Quentin Tarantino v novom filme pripomína, že aj hippies boli v niečom fašisti
Porovnávať Tarantina je možné len s Tarantinom, no aj z tohto porovnania vychádza deviaty film režiséra ako výnimočný.
Tá najkrajšia scéna príde polhodinu pred koncom, nehrajú v nej žiadni herci, ale samo mesto.
Na Los Angeles padá súmrak, do letného šera sa s elektrickým bzučaním jeden po druhom rozsvecujú neónové pútače reštaurácií, fastfoodov, motelov a bezínových púmp.
Nie je to len pocta mestu a kolíske filmového priemyslu. Poeticky nakrútený predel medzi dňom a nocou rozdeľuje na dve časti rozprávanie a zároveň publikum na dve rôzne skupiny. Ani jedna z týchto skupín nejde z kina sklamaná, každá si však v sebe nesie trochu iný film.
Tí, ktorí sa dve hodiny ošívajú a dúfajú, že im všetko vynahradí finále, tu naozaj dostanú presne to, čo chceli.
Z kina idú uspokojení ako po tantrickom sexe, zasvätene vysvetľujú, že čakať sa oplatilo, vyvrcholenie bolo tým slastnejšie, čím dlhšie a majstrovskejšie ho režisér odďaľoval. Celý čas nič a na konci akčná bomba, to presne je Tarantino, tak ho máme radi.
Aj druhí sú spokojní, ale z iných dôvodov. Nevideli