Denník N

Slobodou sa nakazila medzi horolezcami, November prežila v štrajkovom výbore

Foto - Post Bellum
Foto – Post Bellum

Príbeh bol spracovaný dokumentaristami neziskovej organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov kľúčových momentov 20. storočia. Aj vďaka vašej podpore budeme môcť zaznamenať ďalšie príbehy: https://postbellum.darujme.sk/1779.

Jana Plulíková sa narodila 9. februára 1966 v Trnave ako Jana Benková do rodiny presvedčeného komunistu a hlboko veriacej katolíčky. Neotrasiteľné rodičovské názory ju priviedli k ostražitosti pri akýchkoľvek ideológiách a doktrínach.

Jana zažila pekné detstvo v krásnom historickom prostredí Trnavy. „Bola som dieťa, ktoré v škole robí, čo sa mu prikáže, vyskakuje len v rámci detskej nezbednosti. Treba si uvedomiť, že komunizmus sám seba prezentoval ako niečo morálne, krásne. To, čo sa servírovalo deťom, napríklad na pionierskych schôdzach, znelo dobre: zber gaštanov, starostlivosť o prírodu, pomoc starším. To politické, sa mi zdalo, so mnou nesúviselo. Čo publikovali noviny, čo písal denník Pravda o zjazdoch, záveroch, to šlo mimo mňa. Boli to frázy.“

Trampské časy, okolo roku 1982. Foto – archív J. P.

Bublina praskla

Zlom nastal, keď sa Jana začala venovať lezeniu v rámci horolezeckého oddielu Slávia Trnava. Ako vraví: „Keď som mala 16 rokov, začala som chodievať na skaly, kde som sa zrazu stretla s ľuďmi z praxe, s robotníkmi, inžiniermi, boli odo mňa o 20 – 30 rokov starší.“

Dovolili si žartovať na tému násteniek najlepších pracovníkov a plnenia plánu na 130 percent, príhody z prevádzok svedčili o tom, ako sa klame, aby sa výsledky napasovali na vytýčené ciele.

„Večer pri ohni zneli piesne Karla Kryla, nevedela som, čo sa deje, ako môže niekto čosi také spievať. Znelo to autenticky a zároveň to bolo proti doktríne, ktorú ma učil otec a škola. Spomenula som si na mamu, že ani ona neverí tomu, čo žijeme. Tam som zažila zlom, akoby praskla bublina, v ktorej som dovtedy bola nevedomky uväznená.“

Až vtedy si Jana uvedomila, že vlastne žije v diktatúre: „Zistila som, že žijem vo zvláštnej konštrukcii, kde sa oficiálne tvrdenia na tribúnach a realita úplne rozchádzajú.“

S priateľmi z trampského spoločenstva potom chodievala na české letné festivaly, ako boli Porta a Lipnice, kde vystupovali odvážnejší pesničkári a v piesňach kritizovali stav spoločnosti v 80. rokoch.

„Bol to ‚ostrovček pozitívnej deviácie‘, tvorili ho ľudia žijúci cez víkendy v horách. Trampské osady, bývalí skauti, turisti, horolezci a to, čo rozprávali večer pod hviezdami.“

Do kopcov chodievala Jana podobne ako tí, „ktorí sa potrebovali nadýchnuť v prírode cez víkend, aby mohli zvládať dvojaký život cez týždeň“.

Narážky sa kopili aj inde, napríklad v trnavskom divadle sa kritické komentáre k súdobému dianiu objavili aj v Shakespearových hrách. Množili sa koncerty pesničkárov v malých kluboch a v internátoch v Bratislave, napríklad v Mladej garde.

Rozpor medzi doktrínou a realitou vnímala aj cez umenie a históriu. Obdivovala kaštiele, historické parky, sochárske umenie, architektúru miest a vnímala, že ľudia, čo tu boli predtým, mali hlboký zmysel pre krásu a iné predstavy o živote ako komunistický vzor. Zdalo sa jej, že tí, čo vytvorili takú krásu, nemohli byť takí, ako ich opisovala komunistická propaganda.

Jana Plulíková píše príspevok do triedneho časopisu v roku 1981. Foto – archív J. P.

Univerzitné časy

V roku 1984 Jana Benková nastúpila na vysokú školu. Z poslušnosti šla na „počítače“, ale nestotožňovala sa s predmetom štúdia. Uvedomila si, že je niekde, kam ju dostrkal systém, ona sama nemala šancu naozaj si vybrať, čo chce v živote robiť.

Napriek odhováraniu priateľov a rodiny zo SVŠT (Slovenská vysoká škola technická, dnes STU) odišla v druhom ročníku. Keďže nemohla zostať „bezprizorná“, nastúpila do zamestnania na železnici. Miesto to bolo skôr symbolické, vytvorené kvôli stopercentnej zamestnanosti, jeho hlavnou výhodou bolo, že mala čas pripravovať sa na prijímacie skúšky na štúdium jazykov a zároveň mala režijný lístok – čo využívala každý víkend na cesty do hôr s priateľmi.

Janu v septembri 1986 prijali na štúdium anglického a slovenského jazyka na FF UK. Už od detstva rebelovala proti mame tak, že prestala chodiť do kostola a na náboženstvo, a na konci strednej školy prišla fáza vzdoru proti otcovi, ktorý bol naivným komunistom.

Hľadala si svoj vlastný svetonázor: cez jogu, budhizmus, panteizmus, knihy, obrazy, filmy či divadlo. A práve na filozofickej fakulte spoznala inšpirujúcich ľudí.

V treťom ročníku, vo februári 1989, sa vydala za kamaráta z piešťanského horolezeckého oddielu, Vladimíra Plulíka. Vtedy už vnímala režim ako obrovskú ťažobu, s ktorou sa nedá pohnúť, mala pocit, že „oni sú všade, že sa špehuje, všade je prítomný strach z represálií, treba opatrne hovoriť ešte aj vtipy – samozrejme, hlavne tie z kategórie ‚o zlatú mrežu‘“. Nedalo sa inak, len žiť dvojako – s blízkymi hovoriť úprimne, na verejnosti radšej nosiť ochrannú masku a veľmi sa nevyjadrovať.

Na katedre slovenčiny študovali sčasti aj „zakázaných“ autorov (Laučík, Tatarka) a Jana sa pamätá na zvláštny spôsob, ako sa o nich hovorilo: „Boli to tance okolo podstaty, všetko sa hovorilo v náznakoch, inotajoch. Aj profesori museli byť opatrní, pretože aj medzi študentmi a učiteľmi boli adepti na spoluprácu s ŠtB alebo na vstup do strany.“

Jana Plulíková v roku 1986 v strede druhá sprava. Foto – archív J. P.

November ’89

Jana si presne pamätá obrovskú radosť z pádu Berlínskeho múra, ako aj zmiešané pocity: úvahy, či to dôjde aj k nám, a rezignovaný pocit, že v Československu sa to nepodarí.

Frustráciu zo života v pretvárke prelomila informácia o tom, čo sa v piatok 17. novembra v Prahe stalo. Ešte však nevedela, že zopár študentov na internátoch v bratislavskej Mlynskej doline už cez víkend 18. – 19. novembra spísalo vyhlásenie.

„Vtedy sa verilo, že bol zabitý študent Martin Šmíd. U mnohých ľudí to vyvolalo otvorený hnev proti režimu a silné emócie, ako si mohli dovoliť poslať armádu proti študentom. Frustrácia dosiahla vrchol. V pondelok 20. sme mnohí šli do školy s tým, že pôjdeme do štrajku ako Pražania, niečo napíšeme, nenecháme to len tak. Len sme nevedeli ako. Až spätne po rokoch sme si uvedomili, že práve vtedy sa začala Nežná revolúcia.“

Študenti prišli v pondelok do budovy Univerzity Komenského na Šafárikovom námestí, vyučovanie neprebiehalo a „tichou poštou“ sa rozšírila informácia, že sa ide do auly.

Jana spomína na napäté chvíle takto: „Prišli sme do auly v budove právnickej fakulty na Šafárikovom námestí, ale bola zamknutá. Tlačili sme sa v predsále a tí, čo napísali výzvu, po jednom vyskakovali na vnútornú podobločnicu, každý prečítal iba jednu vetu. Tam bolo vidieť ten hrozný strach z toho, čo sa môže stať. Vymysleli to teda takto, aby sa rozložilo bremeno ‚viny‘. Keby to prečítal iba jeden, zatknú ho a revolúcia sa skončila. Niektorí spomedzi študentov už vtedy vedeli, že ak sa má niečo vážne zmeniť, musia sa pridať masy, nestačí len zopár kritikov. Uvedomovali si, že treba vyburcovať váhavých, aby nebolo možné zastaviť začínajúcu sa revolúciu tým, že policajti dajú zopár jej protagonistov do väzenia.“

A nato prišiel pokyn dekana Jozefa Vladára otvoriť aulu. „Zrejme sa vedenie školy bálo, že sa študenti zhromaždia vonku a začnú manifestovať ako v Prahe, tak nás upratal do auly. Hodnostári univerzity si sadli na pódium. My, študenti, sme sedeli dolu ako plebs. Zapli ozvučenie, pred pódiom naboku stál mikrofón na stojane. A zrazu študenti spontánne vyskakovali, pristupovali k mikrofónu a vyjadrovali sa v zmysle: ako mohol štátny aparát dopustiť, že sa v takom množstve a tak agresívne zasiahlo proti študentom, ktorí hovoria pravdu.“

Vytvoril sa rad čakajúcich na mikrofón, pretrhla sa hrádza, všetci chceli povedať, čo mali už dlho na srdci. Študenti spočiatku žiadali vedenie univerzity, aby sa aj ono k situácii vyjadrilo.

„Vtedy sme ešte neboli revolucionári, žiadali sme len, aby povedali, že to bolo v piatok v Prahe „za čiarou“. My sme solidarizovali s Prahou, chceli sme sa pridať k študentom, štrajkujúcim proti brutálnemu zásahu armády a polície. Ale ešte aj vtedy sme sa pýtali autorít na názor. Lenže vykopali si vlastný hrob tým, že boli takí zabetónovaní vo svojich pozíciách. Roky sa im nikto neopovážil nič takto úprimne povedať. Chceli nás odbiť frázami: ‚To sa vyšetrí.‘ alebo ‚Nemôžeme vydať oficiálne stanovisko, lebo ešte nezasadol stranícky výbor.‘ a podobne. Prázdne, papierové slová bez podstaty a obsahu.“

Vedenie univerzity a straníci sa okrem odďaľovacej taktiky snažili odkloniť pozornosť študentov ku kvalite internátov, stravy a podobne. Jana sa presne pamätá na svoje obrovské rozhorčenie:

„Vnímala som to tak, že moja úcta k nim ako k autoritám klesá. Boli to bábky, ktoré nemali vlastný názor. Vtedy bolo naozaj obrovské šťastie, že medzi nami bolo zopár pripravených ľudí: Dano Bútora, Milan Novotný, Boris Strečanský, Sveťo Bombík, Henrieta Hrinková, Dino Hochel a ďalší. Počúvali sme ich, vyjadrovali sa k veci a jasne ju pomenovávali. Rezonovali s búrlivou náladou v aule a po takýchto dúškoch živej vody nasledovalo habkanie a frázy z vyvýšeného pódia. Aj ja som sa nahnevala, postavila do radu na mikrofón, zreteľne a hrdo som sa predstavila: Jana Plulíková, študujem angličtinu a slovenčinu. A povedala som niečo ako: ‚Keď tak počúvam, ako sa snažíte zahatať ten živý prúd, čo sa tu konečne derie na svetlo, ako sa vyhovárate, ako neviete, čo si myslíte v takejto zlomovej situácii, pre mňa už nie ste autoritou. Ja sa za vás hanbím.‘ Po týchto slovách zavládlo v aule ticho – obzrela som sa, či ma idú zobrať do väzenia.“

Nasledujúci rečníci zašli ďalej, nabrali odvahu povedať nahlas: „Vy pre nás nepredstavujete niekoho, kto môže za nás hovoriť, chceme si zvoliť svojich vlastných zástupcov.“

Vyzvali ich, aby opustili pódium a zasadli tam študenti. „Revolúcia sa od toho pondelka, 20. novembra 1989, v aule začala organizovať, uprostred všetkej autenticity, chaosu a spontaneity nadobúdala formu. Prišlo písanie výziev, vylepovanie plagátov, angažovanie ostatných, oslovovanie ďalších vysokých škôl, spojili sme sa s VŠVU, tam sa presunul hlavný stan revolúcie. Kúsok odtiaľ sa vytvorilo ohnisko VPN, kde boli skúsení ľudia, ktorí aj politicky vedeli, čo si počať,“ spomína.

Jana bola každý deň na fakulte a pomáhala organizovať stretnutia na katedrách, presviedčala ostatných študentov, aby sa pridali k večerným manifestáciám, a večer sa ich zúčastňovala aj ona. Na úlohu študentov spomína: „Chodili sme na námestia, vylepovali sme plagáty a transparenty, iní zasa chodili do fabrík, závodov po celom Slovensku, všade, kde bolo treba. Takmer každý večer bola na námestiach manifestácia, chodilo tam stále viac a viac ľudí, až kým bol na 27. 11. vyhlásený generálny štrajk. Vtedy sa už dlhšie volalo po zrušení vedúcej úlohy komunistickej strany. Generálny štrajk týmto volaniam dodal váhu a režim padol, preťažený vlastnou slabosťou.“

Jana pracovala v štrajkovom výbore akoby v druhom slede, pomáhala zvoleným vodcovským osobnostiam – tie vedeli, čo treba robiť –, telefonovala, prepisovala vyhlásenia, pozývala ľudí na stretnutia a manifestácie, moderovala stretnutia študentov s učiteľmi na katedre anglistiky, dokonca s manželom vešali obrovský transparent na budovu právnickej fakulty.

„Tam sa mi zišli lezecké skúsenosti,“ dodáva. Bola to mravčia práca s papiermi, kopírovaním, zvolávaním stretnutí. Z tých čias sa pamätá najmä na Rada Števčíka, Ivana Rumánka, Tomáša Hrivnáka či Mira Kováčika, ale dôležitá bola aj drobná práca všetkých študentov.

Na druhej strane niektorí revolúciu pochopili ako šancu na pomstu alebo akékoľvek nezmyselné zmeny. „Na katedre anglického aj slovenského jazyka sa niektorí študenti až odtrhli z reťaze – žiadali zrušenie odborných predmetov a kritizovaných učiteľov chceli vyhodiť zo školy. Zdalo sa mi to ako hon na čarodejnice. Aj preto som postupne z aktívnej študentskej pozície vycúvala, takýchto študentov som zastupovať nechcela.“

Jar 1998, Free Tibet. Foto – archív J. P.

Cieľ splnený

Jana videla cieľ revolúcie v zrušení štvrtého článku ústavy o vedúcej úlohe KSČ a vo voľbe nového prezidenta Československa, Václava Havla, pred koncom roka 1989. Vnímala situáciu tak, že študenti pomohli mobilizovať ľudí a potom hlavnú aktivitu prevzali politicky podkutejší, ktorí vedeli, čo treba so štátom a režimom prakticky robiť ďalej. „Zbavili sme sa jarma, vrátili sme sa k vlastným životom a mysleli sme si, že ich budeme žiť lepšie.“

Hneď v januári 1990 sa jej otvorila možnosť študovať jeden semester na univerzite v Pittsburghu. Odletela tam aj s dvoma študentkami španielčiny a po skončení výmenného pobytu ešte celé leto s manželom Vladimírom cestovali stopom a liezli po horách v USA. „Tam nás šokovalo, že bežných Američanov dianie u nás v Československu vôbec nezaujíma.“

Čoskoro Jana promovala, narodil sa jej syn, popri materskej pracovala na voľnej nohe ako prekladateľka a tlmočníčka. Všeobecne si pamätá začiatok 90. rokov ako prudké zmeny v každej sfére života. Oslovenie na vstup do aktívnej politiky odmietla.

Veľmi kriticky vnímala nástup Vladimíra Mečiara k moci. Stretla sa s ním pracovne, dvakrát pre neho tlmočila: „Mala som z neho dojem miloty, ktorá je až podozrivá.“

Pri tlmočení si všimla, ako protirečivo a vágne sa Mečiar vyjadruje. Jeho prejav bol ambivalentný, každý si doň mohol naprojektovať niečo iné. Tlmočiť ho „významovo presne“ bolo takmer nemožné.

Zároveň si uvedomovala, že na Slovensku takmer niet iných, pripravených, schopných politikov – nieto štátnikov. Mečiar sa štylizoval do takejto roly a bravúrne ju hral.

„Vtedy len veľmi málo ľudí na Slovensku malo predstavu, ako ďalej, čo so štátom, ako spravovať spoločnosť, ekonomiku, silové rezorty. Poliaci aj Maďari boli v tom čase ďalej, nehovoriac o Čechoch. Na Slovensku toto všetko šlo v nasledujúcich rokoch sťažka a krkolomne. Práve vtedy sa zaktivizovali mnohí takí, ktorí dovtedy čakali, ako sa veci vyvinú, a medzičasom už zistili, čo a ako. Neuvedomovali sme si, že sme nechali priestor oportunistom. A horším. Predátorom, sociopatom.“

Plulíkovcom sa po synovi narodila dcéra, prelom storočí bol pre Janu hlavne o rodičovských starostiach a radostiach. Politiku sledovala, ale nevidela pre seba priestor, ako sa zapojiť, okrem občasného glosovania a publikovania (Kultúrny život, Revue svetovej literatúry, časopis Aspekt), prekladov či tlmočenia pre vznikajúce mimovládne organizácie a občiansku spoločnosť. Tam sa cítila doma viac ako v komerčných projektoch svojej malej firmy.

S rozdelením Československa nesúhlasila, s odstupom času však hodnotí, že situácia sa vyvinula pre obe krajiny priaznivo.

Horolezci dosiahli vrchol Everestu, HZDS morálne dno

Jana Plulíková napísala knihu rozhovorov s horolezcami zo slovensko-čínskej výpravy na Everest v roku 1998. Organizoval ju horolezec a podnikateľ Pavol Lazar. V záverečných fázach príprav ho oslovil generálny riaditeľ štúdia Koliba, Vladimír Ondruš, člen HZDS, a ponúkol veľkorysé finančné zabezpečenie expedície ako hlavný sponzor (popri Tipose a agentúre Donar, ktoré boli tiež napojené na HZDS), ktorý bude mať voľnú ruku pri všetkých mediálnych výstupoch.

Horolezci až pri prebaľovaní nákladu v čínskom meste Čengdu našli vlajky s logom strany HZDS a vtedy im Lazar osvetlil, čo od nich Ondruš žiada.

Mečiar prijal pred odchodom 15 členov expedície. Foto – TASR

Jarná výprava mala byť zneužitá v jesennej predvolebnej kampani. Vladimír Ondruš deň pred týmto odhalením odcestoval na Slovensko. Po búrlivej diskusii a vypätej atmosfére sa členovia výpravy dohodli, že vlajku síce na vrchol vynesú a odfotografujú, ale výsledok sa nebude verejne publikovať.

Ako spomína Peter Hámor: „Náš nesúhlas by však znamenal silne problematický návrat domov, pričom nám bolo okrem iného ‚ponúknuté‘ uhradenie všetkých doterajších nákladov, čo si nikto z nás nemohol dovoliť. Boli sme donútení pristať na pravidlá hry, ktoré sme neurčovali my.“

Peter Hámor a Vladimír Zboja vystúpili na Everest s použitím kyslíka na nariadenie Vladimíra Ondruša, aby vrchol dosiahli za každú cenu. Tým sa však znížil športový výkon. Hámor a Zboja naň vyniesli a zdokumentovali vlajky.

Vladimír Plulík však na Everest vystúpil bez kyslíka, vlajku nevytiahol.

Samozrejme, do médií išla ako prvá správa o vlajke a až potom o výkone horolezcov a strhla sa smršť odsúdenia výpravy za propagáciu tejto politickej strany.

Navyše došlo k spochybňovaniu výkonov najmä Vlada Plulíka, ktorý na vrchol vystúpil bez kyslíka, ale neodfotografoval vlajku HZDS a navyše deň predtým ešte vyniesol zásoby pre skupinu do tábora vo výške 8300 m.

6. júla 1998 slovenské denníky priniesli vyhlásenie väčšiny účastníkov výpravy, v ktorom vysvetľujú svoj postoj:

„Prijali sme výzvu a každý z nás si musí sám spytovať svedomie. Ako rád vravieval pán Ondruš, športovať si do Himalájí môžeme chodiť za vlastné peniaze. … Boli by sme radi, keby ste si vy, ktorí ste boli ochotní túto spoveď prečítať, urobili o tom všetkom aspoň trochu neskreslený obraz a neprenášali svoje opovrhnutie na ľudí, ktorí s tým majú spoločné iba to, že tiež lezú na hory. Veríme, že naša skúsenosť bude mementom pre ostatných. Aby sa už nikdy športové ciele nezneužili na politiku.

Členovia expedície ČOMOLUNGMA ’98: Jaroslav Dutka, Stanislav Glejdura, Martin Heuger, Tibor Hromádka, Pavol Jackovič, Roman Jelenský, Milan Packo, Vladimír Plulík, Jaroslav Vonderčík.“

Medzi podpismi však chýbali mená Vlada Zboju a Petra Hámora, ktorí na vrchol Everestu 19. mája s použitím kyslíka vystúpili, a vedúceho expedície Pavla Lazara.

 

Výprava po návrate. Foto – TASR

Hámor neskôr poskytol rozhovory médiám.

Zboja publikoval v denníku Slovenská republika, hlásnej trúbe HZDS, svoje denníky z expedície, čím podľa ostatných nedodržal dohodu, že výprava nebude lojálna HZDS.

To, že HZDS dosiahlo morálne dno a chcelo jednoznačne využiť výpravu len na svoju nehanebnú propagáciu, je evidentné aj z toho, že veci sponzorované Kolibou, mnohé šité na mieru, mali po expedícii horolezcom ostať, no Vladimír Ondruš im ich po návrate skonfiškoval.

Jana o svojej knihe hovorí: „V horolezeckej komunite mi vyčítali, že som v knihe kládla moralizujúce otázky, či by boli horolezci odfotografovali aj vlajku s hákovým krížom, ak by za to nejaký sponzor zaplatil výpravu a umožnil im ‚splniť si sny‘. Ja si však za otázkami, vyznením a koncepciou knihy stojím.“

Vladimír Plulík podal ešte veľa vynikajúcich športových výkonov, avšak zo svojej poslednej výpravy na Broad Peak sa už nevrátil. Jeho spolulezec Jozef Kopold nikdy neobjasnil okolnosti, za ktorých sa rozdelili.

Jana Plulíková posledných desať rokov žije s oboma deťmi v Bruseli, tlmočí pre Európsky parlament, Radu, Výbor regiónov. Táto príležitosť jej dala nové možnosti a rozhľad, zároveň ju veľmi teší družnosť miestnej československej komunity.

Od strednej školy sa venuje literárnej tvorbe, vydala bilingválnu zbierku básní, píše texty piesní a krátke príbehy.

Vladimír Plulík po prílete na viedenské letisko. Foto – TASR
Post Bellum SK je nezávislá občianska iniciatíva, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia sú projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Príbehy 20. storočia

Teraz najčítanejšie