskusie“. Hoci to nie je vždy možné a ani nutné, identifikovať prínos osoby, s ktorou nesúhlasíme, robí mnohým vážny problém. Nehovoríme tu o nejakej snahe umelo vyvažovať či o povinnosti za každú cenu chváliť, ale pripomíname si problém nepriateľskej zaujatosti či nedostatku dobrej vôle.

Aby sme konzistentne dokázali nielen predostrieť, ale aj prijať dobrú kritiku a nemali z nej strach, je potrebná kombinácia sebavedomia a pokory. Tu však už na rad prichádza (aj) otázka formovania charakteru, ktorú si budeme musieť nechať na inokedy.

Blíži sa celonárodná (v tom lepšom prípade) diskusia o sprísnení interrupčného zákona a čoskoro sa tiež naplno rozbehne volebná kampaň. Verejný priestor a sociálne siete budú presiaknuté kritikou všetkého druhu. Čím viac bude tej „dobrej“, tým bude väčšia šanca, že sa Slovensko stane lepšou krajinou. Postfaktuálna doba dobrej kritike vo verejnom priestore príliš nepraje, ale ani to by nás nemalo odradiť, aby sme sa ju pokúšali generovať.