Martina Moravcová žije v USA: Rodila som na Slovensku, je to tu komplexnejšie

Martina Moravcová trávi tretinu roka na Slovensku, je tu vždy, keď majú jej deti Michal a Karolína v americkej škole prázdniny. V USA popri športovej kariére vyštudovala aplikovanú ekonómiu, no v pracovnom živote sa týmto smerom neplánuje vydať.

Tvrdí, že aj vďaka športu sa z chorľavého dieťaťa stala zdravá dvojnásobná olympijská medailistka a sedemnásobná majsterka sveta. Politiku sleduje vďaka svojmu manželovi Martinovi Valkovi, ktorý je honorárnym konzulom Slovenska v Texase. Hovorí, že po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej sa ich ľudia v USA pýtali, čo sa to na Slovensku deje.

Práve ste s deťmi na tenise, v jednom rozhovore ste povedali, že ste mamou na plný úväzok. Ako v súčasnosti vyzerá váš život?

Stále to platí. Moje deti sú už školopovinné, na Slovensku sme tri mesiace počas prázdnin.

Je možné z vášho pohľadu skĺbiť materstvo s profesionálnym plávaním?

Je to veľmi náročné, riešiť by sa to dalo, ak by som porodila v dvadsiatich. Porodila som však ako 35-ročná a v plávaní je tridsiatnik už vyzretý starý plavec. Odkladala som to preto na koniec kariéry. V Amerike som navyše nemala starých rodičov, ktorí by mi pomáhali vytvárať zázemie.

Nemali ste pred pôrodom po tridsiatke obavy zo zdravotných rizík?

Nie, v dnešnej dobe je to už skôr štandard a výnimkou je rodiť ako veľmi mladá. Ja som ako športovkyňa bola aj vo veľmi dobrej fyzickej kondícii. Problémy som nemala žiadne, z tohto pohľadu som to neriešila. V dnešnej dobe majú problémy aj mladší ľudia.

Na Slovensku sa dosť diskutuje o stave pôrodníc. Vy ste rodili v Amerike?

Nie, na Slovensku. Pôrodnice by mohli byť oveľa krajšie, v niektorých mestách sú však útulné a veľmi pekné. V Bratislave ako v hlavnom meste praskajú vo švíkoch, no prostredie by mohli jednoznačne vylepšiť.

Kde konkrétne ste rodili? 

V Ružinove.

Boli ste nespokojná s prostredím alebo aj s prístupom?

Prístup bol výborný, aj preto som sa rozhodla rodiť na Slovensku. Vyšetrenia som absolvovala v Amerike aj na Slovensku, ale starostlivosť je u nás podľa mňa komplexnejšia.

Súvisí to so zložitejším zdravotným poistením?

Presne tak, v Amerike oveľa menej uhrádzajú poistky. V období, keď som rodila, som ako samostatne zárobkovo činná osoba nemala hradené žiadne predpôrodné vyšetrenia. Až po reforme Obamacare bola starostlivosť povinne zahrnutá do poistenia. Zdravotníctvo v Amerike je možno na špičkovej úrovni, ale je to veľmi drahý špás. Stanovenie diagnózy ruinuje životy ľudí nielen po zdravotnej stránke, ale aj po finančnej.

Pediatrická starostlivosť je tiež rovnako náročná?

Nie, očkovania a podobné veci sú v rámci poistenia pokryté. Obamacare má výhodu v tom, že zdravotné poistenie musí mať každý, dovtedy bolo dobrovoľné. Napriek tomu však poistenie stúplo troj- až štvornásobne. Spoluúčasti, ktoré sú súčasťou každého poistenia, sa šplhajú k astronomickým čiastkam. Pre niektoré rodiny je už len spoluúčasť ruinujúca.

Deti chodia do školy v USA aj na Slovensku

Vaše deti plávajú? 

Plávajú, hrajú tenis, robia gymnastiku.

Chcete z nich mať profesionálnych športovcov?

Ťažko povedať. Museli by chcieť samy. Ak chce byť niekto profesionálny športovec, musí mať šport naozaj rád, musí byť na seba tvrdý a vedieť znášať prah bolesti. K tomu nemôžete niekoho donútiť.

Vás trénovala mama. Tiež trénujete deti plávanie?

Svoje nie. Moja mama ma trénovala, až keď som bola dospelá a bola mi skôr partnerkou. Samozrejme, v detstve ma učila plávať, ale od deviatich rokov ma viedla Věra Čamborová.

Ako je to u vašich detí so slovenčinou?

Narodili sa na Slovensku, majú aj slovenské občianstvo a chodia do školy aj tu, na Slovensku. Dcéra Karolína každý rok robí rozdielové skúšky. Ostatné predmety im uznajú, ale musia zložiť skúšku zo slovenčiny. Doma ich s tým trápim.

Majú v slovenčine prízvuk?

Vyrastali na Slovensku a trávia tu veľa času, takže Karolína rozpráva plynule po slovensky bez prízvuku. Mišovi robilo problém „r“, ale to asi každému dieťaťu, už to natrénoval. Hovorí možno o niečo horšie, ale má ešte len päť rokov, takže to bude už len lepšie a lepšie.

Plávate vo voľnom čase?

Veľmi nie, skôr cvičím na suchu v kolektíve. Plávať začnem možno teraz, keď budú obe deti doobeda v škole. Času som teraz mala naozaj minimum.

Počul som, že plavci z bazénov majú problémy v mori a v jazerách. Je to pravda?

Áno, aj ja ho mám. V mori plávam len popri brehu, celkovo sa doň veľmi nehrniem a väčšinou sa len vznášam popri kraji. Nemám potrebu plávať v mori. Je však kategória plavcov, ktorí majú otvorenú vodu radšej, sú to diaľkoví plavci, čo je aj regulárna olympijská disciplína.

Boli ste chorľavé dieťa a plávanie vám pomohlo. Ako?

Mala som veľmi slabú imunitu a skončila som pri dlhodobom užívaní antibiotík. Keď som začala športovať, zocelila som sa, bola som čoraz menej chorá, až som sa toho úplne zbavila.

Neskôr vám diagnostikovali celiakiu a vyoperovali štítnu žľazu. Ovplyvnilo to vašu kariéru?

Asi ani nie, štítna žľaza sa vyriešila relatívne rýchlo. Stratila som nejaké mesiace tréningu, ale zase som si pred olympiádou v Sydney psychicky oddýchla. Na najvyššej úrovni je to často skôr o hlave.

Pokiaľ ide o tú celiakiu, nemôžete jesť pečivo?

Je to v pohode, nie som vážny prípad. Stále to riešime a nakoniec sa možno ukáže, že ani nie som celiatička.

Zažili ste počas kariéry nežiaduce účinky plávania, napríklad problémy s krkom?

Nie, plávanie je pri správnej technike podľa mňa veľmi zdravý šport. Ak sa plavci zrania, väčšinou na suchu v posilňovni alebo v bazéne pri zlej technike a nesprávnom zaťažení kĺbov. Ak plavec pláva neprirodzeným spôsobom, môže prísť k zraneniam. Ja som však nemala žiadne problémy s kĺbmi, a to som na vysokej úrovni plávala veľmi dlho.

O futbalistoch sa hovorí, že majú nohy do O. Ja som nedávno robil rozhovor s pánom Smíšekom, ktorý vyvinul SM systém. Tvrdí, že plávanie nie je zdravé a plavci chodia ako žaby. 

To boli úplné kraviny. Ten asi nikdy neplával, bol to veľmi smiešny rozhovor. Samozrejme však bude prihrievať polievočku tomu, čo ho živí. Futbal je v tomto podľa mňa oveľa horší, plavci zaťažujú telo oveľa rovnomernejšie. Chodíme normálne vzpriamene, žiaden plavec nechodí ako žaba. Jedine prsiari sa hľadajú podľa toho, že majú prirodzene špičky smerom von. Vďaka tomu môžu prsia plávať tak, že to neubližuje ich kĺbom a kolenám. Určite však vplyvom plávania nechodia čaptavo. Ak človek pláva tak, ako má, je to veľmi vhodný šport aj na rehabilitáciu.

V USA nás drží manželova firma

V roku 1995 ste odišli na univerzitu do Ameriky a zlepšili ste sa. Prečo?

Ak u nás niekto vyčnieval, ostatní sa akoby snažili stiahnuť ho na svoju úroveň. V Amerike to bolo naopak, všetci sa vzájomne hecovali. Prišla som do zdravého súťaživého prostredia, kde bol každý tréning ako preteky. Vycibrila som sa po tréningovej stránke a dokázala som tam veľmi dobre skĺbiť šport s univerzitným životom. Amerika patrí k najsilnejším plaveckým krajinám a psychicky ma posilnilo, keď som zistila, že aj v tomto prostredí môžem vyniknúť.

V roku 2000 ste získali dve olympijské medaily a popri tom ste dokončili druhý stupeň vysokej školy. Ako ste to dokázali?

Do školy som chodila nonstop, bolo to dosť náročné aj po psychickej stránke, možno si to odniesla práve aj štítna žľaza. V USA som študovala diaľkovo, prišla som preto o rok súťaženia za univerzitu. Zistili však, že ak titul získam načas, dostanem možnosť súťažiť ten rok za školu.

Štúdium tam zväčša trvá štyri roky, u športovcov aj viac, ja som to musela zmáknuť za tri. Myslela som si, že štvrtý rok si budem len užívať a brať predmety, ktoré ma budú baviť. Povedali mi však, že ak chcem pokračovať, musím začať vyššie štúdium.

Myslíte si, že aplikovanú ekonómiu ešte v živote využijete?

Pravdepodobne nie, zrejme by ma to nebavilo. Bola som v tom však veľmi dobrá a štúdium mi nerobilo problémy, mám analytické myslenie. Keby som nemala problémy so štítnou žľazou, mala by som samé áčka. No keďže som sa musela ísť liečiť, na posledné dva predmety som už nemala energiu.

Máte plán, čo robiť, keď odrastú deti a už nebudete mamou na plný úväzok?

Zatiaľ som to neriešila, aj keď už nastala chvíľa, že by som sa po niečom mohla poobzerať. Nechcela by som ísť do úväzkovej práce. S deťmi chcem čo najčastejšie chodiť na Slovensko, čo sa s klasickou prácou nedá skĺbiť. Chcela by som si nájsť niečo na voľnej nohe, čo ma bude baviť a vyplní mi čas. Ani nie kvôli kariére alebo peniazom, aj keď možno z toho neskôr niečo bude.

Manžel má sľubne rozbehnutú firmu, povedal, že by ma tam potreboval, no neviem, či by sme zvládli celý deň byť vedľa seba. (smiech)

Ako ste prežívali koniec svojej profesionálnej športovej kariéry?

Išla som rovno do materstva, na čo som bola pripravená. Nebola som stratená vo vákuu a nerozmýšľala som nad potenciálnym návratom. Čas som mala vyplnený zmysluplne, mala som to tak naplánované a chcela som to.

Hovoríte, že chcete, aby deti boli čo najviac na Slovensku. Nerozmýšľate nad definitívnym návratom?

Bohužiaľ, je to náročné, pretože manžel má v Amerike právnickú kanceláriu, ktorá sa nedá len tak ľahko presťahovať do inej krajiny. Sme tam viazaní, preto to riešime tak, že na Slovensku sme štyri mesiace v roku a moji rodičia k nám chodia na dva mesiace do roka. Zatiaľ je to fajn, aj preto sa do pracovnej kariéry neponáhľam.

David Bondra, syn Petra Bondru, žil celý rok v USA a na prázdniny chodil do Popradu, čo sa mu spočiatku veľmi nepáčilo, pretože mal v Amerike kamarátov. Ako to prežívajú vaše deti?

Berú to v pohode, sme tu veľmi často a majú tu kamarátky a kamarátov, veľmi sa sem tešia. Vyžitie tu majú oveľa väčšie ako v USA, kde ich musím všade voziť. Sme v Piešťanoch, v malom meste, o chvíľu nasadnú na bicykle bez toho, aby som sa musela báť, kde na nich zájdu. Zatiaľ sa sem veľmi tešia, nechce sa im ísť späť do školy.

Po vražde sme boli v popredí záujmu

Cítite sa na Slovensku docenená?

Keby som úspechy dosiahla v súčasnosti, finančne by to bolo oveľa lepšie ako v 90. rokoch, keď sa tu len tvorila elita. Do športu nešli skoro žiadne peniaze, stále sa bojovalo o to, či vôbec budeme môcť ísť na preteky. Už tu však existuje určitá vrstva, etablované firmy či zákon o športe.

Cítite sa docenená u bežných Slovákov?

Musím povedať, že áno, a to u generácie, ktorá ma sledovala a vie, čo som dosiahla. V kuse som bola v správach. Ide o mojich rovesníkov a starších. Mladšia generácia má svoje idoly – Petra Sagana či Petru Vlhovú a Veroniku Velez-Zuzulovú. Ale ani my sme nesledovali Janka Zacharu, je to prirodzené.

Aké bolo byť slávnou športovkyňou v mladej republike?

Keď sme sa delili, prechádzala som do seniorskej kategórie. V roku 1993 som pre Slovensko vyhrala prvú medailu na majstrovstvách Európy, poslednú medailu mám z roku 2006. Vždy to u nás bolo o silných individuálnych športovcoch, aj keď sme mali silný hokejový tím, ktorý bol vybudovaný ešte za totáču a momentálne nám chýba.

Teraz to tiež tak bude. Nehovorím, že sú deti lenivejšie, ale majú oveľa viac lákadiel, aby sa športu nevenovali.

To platí asi aj v USA…

Áno, ale pozor. Tam je šport na spoločenskej úrovni postavený úplne inde. Američania sú zažraní do amerického futbalu alebo basketbalu a na univerzitné zápasy tam príde 110-tisíc ľudí, aj to len preto, že väčšie štadióny nevedia postaviť.

Navyše, športovci majú vidinu, že majú šancu štúdia na univerzite oveľa väčšiu ako tí, ktorí k športu nikdy nepričuchli, lebo môžu dostať štipendiá. Ak aj nedostanú štipendium, majú prioritu pred tými, ktorí nešportovali.

Za to, že tam deti športujú, majú väčšie spoločenské uznanie, výhodu.

Sledujete politické dianie na Slovensku?

Samozrejme, sleduje to hlavne môj manžel, ktorý je z diplomatickej rodiny, politiku má v krvi. Je honorárny konzul Slovenska pre štát Texas. Chvália si ho ako jedného z najlepších honorárnych konzulov na celom svete pre Slovensko. Jeho otec Ján Valko pôsobil vyše tridsať rokov v československých diplomatických službách a tiež ako slovenský veľvyslanec vo viacerých krajinách.

O mňa sa politika obtrie, keď to s niekým rozoberá. Politika však nie je úplne môj dúšok, nikdy som sa nedala zlákať, aj keď ma počas kariéry oslovili do kampane a dokonca aj ponúkali peniaze. Snažila som sa byť apolitická.

Zachytili ľudia v USA vraždu novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej?

Áno. Boli sme v popredí záujmu, ľudia sa nás pýtali, čo sa to u nás deje. Bombastických správ je tam veľa a často, my sme však pre nich malinká krajina a po čase záujem opadol.

Martina Moravcová (43)

pochádza z Piešťan, v roku 2000 ukončila druhý stupeň (master degree) v odbore aplikovaná ekonómia na Southern Methodist University (SMU) v USA. Zúčastnila sa na piatich olympijských hrách, v Sydney v roku 2000 získala dve strieborné medaily. Z majstrovstiev sveta a Európy má 63 medailí, je sedemnásobnou majsterkou sveta. Prekonala tri svetové rekordy, trikrát celkovo vyhrala Svetový pohár a je šesťnásobnou Športovkyňou roka na Slovensku. Má manžela a dve deti – syna Michala a dcéru Karolínu.