Denník N

Ako dal Karel Gott Československu jasne najavo, že si nehodlá vybrať ťažšiu cestu

Karel Gott. Foto – TASR
Karel Gott. Foto – TASR

Ak aj Karel Gott za niečo predsa len bojoval, tak nevyhral.

Pre komunistov bol cenným úlovkom každý populárny hudobník a herec, ktorého si ľudia obľúbili v 60. rokoch. Kultúrna scéna v Československu sa počas normalizácie totiž poriadne stenčila.

Od druhej polovice roku 1969 mizli „persony non grata“ spolu s tými, ktorí odišli od exilu. Staré plány sa škrtali a nájsť novú garnitúru nebolo ľahké. Produkcia Barrandova a Československej televízie sa na pár rokov tak citeľne prepadla do nudy a diletantstva, že sa o tom občas písalo aj oficiálne – na rozdiel od príčin.

O to viac dostávali priestor tí, ktorí si vydobyli popularitu v šesťdesiatych rokoch a naďalej sa tvárili lojálne a nekonfliktne. Kapela Olympic sa vybrala cestou textov, ktoré išli ruku v ruke s režimom: tie piesne sú snáď až na Únos právom zabudnuté. To Karel Gott, nepochybne najväčšia hviezda československej popkultúry 60. až 80. rokov, sa snažil vyhovieť širšiemu publiku.

Milan Kundera vystihol jeho úlohu reprezentanta oficiálnej kultúry zabudnutia, keď vo svojej Knihe smiechu a zabudnutia v pasáži venovanej priamo Karlovi Gottovi napísal: „O čo boli ľudia smutnejší, o to viac im amplióny hrali. Vyzývali okupovanú krajinu, aby zabudla na trpkosť dejín a oddala sa radosti zo života.“ Je to priamo vyjadrený pocit z piesní ako Přijela pouť (1973), ktorými Gott so svojou kapelou napĺňali verejný priestor.

Koniec emigrácie: ƒ„Ako správny občan“

Karel Gott si nepochybne nepripúšťal, že by si mohol zvoliť inú cestu, než zostať na výslní. Ako sugestívny rozprávač vlastného príbehu často hovorí o tom, že vlastne nemá na výber, že je do niečoho tlačený. Cesty, ako zostať za všetkých okolností v mainstreame, nehľadal pre vlastné uspokojenie; žiadalo si to publikum a on mu musel vyhovieť – tak znie typická Gottova verzia.

Príbeh okolo skusmých a nedotiahnutých emigrácií rozpráva Karel Gott inak českému publiku a inak vo svojom nemeckom životopise Zwischen zwei Welten. Na jeseň 1968 v televíznom rozhovore vysvetľuje, že sa ponáhľal zo západného zájazdu, aby mohol byť s československým ľudom, ktorý sa tak statočne zachoval v augustových dňoch.

Sám však hodnoty, o ktoré išlo v auguste, cítil veľmi relatívne. Jeho verejné vystúpenie z roku 1971 je výslovnou podporou nových pomerov.

Gott odmieta obvinenia z úmyslu emigrovať a v rozhovore s televíznym redaktorom Josefom Ondrouchem hovorí: „Teraz odchádzam (späť na Západ, pozn. red.), ale 21. novembra prerušujem turné, letím do Prahy, aby som sa zúčastnil, ako správny občan, volieb. Dozvedel som sa, že v Smetanovej sieni je slávnostný predvolebný koncert, ponúkol som svoju účasť a mám tú česť zaspievať tam. (…) Touto účasťou, samozrejme, chcem vyjadriť svoj vzťah k tomu všetkému, čo sa tu teraz, v tejto dobe, deje.“

Nasleduje Smetanova Vltava s novým textom Jiřího Štaidla – vlastenecké vyznanie plné klišé ako antitéza všetkým, čo slobodne opúšťali hranice totality.

Gott českému publiku roky opakuje verziu, že emigrovať nechcel. Rolu hral aj postoj nemeckých manažérov, ktorí sa zľakli, že by mali mať Gotta natrvalo v Nemecku. Medzi hviezdičkami žánru „schlager“ hral permanentnú rolu cudzinca, slovansky vrelého džentlmena, ktorý dojíma a rozosmieva akcentom.

Márne snívanie o apolitickosti

Samotným Nemcom rozpráva Gott príbeh inak. Tými zlými sú v ňom Česi. Honoráre za

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Kultúra, Svet

Teraz najčítanejšie